Denník N

V mladosti vyhorel, teraz ako psychológ učí iných, aby sa tomu vyhli. Neskoro domov chodia nielen rodičia, ale i deti

Matúš Bakyta. Foto N – Tomáš Benedikovič
Matúš Bakyta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Matúš Bakyta učí ľudí, aby nevyhoreli. Sám si tým v minulosti prešiel, a tak odišiel z práce, kúpil si minibus a začal prevážať ľudí či nábytok. Popri tom vyštudoval psychológiu.

Matúš Bakyta (1975) pracuje ako psychológ na základnej škole Narnia, má aj súkromnú prax, robí školenia pre skupiny a firmy, kde radí, ako predísť vyhoreniu. Syndrómu vyhorenia sa venuje od roku 2007. V rámci svojho výskumu o ňom písal bakalársku a diplomovú prácu. V rokoch 1994 – 2006 pôsobil ako koordinátor projektov pre viaceré mimovládne organizácie (Greenpeace, Živica, Ľudia proti rasizmu). Sám si syndrómom vyhorenia prešiel.

Sám ste si prešli vyhorením, ako to vyzeralo?

V roku 1993 som skončil elektrotechnickú priemyslovku a nevedel som, čo ďalej. Vedel som len, že elektrotechniku robiť nechcem, škola ma dosť odradila. Vtedy som objavil svet mimovládnych organizácií. Najskôr ako aktivista Slobody zvierat, neskôr ako dobrovoľník a zamestnanec Greenpeace, Živice, Ľudí proti rasizmu. Celkovo som v neziskovkách strávil dvanásť rokov. Veľa som robil s mládežou a dobrovoľníkmi. Vtedy som o vyhorení nevedel nič. Keď som mal 18, myslel som si, že budem aktivistom do konca života. Lenže postupne som strácal nadšenie.

Prečo?

Každé asi dva roky som išiel robiť do inej organizácie, podvedome som potreboval zmenu. Po desiatich rokoch som začal pracovať v združení Ľudia proti rasizmu a to bol „posledný klinec do rakvy“ – cítil som, že už nemám šťavu, nemám kam rásť. Robil som tam s dobrovoľníkmi, mal som ich motivovať, ale sám som bol už vyčerpaný skeptik. Prišiel som do práce, pozeral do obrazovky, prokrastinoval, nič sa mi nechcelo, aktivisti mi liezli na nervy. Vtedy som si povedal, že tam už nemám čo robiť. Vplyv na moje vyhorenie mala aj zmena spoločenskej atmosféry – aj ponovembrové nadšenie postupne opadalo.

Ako vyzeral život predtým, ako prišlo k vyhoreniu?

Pred vyhorením to bola pestrá a vzrušujúca práca so skvelými ľuďmi plná zaujímavých výziev. No postupne som strácal nadšenie, ale nevedel som, čo sa so mnou deje. Až neskôr – po desiatich rokoch aktivizmu, keď som začal študovať vysokú školu, som zistil, že to, čo sa mi dialo, bolo vyhorenie. Že to je tá postupná strata nadšenia, emocionálne vyčerpanie, nechuť pracovať s klientmi, či vidieť kolegov. A s tým súviselo aj fyzické vyčerpanie, únava, zlý spánok, v mojom prípade aj časté chrípky. Vyhorenie prichádza postupne – keď človek dlhodobo viac energie vydáva ako prijíma. Ak nenájde spôsob, ako ju znova doplniť.

Ako?

Ideálne je mať dosť zdrojov v práci i v súkromnom živote – lebo to sú spojené nádoby. A môžu to byť aj maličkosti – nepôjdem po práci hneď domov, ale prejdem sa, alebo pôjdem s manželkou do kina, na cyklovýlet, cez víkend si neotvorím pracovné maily. Vrelo odporúčam robiť si v práci každé dve hodiny krátke prestávky – s kolegami na kávu, či päť minút sa prejsť na vzduchu. A mať niečo, na čo sa teším – doma i v práci. Dôležité sú aj príjemné rituály – napríklad keď prídem domov z práce, ľahnem si na gauč a na 15 minút si zdriemnem. Mne to funguje, netvrdím, že bude u každého. Zobudím sa sviežejší, väčšina ťažoby a myšlienok, čo som mal v ten deň z práce, zo mňa razom opadne.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď ste odišli z mimovládok, kúpili ste si minibus a robili ste autodopravcu. Ako vám napadlo, že by vám to mohlo pomôcť?

Keď som bol už úplne vyhorený, mal som depresívne stavy, nevedel som, čo budem robiť. Veľa som rozmýšľal, čo ma ešte baví, napĺňa, alebo aspoň nevyčerpáva. Šoférovanie bolo pre mňa relax. Tak som si po zrelej úvahe požičal peniaze a začal podnikať s mikrobusom. A desať rokov som vozil hudobné kapely, robil transfery na letiská, sťahoval. Asi najstabilnejší klient bol Nota bene, každý mesiac som im rozvážal časopisy po celom Slovensku.

Pomohlo vám to?

Veľmi. V tomto období som si dokončil vysokú školu a začal robiť kurzy na prevenciu vyhorenia. K tomu som prišiel tak, že som ako súčasť diplomovej práce spravil seminár o vyhorení, a jeden účastník – kamarát, sa ma spýtal, či to nechcem robiť pre firmy. A hneď mi aj sprostredkoval prvého veľkého klienta.

Akí ľudia k vám chodia s vyhorením?

Na osobné konzultácie chodia častejšie muži, okolo 35 až 40 rokov. Niekedy už jasne cítia, že potrebujú zmenu, len hľadajú niekoho „zvonka“, kto ich v tom podporí. Na seminároch je účasť pestrejšia – ľudia od 30 do 50 rokov, viacerí už majú s vyhorením skúsenosť a chcú jej predísť. Jedna z mojich kľúčových otázok na klienta je, či ideme hľadať zdroje na to, aby zotrval v súčasnom zamestnaní, alebo to vyháranie je skôr indikátor, že je čas sa v živote posunúť inam.

Teraz pracujete ako psychológ aj v škole. S čím za vami chodia deti?

Zvyčajne je to riešenie konfliktov v triede. Často ma tiež oslovia učiteľky, že nejaké dieťa sa zrazu správa agresívnejšie, alebo je smutné. Mám pocit, že aj deti toho dnes majú veľmi veľa. Mnohí rodičia bývajú do večera v práci, a tak deti chodia po škole aj na tri krúžky. Mal som žiaka, ktorý mal za týždeň 11 krúžkov. Samozrejme, že mu z toho „prepínalo“. Mnohé deti majú málo času samy pre seba, aj mať možnosť „sa nudiť“ je dôležité.

Majú menej času aj na kamarátov?

Áno, veľkú časť dňa majú nejakú organizovanú aktivitu. Môže ich aj baviť, ale mnohé by uvítali mať viac času „len tak“ niekde na ihrisku, ale nemyslím na mobile.

Dokážu takýto tlak zvládať?

Veľa závisí od ich slobody voľby napríklad krúžkov a komunikácie s rodičmi. Ak má dieťa v škole sedem hodín, potom ide na dva či tri krúžky a večer si má ešte robiť úlohy, vôbec sa nečudujem, že „vybuchuje“.

A vedia dospelí oddychovať, keď prídu z práce?

Mnohí nie, a príčiny môžu byť rôzne – niekoho tá práca natoľko baví, niekto chce splniť nadmerné očakávania zamestnávateľa alebo seba, a mnohí prácou utekáme sami pred sebou. Môj terapeut mi raz položil zásadnú otázku – kto si, keď nepracuješ?

A potom sa môžeme pýtať ďalej – či toľko pracovať chceme, alebo musíme. Napríklad vo Francúzsku už zákon zakazuje vo firmách nad 50 zamestnancov posielať e-maily po pracovnej dobe. Ak dlhodobo firma tlačí na zamestnancov, prejaví sa to. Nehovorím, môžu byť prípady, že je štvrťročná uzávierka a treba pár dní „zamakať“, ale potom by malo prísť uvoľnenie. Ak je tlak dlhodobý, zamestnanci to nemusia zvládať.

Prečo sa človek sám rozhodne, že chce veľa pracovať?

Mám klientov, ktorí sú živnostníci – a sám som ako autodopravca riešil podobné dilemy – mal som voľný víkend a niekto mi zavolal, či môžem ísť „na otočku“ do Nemecka. Zarobím 400 eur alebo budem mať voľný víkend?

Čo sa stávalo častejšie?

Na začiatku som bral skoro každú ponuku, pretože som potreboval splatiť pôžičku, a tiež nechcel prísť o klienta. Ale po niekoľkých rokoch, keď už auto bolo splatené a ja som mal aj iné záujmy, som takéto ponuky dokázal buď odmietnuť, alebo dohodiť kamarátovi. A keď som sa neskôr zamestnal ako psychológ na plný úväzok, auto som predal. Ale viacerí klienti mi hovoria, že musia zaplatiť hypotéku, že potrebujú uživiť rodinu. Alebo nemajú partnera, tak čo by iné robili. Problém je, ak to trvá roky. Asi najrizikovejšou skupinou sú workoholici a perfekcionisti, ktorí pre „vyššie ideály“ často zabúdajú na seba.

Samozrejme, veľkú rolu hrá aj zamestnávateľ – napríklad moja sestra mala šéfa, ktorý za ňou o pol piatej prišiel, nech už ide domov. Je to nakoniec výhodné aj pre firmu – ľudia sú oddýchnutí, menej často chorí, je tam menšia fluktuácia.

Je takých firiem dosť?

Myslím, že čoraz viac firiem i jednotlivcov si tieto súvislosti uvedomuje. Pritom niekedy stačia malé zmeny v organizácii práce. V združení Ľudia proti rasizmu sme si napríklad spravili „hitparádu úloh“ – desať najobľúbenejších a desať najmenej obľúbených. Každý dal tieto dva zoznamy na nástenku a čo bolo možné, sme si povymieňali. Napríklad chodenie na poštu za balenie balíkov. Veľmi to pomohlo. Alebo môj kamarát – programátor – mi povedal príbeh, ako si hľadal prácu: Keď prišiel do firmy a videl, že tam majú rozkladací gauč, hneď si zisťoval, či a ako často tam ľudia musia kvôli práci nocovať. Ak to bolo bežné, hľadal ďalej.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Nepomáha dovolenka?

Veľa ľudí pracuje celý rok od rána do večera a potom idú na dva týždne na dovolenku a tam sa dávajú dokopy. To si ja neviem predstaviť. Môj ideál je, aby si človek dokázal spraviť „dovolenku“ každý deň aspoň na hodinu. Niektorí zamestnávatelia ponúkajú aj takzvaný sabbatical – keď má zamestnanec po piatich až siedmich rokoch práce nárok na jeden rok plateného voľna a isté miesto po návrate.

Ktoré profesie najviac ohrozuje vyhorenie?

Tie, kde sa vyžaduje väčšia citová zaangažovanosť. Najmä učitelia, lekári, sociálni pracovníci.

Takže to nie je choroba manažérov?

Určite áno, u nich podľa mňa ide najmä o fyzické vyčerpanie a stres zo zodpovednosti. Tu treba povedať, že miera vyhorenia sa diagnostikuje vo viacerých rovinách, a fyzické vyčerpanie je len jednou z nich. Ďalšou rovinou je depersonalizácia (odosobnenie), čiže strata ľudského prístupu ku kolegom či klientom. Občas to vidieť u lekárov, keď sú k pacientom odmeraní až arogantní, alebo ich volajú iba podľa diagnóz.

Najpríznačnejšie pri vyhorení je však emocionálne vyčerpanie, keď človek už nevládze psychicky, a už tých zamestnancov či klientov ani nechce vidieť. V diagnostike sa sleduje ešte rovina osobného uspokojenia – či a ako často zažívate pocit „dobre vykonanej práce“. Dôležité je, že proces vyhárania nemusí ísť iba smerom od nadšenia k vyhoreniu, môžete sa na tej osi pohybovať aj naspäť.

Takže keď vyhorím, nemusím hneď meniť prácu, ale môžem sa vrátiť k nadšeniu?

Syndróm vyhorenia je v Spojených štátoch už považovaný za chorobu z povolania. A ako pri akejkoľvek inej chorobe, čím skôr ju rozpoznáte a začnete riešiť, tým je liečba jednoduchšia. Ak sa dostanete do poslednej fázy vyhorenia, návrat do práce je už veľmi ťažký. Väčšinou tam pomáha len zásadná zmena zamestnania, psychoterapia a niekedy až psychiatrická liečba. Ale niektorí, aj keď vyhoria, s tým neurobia nič.

Ako fungujú v práci?

Do istej miery sa s tým dá žiť, ale je to smutné. Typický príklad je, keď prídete na pohotovosť a „privíta“ vás nepríjemná sestrička. Alebo učiteľ, ktorý je už len podráždený a kričí na deti. Niekto takto dokáže fungovať aj 20 rokov. A pritom to nemusí byť zlý človek, je to len jeho obrana, ktorá ho chráni pred emóciami zvonka. Viackrát som pracoval so sociálnymi pracovníkmi – ich častá otázka bola, ako si zachovať empatický kontakt s klientmi a zároveň sa nenechať tými osudmi prevalcovať.

Čo ste im povedali?

Dôležité je si byť vedomý, že nedokážem pomôcť všetkým, nepreberať na seba zodpovednosť klientov za svoj osud, odolať „spasiteľskému komplexu“. Pri takýchto rizikových profesiách (obzvlášť v tímoch) sa odporúča mať supervízora alebo kouča, ktorý sa z nadhľadu a nezávisle dokáže pozrieť na situáciu a hľadá s vami vhodné riešenia.

Ako predísť vyhoreniu?

Môj tip je urobiť si každý týždeň „inventúru“ všetkých štyroch zložiek svojej osobnosti – fyzickej, sociálnej, intelektuálnej a spirituálnej. Ak niektorá nie je dostatočne vyživená, tak to napraviť. Ak napríklad celý týždeň sedíte v kancelárii, tak do nej jazdiť na bicykli, alebo si ísť zabehať. Treba tiež rozlišovať, či k vyhoreniu prispievajú faktory vonkajšie – zlé vzťahy na pracovisku, priveľa práce, nízke ohodnotenie, alebo vnútorné – „spasiteľský komplex“, málo starostlivosti o seba, či viem povedať  „nie“ požiadavkám navyše.

Ako sa vyhorenie prejavuje vo vzťahoch?

Moja známa bola tesne pred vyhorením v práci, ale podarilo sa jej s manželom po dlhých komplikáciách dostavať dom, narodilo sa im vytúžené dieťa, a hneď sa jej nadšenie presunulo aj do pracovnej sféry. Ak sa človek nemá dobre v práci, často si „blbú náladu“ nosí domov, a naopak. Preto je dobré si robiť nejaký prechodový rituál cestou z práce domov.

Ako rozpoznať, že sa vyhorenie blíži?

Odporúčam sledovať signály svojho tela a svoje nálady – ráno, v práci, po nej. Tešíte sa do práce? Chce sa vám vstať? Ak nie a trvá to niekoľko týždňov alebo nebodaj mesiacov, tak vrelo odporúčam to riešiť – v práci, doma, u odborníkov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie