V mladosti vyhorel, teraz ako psychológ učí iných, aby sa tomu vyhli. Neskoro domov chodia nielen rodičia, ale i deti

Matúš Bakyta učí ľudí, aby nevyhoreli. Sám si tým v minulosti prešiel, a tak odišiel z práce, kúpil si minibus a začal prevážať ľudí či nábytok. Popri tom vyštudoval psychológiu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Matúš Bakyta (1975) pracuje ako psychológ na základnej škole Narnia, má aj súkromnú prax, robí školenia pre skupiny a firmy, kde radí, ako predísť vyhoreniu. Syndrómu vyhorenia sa venuje od roku 2007. V rámci svojho výskumu o ňom písal bakalársku a diplomovú prácu. V rokoch 1994 – 2006 pôsobil ako koordinátor projektov pre viaceré mimovládne organizácie (Greenpeace, Živica, Ľudia proti rasizmu). Sám si syndrómom vyhorenia prešiel.

Sám ste si prešli vyhorením, ako to vyzeralo?

V roku 1993 som skončil elektrotechnickú priemyslovku a nevedel som, čo ďalej. Vedel som len, že elektrotechniku robiť nechcem, škola ma dosť odradila. Vtedy som objavil svet mimovládnych organizácií. Najskôr ako aktivista Slobody zvierat, neskôr ako dobrovoľník a zamestnanec Greenpeace, Živice, Ľudí proti rasizmu. Celkovo som v neziskovkách strávil dvanásť rokov. Veľa som robil s mládežou a dobrovoľníkmi. Vtedy som o vyhorení nevedel nič. Keď som mal 18, myslel som si, že budem aktivistom do konca života. Lenže postupne som strácal nadšenie.

Prečo?

Každé asi dva roky som išiel robiť do inej organizácie, podvedome som potreboval zmenu. Po desiatich rokoch som začal pracovať v združení Ľudia proti rasizmu a to bol „posledný klinec do rakvy“ – cítil som, že už nemám šťavu, nemám kam rásť. Robil som tam s dobrovoľníkmi, mal som ich motivovať, ale sám som bol už vyčerpaný skeptik. Prišiel som do práce, pozeral do obrazovky, prokrastinoval, nič sa mi nechcelo, aktivisti mi liezli na nervy. Vtedy som si povedal, že tam už nemám čo robiť. Vplyv na moje vyhorenie mala aj zmena spoločenskej atmosféry – aj ponovembrové nadšenie postupne opadalo.

Ako vyzeral život predtým, ako prišlo k vyhoreniu?

Pred vyhorením to bola pestrá a vzrušujúca práca so skvelými ľuďmi plná zaujímavých výziev. No postupne som strácal nadšenie, ale nevedel som, čo sa so mnou deje. Až neskôr – po desiatich rokoch aktivizmu, keď som začal študovať vysokú školu, som zistil, že to, čo sa mi dialo, bolo vyhorenie. Že to je tá postupná strata nadšenia, emocionálne vyčerpanie, nechuť pracovať s klientmi, či vidieť kolegov. A s tým súviselo aj fyzické vyčerpanie, únava, zlý spánok, v mojom prípade aj časté chrípky. Vyhorenie prichádza postupne – keď človek dlhodobo viac energie vydáva ako prijíma. Ak nenájde spôsob, ako ju znova doplniť.

Ako?

Ideálne je mať dosť zdrojov v práci i v súkromnom živote – lebo to sú spojené nádoby. A môžu to byť aj maličkosti – nepôjdem po práci hneď domov, ale prejdem sa, alebo pôjdem s manželkou do kina, na cyklovýlet, cez víkend si neotvorím pracovné maily. Vrelo odporúčam robiť si v práci každé dve hodiny krátke prestávky – s kolegami na kávu, či päť minút sa prejsť na vzduchu. A mať niečo, na čo sa teším – doma i v práci. Dôležité sú aj príjemné rituály – napríklad keď prídem domov z práce, ľahnem si na gauč a na 15 minút si zdriemnem. Mne to funguje, netvrdím, že bude u každého. Zobudím sa sviežejší, väčšina ťažoby a myšlienok, čo som mal v ten deň z práce, zo mňa razom opadne.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď ste odišli z mimovládok, kúpili ste si minibus a robili ste autodopravcu. Ako vám napadlo, že by vám to mohlo pomôcť?

Keď som bol už úplne vyhorený, mal som depresívne stavy, nevedel som, čo budem robiť. Veľa som rozmýšľal, čo ma ešte baví, napĺňa, alebo aspoň nevyčerpáva. Šoférovanie bolo pre mňa relax. Tak som si po zrelej úvahe požičal peniaze a začal podnikať s mikrobusom. A desať rokov som vozil hudobné kapely, robil transfery na letiská, sťahoval. Asi najstabilnejší klient bol Nota bene, každý mesiac som im rozvážal časopisy po celom Slovensku.

Pomohlo vám to?

Veľmi. V tomto období som si dokončil vysokú školu a začal robiť kurzy na prevenciu vyhorenia. K tomu som prišiel tak, že som ako súčasť diplomovej práce spravil seminár o vyhorení, a jeden účastník – kamarát, sa ma spýtal, či to nechcem robiť pre firmy. A hneď mi aj sprostredkoval prvého veľkého klienta.

Akí ľudia k vám chodia s vyhorením?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |