Denník N

Z Osvienčimu ušli mesiac po Vrbovi a Wetzlerovi a svetu potvrdili ich svedectvo

Otec Juraja Šeba sa priatelil s Arnoštom Rosinom. Aj po vojne sa často stretávali a hrávali karty. Foto – archív J. Šeba
Otec Juraja Šeba sa priatelil s Arnoštom Rosinom. Aj po vojne sa často stretávali a hrávali karty. Foto – archív J. Šeba

Autormi Osvienčimského protokolu nie sú iba Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Tí ušli z Osvienčimu v apríli 1944, no už mesiac po nich nasledovali ďalší dvaja väzni. O príbehu jedného z nich vyšla kniha.

Príbeh Poliaka Czieslawa Mordowicza a Slováka Arnošta Rosina, ktorým sa podarilo ujsť z Osvienčimu a na Slovensko prišli presne 6. júna 1944, teda v deň vylodenia Spojencov z Normandie, zostáva popri známejšom úteku Alfréda Wetz­lera a Rudolfa Vrbu celkom zabudnutý. O účastníkovi ďalšieho úspešného úteku, rodákovi zo Sniny, a jeho poľskom priateľovi napísal svoju novú knihu Útek z pekla spisovateľ Juraj Šebo.

A o Arnoštovi Rosinovi tú píše nielen ako o historickej postave, ale predovšetkým ako o človeku, ktorého mal možnosť kedysi spoznať.

Nenápadný búrlivák

Arnošt Rosin bol kedysi dobrým priateľom jeho otca, s ktorým spolu hrávali karty. Na začiatku 60. rokov pracoval v televíznych štúdiách a malého Juraja niekoľkokrát previezol na motorke. A bol preňho ako pre mladého chlapca kedysi detským hrdinom. Vtedy, keď ešte nepoznal jeho skutočný príbeh, mu imponoval dobrodružnou povahou a tvárou bohéma, ktorý si vedel užívať život.

„V čase, keď som ho poznal ja, bol už zrelým štyridsiatnikom. Mal hladkú tvár bez vrások, šibalský úsmev optimistu a z jeho tváre sa nedalo vyčítať, čo všetko má za sebou. Nevyzeral na svoj vek a v očiach sa mu zračil skôr humor ako utrpenie. Bol plný tvrdohlavej životnej energie. Vyžaroval z neho pokoj, pragmatizmus a v neposlednom rade zmysel pre humor,“ hovorí spisovateľ Juraj Šebo, ktorého k napísaniu knihy Útek z pekla o osudoch Arnošta Rosina inšpiroval novinový článok historika Eduarda Nižňanského.

„Odrazu mi svitlo, veď človeka s tým menom predsa poznám, keď som bol malý, chodieval k nám, boli sme s ním na výlete, strávili sme spolu Vianoce,“ píše aj v predhovore svojej knihy, kde vykresľuje pohnuté osudy starého rodinného priateľa.

O tom, čo kedysi Arnošt Rosin prežil, sa dozvedel Juraj Šebo sprostredkovane od svojho otca. Sám Rosin, ktorý bol jedným z miliónov osvienčimských väzňov a jedným z hŕstky šťastných, ktorí prežili, o svojom životnom príbehu dlho nehovoril. Len dva roky pred svojou smrťou poskytol celistvý rozhovor o svojom živote nemeckej historičke Ulrike Jureit, kde hovoril nielen o svojom osude, ale podrobne opísal aj ich útek z Osvienčimu.

Prečo však Arnošt Rosin, ktorý pomáhal pri úteku Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetz­lerovi, a ktorý sám ušiel z pekla zvaného Auschwitz spolu s Czieslawom Mordowiczom, nenapísal o svojom dobrodružnom príbehu a silnom svedectve počas svojho života sám žiadnu autobiografiu alebo knihu?

Arnošt Rosin o sebe hovoril, že je bohém a búrlivák. Mal dobrodružnú povahu a miloval život. Foto – Archív J. Šeba

„Dôvodom, prečo sa Rosin rozhodol nepísať svoje memoáre, nie je ani tak nedostatok literárneho talentu, ako skôr dôkaz jeho skromnosti. Na nedostatok námetov sa nemohol sťažovať, nepociťoval však potrebu zviditeľniť sa. Nestál o glorifikáciu ani o publicitu, čo sa napríklad o Rudolfovi Vrbovi nedá povedať. To, čo Rosin zažil, nepovažoval za niečo mimoriadne, ale za školu života,“ vysvetľuje spisovateľ Juraj Šebo. V ich archíve dodnes opatrujú pohľadnicu, ktorú im Arnošt poslal v 50. rokoch z Osvienčimu. Tam, odkiaľ utekal, sa vybral znova, aby hľadal odpovede.

Podobne ako mnohí ďalší z tých, ktorí prežili, trpel až do konca života výčitkami a otázkami, prečo práve on. A preto sa aj Juraj Šebo pri písaní knihy o jeho živote vybral do Osvienčimu. Na blok 28, kde väzeň 29 858 prežíval, sníval, no tiež veľmi túžil po živote. Na miesta, odkiaľ Arnošt Rosin pomáhal spolu s mnohými inými ujsť svojim priateľom Vrbovi a Wetzlerovi, odkiaľ nakoniec aj sám zázračne ušiel.

No za najväčší zázrak sám považoval, že  tu strávil a prežil so šťastím dva roky svojho života. Rodák zo Sniny sa dostal do Auschwitzu zo Slovenského štátu v prvom chlapčenskom transporte, teda medzi prvými – už v koncom marca 1942.

Štipka šťastia

„Verím, že každý človek má svoj osud niekde hore napísaný. Človek môže páchať zlo alebo dobro, keď má šťastie, prejde mu všetko, keď ho nemá, tak spadne vo vlastnej izbe a zlomí si nohu. Z pôvodnej skupiny, čo sme prišli zo Slovenska, bolo nás približne 960, zostali nažive piati či šiesti. Tí mali šťastie,“ bilancoval na sklonku života Arnošt Rosin svoj pobyt v koncentračnom tábore Auschwitz.

Kto prežil viac ako rok, sa tu už označoval ako veterán. Jeho zaradili po ťažkej práci, ktorú tu absolvoval, aj do Sonderkommanda, čo bola úloha mimoriadne náročná na psychiku väzňov. V čase, keď ešte nebolo vybudované krematórium, zakopávali zavraždených ľudí, teda ich mŕtvoly, do vykopaných jám.

Vďaka zlatej retiazke, ktorú našiel v jednom chlebe od kamaráta zo Sonderkommanda, si vybavil presun – a dostal sa k práci pisára. Bolo to skutočné šťastie, všetkých jeho priateľov zo Sonderkommanda neskôr nacisti zavraždili. Tvrdili, že za pokus o kolektívny útek.

Svoju manželku Evu spoznal Arnošt Rosin krátko po vojne v Prahe. Foto – Archív J. Šeba

O čosi neskôr sám Arnošt Rosin, ktorý prežil, pomohol zachrániť aj košického lekára Bandyho Millera, ktorý bol už ťažko chorý a hrozila mu smrť. Niekoľko dní ho skrýval na ich bloku, kde mu pomohol, aby sa vyliečil. To však bola maximálna revolta, ku ktorej sa odhodlali. Najsilnejšia tu bola vôľa žiť. On stále veril, že musia dať svetu správu o tom, čo sa deje za ostnatým plotom.

Juraj Šebo cituje vo svojej knihe aj slová Arnošta Rosina, podľa ktorého hnutie odporu v tábore de facto neexistovalo. Existovala však solidarita. A viera, že to všetko skončí.

Napriek tomu nakoniec stál pri tých, ktorí pomáhali aspoň svojou malou troškou pri úteku Vrbovi a Wetzlerovi a o ďalšie dva mesiace spolu s Mordowi­czom nasledovali ich príklad.

„O ich úteku som vedel iba okrajovo. A do skrýše som im poslal chleba a ponožky,“ spomínal sám Rosin, ktorého za útek dvoch väzňov tvrdo vyšetrovali a mučili. V tom čase pracoval v bloku Kanada, kde sa rozdeľovali zhabané šaty uväznených a zabitých.

Po tom, ako sa podarilo ujsť Vrbovi a Wetzlerovi, bol aj on spolu s ďalšími väzňami, ktorí im viac či menej pomáhali, kruto vypočúvaný dvoma príslušníkmi táborového gestapa – Wilhelmom Bogerom a Perrym Broadom. Tí ho do krvi dobili a vyrazili mu posledné zostávajúce tri zuby. „Keby som bol o niečom vedel, utiekol by som ako oni,“ spomínal Rosin v posledných výpovediach na reakciu, ktorá mu pravdepodobne zachránila život.

A dala možnosť nasledovať vzor Vrbu a Wetzlera. Alfréda poznal ešte z konca 30. rokov, keď sa spoločne pripravovali na odchod do Palestíny, Rudolfa Vrba spoznal ešte lepšie až oveľa neskôr – v Bratislave, kde spolu po svojom úteku pod falošnou identitou bývali. Bolo to už potom, čo poskytli svetu svoje svedectvo.

Arnošt a jeho súrodenci. Jedna z mála zachovaných fotografií z jeho rodinného archívu.

Osud jednej správy

Arnoštovi Rosinovi s Czieslawom Mordowiczom sa podarilo ujsť, keď sa skryli v jame na štrkovisku vo vonkajšom okruhu tábora a v nestráženej chvíli sa dostali až za ostnatý drôt tábora. Podľa Juraja Šeba, ktorý aj ich útek podrobne opisuje vo svojej knihe Útek z pekla, znova zaúradovalo povestné šťastie. V ten májový deň, keď utekali, všade hučali sirény. Sám Rosin sa nikdy nedozvedel, či sa vtedy pokúsilo ujsť viac väzňov.

Z tábora, pre ktorý sám Himmler žiadal dokonalú ostrahu, aby sa svet nedozvedel o jeho pravej podobe, sa snažilo od prvého transportu v roku 1940 až do jeho oslobodenia podľa poľského historika Tadeusza Iwaska ujsť na slobodu 667 väzňov, 270 z nich nacistickí väznitelia chytili a popravili.

Nakoniec sa však obaja utečenci, Arnošť Rosin a Czeslaw Mordowics dostali podobne ako Wetzler s Vrbom po strastiplnej ceste až na Slovensko. Prišli do obce Nedzedza, kde skončili najskôr vo väzení ako valutoví pašeráci. Až neskôr, keď sa dostali na Liptov a tam sa stretli aj s Vrbom a Wetzlerom, mali možnosť aj oni doplniť ich správu o pravej podobe koncentračných táborov, ktorá obletela svet.

„Zachovaná správa Rosina a Mordowicza predstavuje v súčasnosti doplnok správy Wetzlera a Vrbu. Týka sa situácie v Osvienčime od apríla do mája 1944, teda po úteku Wetzlera a Vrbu. Zachytáva transporty gréckych a poľských Židov, zaznamenáva príchod prvých transportov z Maďarska. Zaznamenali aj príchod transportu „árijcov“ z Francúzska, príchod transportu z Terezína 7. septembra 1943, ktorý bol priateľsky prijatý, netušiac, že to je ich posledná stanica. Dokonca napísali aj o návšteve Osvienčima Heinricha Himmlera 17. až 18. júla 1942. Bol sa presvedčiť, ako je tábor zapojený do vyhladzovacej mašinérie. Nezabudli napísať aj mená veliteľov v Osvienčime: Aumayer, Schwarzhuber, Weiss, Hartenstein, Höss a Kramer,“ hovorí Juraj Šebo.

O Rosinovi ani Mordowiczovi Vrba ani Wetzler vo svojej správe nepísali. Spomenuli si však na nich niektorí ich spoluväzni – vo svojej knihe Päť útekov z pekla opisuje ich dobrodružný únik spoza elektrinou nabitých a ostnatých drôtov tábora aj ich spoluväzeň Erich Kulka.

A hoci sa konca vojny dožili Vrba, Wetzler, ale aj Mordowicz, ktorý sa dostal neskôr druhýkrát do transportu do Osvienčimu, aj Arnošt Rosin, všetci z nich stáli pred drsnou konfrontáciou s realitou. Stratili väčšinu svojich blízkych.

Arnošt Rosin našiel zmysel v práci a po vojne začal podnikať. Po februári 1948 mu však komunisti všetko zobrali. Odišiel do Izraela, aby sa znova vrátil späť do Československa. A spisovateľ Juraj Šebo si živo spomína, že s jeho dobrodružnou povahou sa spájal aj akýsi nepokoj, ktorý ho sprevádzal celý život.

Príbeh reality

Hoci súdy s páchateľmi prebehli krátko po vojne, až v 60. rokoch sa postavili pred súd aj jeho trýznitelia z Osvienčimu, ktorí dovtedy žili v Nemecku ako bezúhonní občania. Na proces v západnom Nemecku, vo Frankfurte, ktorý sa konal v rokoch 1963 – 1965, prišiel Arnošt Rosin osobne.

Bývalí dozorcovia a členovia gestapa však už v tom čase čelili miernejším trestom. „Obžalovaní esesáci z Osvienčimu neboli súdení ako vojnoví zločinci, ale obvinili ich len z prečinov proti humanite,“ píše vo svojej knihe Juraj Šebo. Do očí sa mohol Arnošt Rosin pozrieť aj jednému z členov táborového gestapa, ktoré ho vyšetrovalo po úteku Vrbu s Wetzlerom.

„Postavil sa tvárou v tvár svojim trýzniteľom a bol svedkom toho, ako vrahov Osvienčimu prepúšťajú na kauciu. Pritom sám videl, ako obžalovaní z Frankfurtu, kedysi slušní občania, viedli sprievody mužov a žien do plynových komôr,“ píše Juraj Šebo.

Hoci jeden z jeho trýzniteľov, Wilhelm Boger dostal doživotie, Pery Broad vyšiel zo všetkého iba s nízkym trestom, súd mu vymeral štyri roky.

„S výsledkom procesu ani výškou trestu Rosin určite nemohol byť spokojný. Výsledok procesu označil jeden francúzsky novinár ako „more krvi, ktoré vsiaklo do piesku,“ píše vo svojej knihe Juraj Šebo.

Teraz najčítanejšie