Denník N

Keď spievajú Horehronci, vibrujú aj telefóny

V Heľpe sú každý rok Horehronské dni spevu a tanca. V lete bude už ich 53. ročník. Foto – TASR

Viachlasne spievajú mnísi v Gruzínsku, pastieri na Sardínii aj Horehronci. Ich prejav je svetovým kultúrnym dedičstvom preto, lebo je unikátnou súčasťou ich života.

Opisovanie horehronského viachlasného spevu, ktorý nedávno zapísali do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, vyzerá na prvý, a možno aj na druhý pohľad ako vysvetľovanie pointy vtipu. Pocit sa však opísať dá.

Pripomína to rockový koncert, keď stojíte blízko obrovských reproduktorov a bránica vibruje v súlade s rytmickými nástrojmi. Na Horehroní to zažijete aj bez reproduktorov.

Vibruje všetko

Poučka o intenzívnych hrdelných prejavoch s počuteľnými viachlasnými súzvukmi je pre laika dostatočne málo zrozumiteľná na to, aby sadol do auta a vybral sa na Horehronie. Šumiac, Heľpa, Polomka, Závadka nad Hronom, Pohorelá, Vernár, Telgárt, všade znie spev inak, ale vibruje rovnako.

Heľpa. „Úúkuj miiii…,“ zaznie jediný zo štrnástich heľpianskych hlasov a zvyšných trinásť zaspieva „koooováááááčuuuu seeeekervôôôôôôčkuuuu“.

Prvý hlas, druhý, tretí, výšky, spodky, všetko ladí. Vraj je to o dokonalom počúvaní susedov.
„Boooo jaaaa mááám…,“ predspieva prvý hlas a pridá sa husté zborové „zaaaaaaaaa voduuuu frajerečkúúúúú…“

Počúvate spev chlapov a intuitívne siahnete rukou do vrecka s mobilným telefónom, lebo ste neomylne presvedčený, že vibruje. Urobíte to ešte niekoľkokrát, ale neskôr si vibrovanie už nevšímate. Cítite ho na stoličke, pod bránicou, všade.

Chlapi zo Šumiaca spomínajú popri Šteboce šteboce, že azda pred tridsiatimi rokmi boli kdesi v Bystrici nahrávať a technici museli dávať zástery na mikrofóny. Jednu pieseň nakrúcali aj desaťkrát, tak vibrovali.

„Dakedy, keď ešte nebola takáto technika, bol problém s nahrávkami. V Bratislave to tak vibrovalo, že buď nás, alebo mikrofóny museli dávať za plachtu,“ smejú sa nahlas.

Horehronské dni spevu a Tanca v Heľpe v roku 2015. Foto – TASR

Bodnárikov nápad

Jaroslav Bodnárik, projektový manažér banskobystrického knižného vydavateľstva, stál niekde na začiatku zápisu horehronského viachlasného spevu do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Jednou z podmienok nominácie bol zápis spevu v národnom zozname. Prišiel s nápadom, aj ho realizoval. Zber podkladov mu trval tri roky.

„Rodičov mám z Horehronia, z Pohorelej a z Telgártu, čiže so spevom som bol konfrontovaný od mala. Navyše pochádzam z folklórnej rodiny, kde spieva niekoľko generácií. Mama Veronika je známa speváčka ľudových piesní,“ odpovedá Bodnárik na otázku, ako sa k horehronskému spevu dostal projektový manažér.

Prešiel niekoľkými horehronskými súbormi. Spieval s chlapmi v skupine Partizán, neskôr v Pohorelej. S kamarátmi stál aj pri vzniku unikátneho zoskupenia Horehronskí chlopi.

Bodnárik niečo vedel o horehronskom speve už pred nomináciou, ale potreboval viac. Počúval desiatky, možno stovky nahrávok, preštudoval si etnografické výskumy a rozprával sa s Horehroncami.

„Horehronský viachlas nie je len o 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kotleba - kniha od autora tohto textu

Viac info

Teraz najčítanejšie