Denník N

Autor knihy o Gustávovi Husákovi: Bol nedôverčivý, tvrdý a bez empatie

Foto - TASR
Foto – TASR

Český historik Michal Macháček napísal doposiaľ najucelenejšiu knihu o Gustávovi Husákovi

Husákova politická zodpovednosť za uplynulú éru je nesporná, rovnako ako u každého iného vedúceho politického činiteľa v akejkoľvek dobe, hovorí Michal Macháček, autor 600-stranovej knihy Gustáv Husák.

Otec Gustáva Husáka Nikodem sa počas medzivojnového obdobia angažoval v Agrárnej strane. Malo to vplyv na Husáka? Ten vstúpil do KSČ už 1929. Nehádali sa s otcom?

Gustáv Husák vo všeobecnosti nerád verejne hovoril o svojej rodine, ale v jednom z mála zachovaných svedectiev vykreslil svojho otca ako pragmatika – ostatne po druhej svetovej vojne vstúpil aj on do komunistickej strany – ktorý chcel hlavne prežiť, uživiť seba a svoju rodinu. Jeho počínanie viedlo Husáka k úvahe, že nech je monarchia, alebo republika, dôležitejšie je hlbší obsah režimu, ako rieši socioekonomické otázky.

Neprekážalo mu teda, že jeho syn je komunista?

Komunisti mali všeobecne nálepku neznabohov, fantastov a navyše ich prípadnej verejnej činnosti staval medzivojnový režim mantinely. Mladý Husák sa preto s otcom dostával pre politiku do konfliktov. Napriek tomu bol ich vzťah korektný. Naopak však príliš nevychádzal so svojou nevlastnou matkou. Vlastná mu umrela, keď mal rok a pol, a jeho otec sa potom znova oženil.

Nie len o jeho rodine, ale aj o Husákovom súkromí sa hovorilo veľmi málo. Mám pocit, že ani historici sa tomuto aspektu jeho života veľmi nevenovali. Ani vo vašej knihe toho zas toľko nie je, aspoň ja som teda čakal viac. Prečo je to tak? Aký bol v súkromí?

V knihe sú špeciálne venované Husákovi ako človeku dve podkapitoly a potom je otázka jeho súkromia riešená priebežne. Ide však prevažne o politickú biografiu, preto je dôraz pochopiteľne na politických témach a súvislostiach. Ostatne pre Husáka bola politika hlavnou náplňou a zmyslom života.

Chystáte sa v budúcnosti venovať témam ohľadom jeho súkromia?

Áno, uvádzam to aj v knihe. Rád by som ešte vydal doplnkovú publikáciu – edíciu väzenskej korešpondencie medzi Gustávom Husákom a jeho manželkou Magdou, kde bude aj rozsiahlejší text o ich súkromnom živote. Tá snáď už naplní očakávania. Navyše, z praktických dôvodov ani nebolo možné dať všetko do jednej knihy – beztak je to pomerne obsiahle dielo, má cez šesťsto strán.

Aj tak sa k tomu ešte vrátim – mal Husák milenky? V prezidentskom archíve, ktorý ste videli pravdepodobne ako prvý vôbec, ste našli aj listy obdivovateliek. Našli ste tam niečo zaujímavé?

Husák bol muž z mäsa a kostí a v tomto kontexte udržiaval aj kontakty so ženami. Pôsobil vo verejnom priestore ako veľmi charizmatický muž, od 60. rokov vďaka svojej pohnutej minulosti aj ako hrdina, čo na ženy určite pôsobilo. Niekoľko mesiacov po prepustení z väzenia sa rozviedol s divadelnou režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou, ktorá následne v roku 1966 zomrela. Je pritom zaujímavé, že v niektorých dokladoch potom Husák sám o sebe uvádzal, že je vdovec. Po rozvode vystriedal niekoľko kratších známostí a následne si vybudoval veľmi pekný vzťah s novinárkou a prekladateľkou Vierou Millerovou, s ktorou sa v roku 1973 aj oženil. Po jej tragickej smrti – zahynula nešťastnou náhodou pri páde helikoptéry –, ktorá ho nesmierne zasiahla, bol veľmi osamelý, ale nadviazal ešte jeden hlbší vzťah.

Čo to bolo za vzťah?

Išlo o pani, ktorá pracovala na Pražskom hrade a s ktorou udržiaval bližšie styky.

Bol Husák po viac ako 9 rokoch vo väzení kompetentný viesť štát? Píšete aj o tom, ako bol sám prekvapený, čo všetko sa zmenilo.

V prvom rade si musel ešte po prepustení počkať ďalších osem rokov, než sa dostal do vedúcich pozícií. Počas tejto doby sa zorientovával a snažil sa aklimatizovať na nové pomery, čo naozaj spočiatku nebolo pre neho ľahké. Naopak si ale myslím, že pre našich politických predstaviteľov bol politický kriminál paradoxne často vstupenkou do vysokej politiky. Bol napríklad Václav Havel alebo iní štátnici v tomto smere hendikepovaní, keď predtým boli vo väzení? V tom problém ani tak neviazne, aj keď samozrejme niekoľkoročná väzenská skúsenosť mala bezpochyby vplyv na ich správanie a spôsob uvažovania. Husák sa stal ešte viac obozretným, až nedôverčivým človekom, tvrdým a neempatickým. Chápal politiku ako „kto z koho“ s tým, ako sa sám vyjadril, že on sa už zatvoriť nedá. Tento faktor, podľa môjho názoru, limitoval jeho vyjednávaciu pozíciu voči Moskve, ktorej bol zaviazaný za politickú podporu a nedokázal sa jej efektívne postaviť. Bál sa riskovať.

Vo väzení strávil istý čas s Alexandrom Machom. Malo to naň nejakým spôsobom formatívny vplyv? Aký mali vzťah?

Dá sa predpokladať, že sa zbežne poznali, či o sebe vedeli už v medzivojnovom období, keď sa obaja pohybovali v bratislavskom verejnom priestore. Ale nekamarátili sa tak, že by spolu chodili po viechach, ako to potom bolo používané proti Husákovi. Mach sa však dobre poznal s komunistickým básnikom Lacom Novomeským, čo za vojny komunisti neraz využili k rôznym intervenciám, vrátane prepustenia Husáka z väzenia. Po vojne to zas pomohlo Machovi, ktorého neodsúdili na trest smrti, ktorý sa predpokladal. Mach potom svedčil proti Husákovi v 50. rokoch, ale vcelku korektne. V Leopoldove ale mali naozaj o čom hovoriť, Mach o tom píše vo svojich pamätiach. Dodáva však, že zostávali ideovými protivníkmi a že Husák aj za mrežami vždy vystupoval ako zaťatý komunista. Viaže sa k tomu aj príhoda, keď Husák prvýkrát prišiel na celu, tak mu Mach ďakoval, že nedostal trest smrti. Husák mu vraj odvetil, že nech neďakuje, že keby bolo len na jeho vôli, tak by za tie všetky spáchané zverstvá visel.

Ako sa pomstil zodpovedným za svoje väzenie? Pomstil sa vôbec nejako?

Keď sa mu naskytla vhodná príležitosť, ako tomu bolo na jar 1968, nebral si servítky. Napríklad voči vtedy ešte úradujúcemu prezidentovi Antonínovi Novotnému, ale aj Viliamovi Širokému alebo Karolovi Bacílkovi, ktorí niesli spoluzodpovednosť za jeho kriminalizáciu a perzekúciu. Bol drsný, ale na druhej strane, keď už bol v čele štátu, tak nakoniec súhlasil, aby im zostali stranícke legitimácie a poberali lepšiu penziu. Na adresu svojich vyšetrovateľov sa verejne vyjadril, že ide o vykonávateľa cudzej vôle, a nemieni im strpčovať už tak pokazený život.

Bol pomstychtivý?

Z pragmatických dôvodov sa dokázal cez problémové osobné záležitosti preniesť, ale rozhodne nezabúdal.

V knihe píšete, že Husák bol celý život presvedčený komunista. Ako si vysvetľujete, že ním ostal, aj keď videl, že nefunguje, že systém sa rozpadá, keď videl (a sám sa stal obeťou) vykonštruované procesy, sledovanie ľudí štátnou bezpečnosťou, potláčanie ľudských práv, zdrvujúcu ekonomickú stagnáciu…

Muselo mu byť jasné, že systém nepracuje ideálne, na druhej strane disponoval skúsenosťami s medzivojnovým režimom, s akými limitmi (ne)fungovala liberálna demokracia a kapitalizmus. Tie podľa jeho názoru vyústili kvôli neriešeniu sociálno-ekonomických otázok k fašizácii spoločnosti a mali v sebe zakódované ekonomickej krízy a vojny. Preto on, aj vtedajšia spoločnosť hľadali niečo nové, čo by starý systém prekonalo, niečo na vyššej úrovni. Potom sa už nechcel vracať.

Foto – TASR

Michal Macháček (1986)

Doktorát ukončil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, počas svojho štúdia absolvoval študijné pobyty na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied i Historickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova. Zaoberá sa problematikou česko-slovenských a československo-sovietskych vzťahov a komunistickým hnutím v 20. storočí. Je autorom úspešného prvého úplného životopisu Gustáva Husáka.

Nezmenila to ani príšerná nehybnosť a stagnácia konca 70. a 80. rokov?

Ku koncu 80. rokov bol už Husák starším mužom, koniec-koncov vtedajšia vládna garnitúra sa niekedy označuje aj ako „gerontokracia“. Spohodlnela, vychádzala zo svojej generačnej skúsenosti, bojovala v minulej vojne a nepozerala ostro vpred. Kráľ bol nahý. Myslím si však, že Husák to všetko tiež chápal z hľadiska širšieho časového horizontu a tiež z hľadiska limitov vyplývajúcich z geopolitiky. Režim bol príliš mladý a robil chyby. Zároveň Československo veľmi nemalo na výber, bolo v sovietskej sfére vplyvu. Pozerať sa na to dnešnou zjednodušenou optikou – keď vieme, ako to dopadlo – nevedie k pochopeniu.

Píšete, že bol inteligentný a sčítaný. Nebol ale aj šialene naivný? Na mysli mám hlavne jeho obdiv k ZSSR o ktorom si robil ohromné ilúzie.

Áno, v mladosti prijímal sovietsku skúsenosť nekriticky, dokonca sa nepekne vysmieval stalinistickým procesom ako propagande západu. Nesmieme ale zabúdať, že Sovietsky zväz bol spojený s bojom a nakoniec aj s víťazstvom nad fašizmom a tiež s otázkou presadenia nového spravodlivejšieho spoločenského zriadenia – teda s (nenaplnenou) nádejou. Tieto aspekty rovnako ako tradičné slovenské rusofilstvo otupovalo kritické myslenie, slúžilo ako ópium. Ale nemyslím si, že by – a to obzvlášť neskôr, boli vtedajší naši predstavitelia vo vzťahu k sovietskej realite naivní, pokiaľ ju teda poznali. Skôr u nich pôsobila dávka pragmatizmu: Sovieti sú veľmoc, my sme malí a bez nich budovaný socializmus proti vnútorným nepriateľom a západu sami neubránime. Jednak tu boli prítomné obavy z nemeckého alebo maďarského revanšizmu – je pritom zaujímavé sledovať, ako mocne operovali po vojne komunisti s národnou kartou – a jednak sa komunistické špičky sebaregulovali. Muselo im byť zrejmé, že ak by sa v Moskve o kritickom vzťahu k nej dozvedeli, tak by to bol prinajmenšom ich politický koniec. Išlo teda o hru navonok. Čiže oni, vrátane Husáka, si niečo mysleli, niečo robili a niečo hovorili. Skrátka politika.

Viera, jeho druhá manželka, zjemňovala stranícke previerky a intervenovala u svojho partnera, neskôr manžela. Aký bol jej reálny vplyv, darilo sa jej aspoň čiastočne „zjemniť“ represívny aparát režimu?

Snažila sa mu dodávať empatiu, vo veci intervencií išlo o jednotlivé prípady. Zaujímavé je, že sa vďaka tomu dostala do hľadáčika Štátnej bezpečnosti. Mala tiež vplyv na realizáciu niektorých zahraničných ciest mimo „socialistického tábora“, ktoré Husák všeobecne nerád absolvoval.

V knihe píšete aj o „tajomnej“ postave Jeliseja Tichonoviča Sinicyna. Kto to bol?

Išlo o veľmi skúseného sovietskeho rozviedčika, ktorý významne zasahoval do diania už v sovietsko-fínskom konflikte alebo počas maďarských udalostí roka 1956. V roku 1968 bol potom nasadený v Československu a udržiaval kontakty s vysokými komunistickými funkcionármi. Od jesene 1968 potom pôsobil ako tajná spojka medzi Brežnevom a šéfom KGB Andropovom a na druhej strane Husákom. Zohral kľúčovú úlohu vo vytváraní dôvery Moskvy voči nemu. Neskôr sa dokonca stal šéfom KGB pri ministerstve vnútra v Československu. Hoci postupne dostal od Husáka aj dve štátne vyznamenania, jeho meno by sme vo vtedajšej tlači hľadali márne, napokon aj naša historiografia o jeho existencii doteraz nevedela.

Pri čítaní knihy som mal miestami dojem, že ste k Husákovi príliš zhovievavý. Pritom predovšetkým obdobie po invázii vojsk varšavskej zmluvy bolo v mnohých aspektoch jedným z „najtemnejších“ v našich dejinách. Len medzi rokmi 1969 a 1972, na začiatku normalizácie, bolo 2 677 ľudí odsúdených z politických dôvodov, len na československo-rakúskej hranici minimálne 6 ľudí zomrelo a Ústav pamäti národa pri ich menách ako prvého zodpovedného uvádza Gustáva Husáka, v poučení súhlasil s formuláciou o „internacionálnej pomoci vojsk varšavskej zmluvy“, pridržiaval sa (neo)stalinského modelu riadenia spoločnosti, po smrti Brežneva nevyužil jedinečnú možnosť požiadať o odchod sovietskych vojsk, a navyše, nikdy si v ničom nepriznal chybu…

Snažil som sa vyvarovať pri písaní toho, aby ma ovládli a priori negatívne alebo pozitívne emócie a predsudky. Na druhej strane som vzdialený od nejakých adorácií alebo čiernobieleho hanobenia. Chcem, aby text pôsobil na čitateľa pokiaľ možno nezaujato aj o desať, dvadsať rokov. Snažil som sa Husáka preto chápať ako rýdzo historickú postavu, pričom hlavným motívom práce je porozumieť tomu, čo robil a prečo to robil. Aký bol a prečo bol práve taký a aké to malo dôsledky. Aj keď prirodzene sú prítomné aj subjektívnejšie momenty, tomu sa vyvarovať nedá, či už v tematickej a metodologickej voľbe, alebo v čiastkových záveroch. Inak o všetkom, čo menujete, sa v knihe čitateľ samozrejme dočíta. Je na ňom, na jeho hodnotovom rebríčku, aký záver si o Husákovi na základe predložených informácií urobí. Rozhodne som nechcel čitateľovi prvoplánovej podsúvať, čo si má myslieť. Toho si, aspoň sa domnievam, naša spoločnosť užila až dosť – a to bohužiaľ neraz aj vďaka historikom. V súvislosti s Husákom o tom v knihe píšem.

Husákovi boli, a to je celkom zrejmé aj z vašej knihy, často jeho kariéra a túžba po moci dôležitejšie než čokoľvek iné a neváhal potopiť ani „svojich ľudí“ (Pavlenda, Zrak, Falťan…). Nebol až príliš ambiciózny?

Ambíciami, navyše podľa môjho názoru s určitými prvkami mesianismu Husák priam oplýval. Pri významných politikoch to tak býva. Nie je priestor to tu detailne rozoberať, je to vždy zložitejšie, než uvádzate, ale máte pravdu, že nakoniec uňho prevážili egoistické motívy, snaha byť pri tom. Zároveň ale mal pocit zodpovednosti za vývoj, nechcel uvoľňovať miesto svojim politickým oponentom a konkurentom. Chápal to ako zbabelosť. V neposlednom rade bol u neho prítomný aj strach, čo by sa s ním, ale aj jeho blízkymi ľuďmi následne dialo.

Nesie teda za uplynulú éru veľkú časť zodpovednosti?

Jeho politická zodpovednosť za uplynulú éru je nesporná, to nijak kniha nepopiera, rovnako ako u každého iného vedúceho politického činiteľa v akejkoľvek dobe.

Na konci knihy v závere píšete, že v marci 2015 ste v seriáli Historie.cs dostali otázku, či bol Husák úspešný politik. Ako by ste odpovedali teraz? Bol úspešný?

Záleží na tom, aké hodnotiace kritériá si nastavíme. V knihe som si vypomohol teoretickými východiskami Maxa Webera a Jacoba Burckhardta. V skratke povedané, ide o hodnotenie postavené na kombinácii machiavelistických kritérií (účel svätí prostriedky) a reálnej náplne politiky. Husák bol v niektorých ohľadoch podľa toho úspešný, v iných nie. Ale v súvislosti s tým, ako celý komunistický experiment nakoniec dopadol, by som ho v konečnom dôsledku hodnotil ako neúspešného a zároveň aj ako tragickú postavu. Bez ohľadu na to však ide o jednu z našich najvýznamnejších politických osobností, ktorá sa stala symbolom jednej éry a o ktorej sa výklad a hodnotenie bude ešte vyvíjať v súvislosti s našou dynamicky sa meniacou súčasnosťou.

Teraz najčítanejšie