Denník N

Pravda a analýzy upadajú, ale názorom sa darí ako nikdy

Foto – TASR
Foto – TASR

Dĺžka spravodajstva sa zvýšila z dvoch na 24 hodín denne, ale to neznamená, že sa tým dvanásťnásobne zvýšilo množstvo faktov.

Nemôže byť známkou spoločenského zdravia, že počet tweetov za jeden deň celosvetovo explodoval z 5-tisíc v roku 2007 na 500 miliónov o šesť rokov neskôr. S istou dávkou zjednodušenia sa dá povedať, že s tým súvisí aj fakt, že kým v amerických prezidentských voľbách v roku 1992 sme zaznamenali jednociferný rozdiel medzi kandidátmi vo viac ako tretine z 3113 amerických okresov, vo voľbách roku 2016 to bolo už v menej ako desiatich percentách okresov. A pridajme k tomu fakt, že v roku 2016 boli rozdiely medzi kandidátmi väčšie ako 50 percent v 1196 okresoch, čo je asi dvaapolkrát viac ako pred dvomi desaťročiami.

Všetko toto pravdepodobne súvisí aj s rastúcou skepsou k bezpečnosti očkovania či geneticky modifikovaným potravinám, ktorá nemá žiadny vedecký základ. A tiež s faktom, že predplatné novín sa za posledných 20 rokov znížilo o asi 38 percent. A tiež s tým, že medzi rokmi 1974 a 2016 sa podiel Američanov, ktorí hovoria, že strávia zaznamenaniahodný čas so svojím susedom, znížil z 30 na 19 percent.

Stále menej spoločného

Tieto i mnohé ďalšie príklady jedného trendu znepokojujú aj dvoch ľudí vo výskumnom think-tanku Rand Corp., ktorý v týchto dňoch oslavuje svoje sedemdesiate narodeniny. Jeho prezident Michael D. Rich ani jeho kolegyňa Jennifer Kavanaghová však vo svojej 255-stranovej správe s názvom Úpadok pravdy: Základný výskum zmenšujúcej sa úlohy faktov a analýz v americkom verejnom živote žiadny dôvod na oslavu nenašli. Tvrdia totiž, že mentálne puto spájajúce spoločnosť dnes veľmi zaťažuje príval informácií prúdiacich z internetu, sociálnych sietí, káblovej televízie a rozhlasových talkshow, teda z médií, ktoré môžu odvádzať pozornosť od pravdy a znižovať dôveru v spoločnosti. Sčasti je to tak aj preto, že konzumenti médií dnes majú ťažkú úlohu pri oddeľovaní faktov od názorov.

Autori opisujú štyri trendy, ktoré veľmi sťažujú diskurz a rozhodovanie založené na faktoch. Je to rastúci nesúlad medzi faktmi a ich interpretáciou („Faktom je, že imigranti v skutočnosti páchajú zločiny v menšej miere ako ľudia narodení v Spojených štátoch.“), rozmazávanie hraníc medzi faktom a názorom, rastúce množstvo názorov v porovnaní s množstvom faktov a upadajúca dôvera v kedysi rešpektované zdroje faktických informácií.

Objem a rýchlosť prívalu informácií skombinovaná s novou možnosťou vyberať si z rôznych informačných ponúk zmenšujú predpoklad, že spoločnosť vychádza z istej spoločnej sumy faktov. Toto taktiež posilňuje ľudskú tendenciu k predsudkom, ktoré potvrdzujú ich vlastný názor, a k argumentácii, ktorej úlohou je vyhrať, nie dopátrať sa pravdy. To znamená, že ľudia kontrolujúci a sledujúci informačné kanály vyhľadávajú a dostávajú len tie fakty, ktoré potvrdzujú ich názor.

Toxické digitálne subkultúry

Prekresľovanie hraníc volebných obvodov, sobáše ľudí s tým istým spoločensko-kultúrnym pozadím, geografická segregácia ľudí podľa spoločných názorov – všetko toto sú tak príčiny, ako aj dôsledky života v uzavretých komunitách, kde si ľudia potvrdzujú len vlastné názory. To posilňuje polarizáciu spoločnosti.

Navyše, keď sa kvôli sociálnym sieťam minimalizovala úloha filtrov a ľudí strážiacich prístup k verejnému diskurzu, bariéry sa stali takými zanedbateľnými, že nekontrolovať sa a ignorovať fakty v mene presadzovania vlastného názoru je dnes úplne normálne. A tak tu vyrastajú toxické digitálne subkultúry.

Kavanaghová a Rich tvrdia, že nové technológie nielenže zväčšujú predsudky, ale tiež prehlbujú prelínanie straníckosti a médií. Ako sucho konštatujú, „keď sa dĺžka spravodajského vysielania zvýšila z dvoch na 24 hodín denne, neznamenalo to, že sa tým dvanásťnásobne zvýšilo množstvo odvysielaných faktov“.

Dá sa to aj pochopiť

Kavanaghová a Rich sú seriózni sociálni vedci s dlhým zoznamom prác o úpadku pravdy. Ich nápady, čo s tým robiť, sa pohybujú od miernejších (len si predstavte školy, ktoré učia kriticky myslieť) po tvrdšie (serióznu analytickú žurnalistiku treba podporovať z verejných peňazí). Ale ich hlavným úmyslom je celkom správne podporovať výskumné projekty skúmajúce intelektuálne dôsledky premeny mediálnej krajiny.

Nanešťastie, úpadok pravdy posilňuje aj to, že sa vysoké školy stali bezpečnými prístavmi pre insitných nasledovníkov Nietzscheho (neexistujú fakty, len interpretácie), a že to, čo sa deje na vysokých školách, sa prenáša aj ďalej.

A ešte je tu jednoduché klamstvo: bojovníci za sociálnu spravodlivosť v Googli si pravdepodobne myslia, že sú múdri a odvážni, keď napríklad prepíšu Lincolnov životopis tak, že vraj nebol členom Republikánskej strany, ale Strany národnej únie, čo bolo len dočasné meno celonárodnej Republikánskej strany, ktoré si vybrala v napätej situácii občianskej vojny pred voľbami v roku 1864.

Malo by nás zarmucovať len to, keď sa stretneme s nespravodlivou nedôverou, pretože nedôverovať nedôveryhodnému je zdravé. Keď však vezmeme do úvahy predchádzajúcich 50 rokov, keď sme boli svedkami afér ako Watergate či Pentagon Papers, alebo zavádzania, ako boli chýbajúce zbrane hromadného ničenia v Iraku, a nedodržaných sľubov ako „ak sa vám páči vaše zdravotné poistenie, môžete si ho ponechať“, skeptická pozícia je pochopiteľná. A konzumenti médií by si mali zapamätať skeptickú poznámku Jerryho Seinfelda: „Je udivujúce, že množstvo udalostí, ktoré sa každý deň vo svete stanú, vždy presne zapadne do rozsahu novín.“

© Washington Post

Auto je komentátor Washington Post

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie