Keď spievajú Horehronci, vibrujú aj telefóny

Opisovanie horehronského viachlasného spevu, ktorý nedávno zapísali do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, vyzerá na prvý, a možno aj na druhý pohľad ako vysvetľovanie pointy vtipu. Pocit sa však opísať dá.

Pripomína to rockový koncert, keď stojíte blízko obrovských reproduktorov a bránica vibruje v súlade s rytmickými nástrojmi. Na Horehroní to zažijete aj bez reproduktorov.

Vibruje všetko

Poučka o intenzívnych hrdelných prejavoch s počuteľnými viachlasnými súzvukmi je pre laika dostatočne málo zrozumiteľná na to, aby sadol do auta a vybral sa na Horehronie. Šumiac, Heľpa, Polomka, Závadka nad Hronom, Pohorelá, Vernár, Telgárt, všade znie spev inak, ale vibruje rovnako.

Heľpa. „Úúkuj miiii…,“ zaznie jediný zo štrnástich heľpianskych hlasov a zvyšných trinásť zaspieva „koooováááááčuuuu seeeekervôôôôôôčkuuuu“.

Prvý hlas, druhý, tretí, výšky, spodky, všetko ladí. Vraj je to o dokonalom počúvaní susedov.
„Boooo jaaaa mááám…,“ predspieva prvý hlas a pridá sa husté zborové „zaaaaaaaaa voduuuu frajerečkúúúúú…“

Počúvate spev chlapov a intuitívne siahnete rukou do vrecka s mobilným telefónom, lebo ste neomylne presvedčený, že vibruje. Urobíte to ešte niekoľkokrát, ale neskôr si vibrovanie už nevšímate. Cítite ho na stoličke, pod bránicou, všade.

Chlapi zo Šumiaca spomínajú popri Šteboce šteboce, že azda pred tridsiatimi rokmi boli kdesi v Bystrici nahrávať a technici museli dávať zástery na mikrofóny. Jednu pieseň nakrúcali aj desaťkrát, tak vibrovali.

„Dakedy, keď ešte nebola takáto technika, bol problém s nahrávkami. V Bratislave to tak vibrovalo, že buď nás, alebo mikrofóny museli dávať za plachtu,“ smejú sa nahlas.

Bodnárikov nápad

Jaroslav Bodnárik, projektový manažér banskobystrického knižného vydavateľstva, stál niekde na začiatku zápisu horehronského viachlasného spevu do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Jednou z podmienok nominácie bol zápis spevu v národnom zozname. Prišiel s nápadom, aj ho realizoval. Zber podkladov mu trval tri roky.

„Rodičov mám z Horehronia, z Pohorelej a z Telgártu, čiže so spevom som bol konfrontovaný od mala. Navyše pochádzam z folklórnej rodiny, kde spieva niekoľko generácií. Mama Veronika je známa speváčka ľudových piesní,“ odpovedá Bodnárik na otázku, ako sa k horehronskému spevu dostal projektový manažér.

Prešiel niekoľkými horehronskými súbormi. Spieval s chlapmi v skupine Partizán, neskôr v Pohorelej. S kamarátmi stál aj pri vzniku unikátneho zoskupenia Horehronskí chlopi.

Bodnárik niečo vedel o horehronskom speve už pred nomináciou, ale potreboval viac. Počúval desiatky, možno stovky nahrávok, preštudoval si etnografické výskumy a rozprával sa s Horehroncami.

„Horehronský viachlas nie je len o mužoch. Unikátne na ňom je aj to, že ženy spievajú zborovo rovnako krásne v dvoch, troch aj štyroch hlasových výškach,“ zdôrazňuje.

Na svete existujú podobné zoskupenia, ktoré sú tiež zapísané v zozname, ako napríklad spevy gruzínskych mníchov, alebo polyfónne hrdelné spevy pastierov zo Sardínie.

Ak je niečo zo Slovenska pre svet zaujímavé, tak je to hudba alebo spev. Pred horehronským spevom sa dostali na zoznam UNESCO aj fujara a gajdy.

„Unikátne na Horehroní je to, že miestni berú spev ako súčasť svojho bytia, prirodzený ústny kultúrny prejav… Prečo je pre svet zaujímavá práve slovenská hudba alebo spev? Myslím si, že je to súhra náhod. Na relatívne malom priestore sa dokázala udržať veľmi veľká rôznorodosť ľudovej kultúry. Ako sa hovorí, čo dolina, to iná pieseň, tanec, kroj, nárečie,“ hrdo dodal.

Čo znamená horehronský viachlasný spev pre Jaroslava Bodnárika? Hovorí, že je to neoddeliteľná súčasť jeho života.
„Energia po vystúpení, emócie, slzy…, rozumiem tomu, pretože ako poslucháč zažívam aj po rokoch podobné pocity.“

Chlopi z Heľpy

Piati – šiesti Chlopi z Heľpy sedeli v zrekonštruovanej miestnej Ľudovej škole umenia pri námestí a pomaly sa schádzali na skúšku. Tak, ako každý piatok, pravidelne už štrnásť rokov. Osem – desať pesničiek, viac sa nedá kvôli hlasivkám. Trénujú aj doma – na oslavách. Zídu sa dvanásti, vytiahnu „tréningový plán“, ako hovoria fľaši, a spievajú.

„Učili sme sa spievať v krčme a v kostole,“ hovorí Rudolf Riapoš a ktosi pridá ešte aj ulicu.

„Keď sme mali dvanásť, vyhnali nás z krčmy, ale započuli sme. Vyšli sme pred hotel alebo komunál a tam sme sa učili.“

Najstarší chlop Lukáš Kukula si pamätá heľpianske spevy detailne.

O jedenástej skončil kostol, o jednej otvárali krčmu na námestí, tam „sa“ kúpila „miešanka“ – zelená s vodkou –, chodili po dedine a spievali.

Na otázku, čo robia, keď nespievajú, sa ozve „pijeme“ a smiech.

„Chodíme do roboty,“ upresní ktosi z opačného konca stola a ďalší dodá, že „len dôchodkári si užívajú“. Vraj o radostiach života má porozprávať Ľubo, smejú sa.

Ľubomír Barčiak je najmladší heľpiansky chlop. Má 34 rokov, ale spieva a tancuje už od piatich. Istý čas tancoval v troch súboroch naraz.

Jeho malý syn má azda tri roky a tiež už začína.

„Tu je to tak. Ľudia chodia do kostola a spievajú. Deti to počujú a spievajú od malička tiež,“ so samozrejmosťou v hlase hovorí.

„Mám štyri staršie sestry, aj ja som začal spievať s nimi. Tak to tu chodí,“ súhlasne prikyvoval o štyridsať rokov starší chlop. Tak to tu chodí, znamená, že spievajú mamky, manželky aj deti. Keď sa pripravuje prastarý otec alebo matka, tak pravnúčence behajú už po javisku.

Dá sa spievaním uživiť? Možno niekto, a možno inde. Chlopi z Heľpy tvrdia, že je to o inom. Spievajú po Slovensku za cestovné a jedlo.

Najstarší chlop

Lukáš Kukula má na vizitke súboru napísané „najstarší chlop“. O chvíľu bude mať 75 rokov, ale tak ako ďalší o rok mladší Michal Vilím a o dva Tomáš Riapoš, nevyzerajú na svoj vek.

„No, ako sa to začalo?“ prehodil len tak ponad stôl, akoby čakal, že sa niekto z chlopov chytí. „Súbory sú v Heľpe vyše 90 rokov, ale spievalo sa odjakživa. Chlapi, ženy, deti, všetci… Aj Plicka sem chodieval. Zháňal chlapcov aj chlapov, fotografoval ich. Medzi vojnami nič, a potom… Jožko Murín viedol súbor tridsať rokov,“ rozprával popri podávaní rúk prichádzajúcim chlapom.

Chlopi z Heľpy sa dali dokopy až neskôr. Klasický príbeh. Išli z kostola pred asi štrnástimi rokmi a Paľo Rusnák vraj povedal, že by bolo dobre, keby založili spevokol. V pondelok sa opýtala „osvetárka“, či nie je nejaký súbor, ktorý by išiel zaspievať do Spišskej.

„Tak sme sa poschádzali ôsmi, každý vedel nejakú pesničku, naučili sme sa a išli sme. Odvtedy pribudli ďalší a spievame,“ dodal. Heľpania sa už dva razy dostali do „zlatého pásma“ v celoslovenskej súťaži, posledný raz pred rokom. Lepšie by už bolo len, keby boli laureátmi, zdôrazňujú.

Rudolf Riapoš krája sústredene slaninu a vysvetľuje. „Uši máme neškolované, ale Boh nás obdaril. Sú tu aj muzikanti. Heligónky, harmoniky, drumble, fujara…, všetky ľudové nástroje. Keď sa treba doladiť, máme aj odborníkov. Nespievame od buka do buka.“

Najstarší chlop je Heľpan ako remeň a počuť to z každej vety. Keď hovorí, že nikde inde na Horehroní sa nespieva tak ako na Heľpe, podvedome zdvihne bradu.

Lukáš Kukula popri všetkom zaregistroval náznak nepochopenia. Zápis do dedičstva UNESCO predsa získal horehronský viachlasný spev, preletelo mi hlavou, tak aké rozdiely.

„Na Horehroní sa takto nespieva nikde. Šumiac má svoje, to je rusnáckô. Telgárt sú grekokatolíci, nepohli sa ani o milimeter. Spievajú inšô, a títo zas inšô. Skôr budeme spievať so Šumiačani, ale s Telgártom nikto. Oni majú cifry, máličko idú dole a odrazu hore,“ vysvetľuje.

Pôvod rozdielov v horehronskom viachlasnom speve som pochopil lepšie, keď som sa stretol s chlapmi zo Šumiaca. Prekvapujúco, a možno ani tak nie, sú dôvody cirkevné. Šimon Karoly hovorí, že rímski katolíci spievali v kostoloch s organom, ale grécki nie. Preto je vraj štýl spevu odlišný.

Nezabúdajú na ženy

Šimon Karoly, takmer 60-ročný šéf šumniackeho súboru, vystúpil z auta v kroji a v ruke mal niečo medzi valaškou a sekerkou. Vonku bolo čosi pod nulou, možno preto vybral z kufra pre istotu aj vrch z ovčej kožušiny. Ostatní, muži aj ženy, sa ponáhľali dovnútra prezliecť sa.

„Toto sú naše ženy. Pri oceňovaní sa v médiách na ne tak nejako zabudlo,” ukazuje na chrbty odchádzajúcich Šumiačaniek. Miestny veterinár dodá, že nespravodlivo, a stratí sa v dome.

Martin Kamzík pracuje v lese s koňmi. Spieva tri roky a je to pre neho relax. Šumiačania si krátia čas pred fotografovaním na nové CD spievaním a príhodami. Na folklórnom festivale v New Jersey stihli domácim emigrantom opraviť aj časť strechy.

Šéf súboru spomína na českého majiteľa chirurgickej kliniky v Amerike, ktorý keď sa dozvedel o Šumiačanoch, urobil im párty. Spievali celý večer.

„Hovoril, že keby sa o nás skôr dozvedel, bohatí by sme odišli,“ smial sa Karoly.

Spievali v Malke aj v Pachovi

Chlapi a ženy zo Šumiaca neštudovali spev, a ako hovorí Šimon Karoly, zopár z nich „vie niečo o notách“. Cvičia vraj podľa potreby. Niekedy aj dva razy do týždňa. Jedna esemeska a spievajú. Keď sa zídu všetci, je ich okolo tridsať.

„To je príroda. Rokmi sa naučíte,“ vysvetľuje skromne Karoly, hoci Šumiačania si zaspievali aj vo filmoch Malka a Pacho hybský zbojník.

„Hneď ako začína v Malke tá ťažká hororová hudba, spievame Na Kráľovej holi. Ani Krónerova hlava na záver nespieva, to je nebohý Karoly,” hovorí o menovcovi šéf súboru. Majiteľ mäsovýroby Mikuláš Čupka od malička hrá na akordeón. Práve on bude jeden z tých, ktorí sa orientujú v notách, lebo skončil Ľudovú školu umenia.

Chvíľu počúva chlapov, a potom pridá príhodu aj on. V pionierskom tábore v Příbrami sa stretol s prvým kozmonautom Jurijom Gagarinom. Mohol mať trinásť rokov. Sestra Blažena je s ním aj na fotografii.

„Hrali sme a spievali. Marian Čupka mu sedel na kolenách,” spomína na Gagarina.