Denník N

Koľko stojí nič a aký je príspevok internetu k ekonomickému rastu?

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Keď niečo nemá cenu, nevieme to zahrnúť do účtovníctva. A nevieme teda povedať, ako to prispelo k rastu ekonomiky. Veľa internetových technológií poskytuje služby obyvateľstvu a firmám zadarmo.

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Ekonómia je veľmi konzervatívna veda. No každý rok sa objaví nejaký článok, ktorý prinesie svieži pohľad na zdanlivo už vyriešené veci. V minulom roku bola takým osviežením práca o meraní prínosov internetu pre ekonomický rast. Napísali ju americkí ekonómovia Charles Hulten (Univerzita v Marylande) a Leonard Nakamura (americká centrálna banka). Práca sa venuje záhade, ktorá trápi ekonómov merajúcich ekonomický rast.

V rokoch 1995-2006 rástol americký hrubý domáci produkt priemernou rýchlosťou 2,2 percenta za rok. V rokoch 2010-2016 to však bolo už len 1,3 percenta. Ekonómovia vedú dlhé a často aj vášnivé spory, prečo sa tempo ekonomického rastu vo vyspelých krajinách spomaľuje. Alternatívne vysvetlenia zahŕňajú pomalý rast počtu obyvateľov, rast príjmovej nerovnosti, stagnáciu životnej úrovne strednej vrstvy či vyčerpanie potenciálu nových technológií pre ekonomický rast. Tieto vysvetlenia nie sú vzájomne v rozpore. Môžu sa aj dopĺňať.

Para nad internet

Pristavme sa teraz pri poslednom vysvetlení. To v podstate hovorí, že prínos počítačov a internetu pre ekonomický rast je podstatne nižší, ako bol v minulosti prínos pary, elektriny, umelých hnojív či benzínového motora. Ako to však vieme povedať?

Ekonómom dlho trvalo, kým našli nejaký spôsob, ako sa dá merať ekonomický rast a jeho zdroje. Až do 18. storočia bolo hlavným zdrojom obživy poľnohospodárstvo. Zdrojom bohatstva, a teda aj ekonomického rastu bola pôda. V 19. storočí sa ustálil názor, že na vytvorenie bohatstva treba aj ľudskú prácu (teda pracovnú silu) a kapitál (peniaze alebo stroje). A až v roku 1956 prišiel americký ekonóm Robert Solow s prekvapujúcim tvrdením, že samotná práca a kapitál na vytvorenie bohatstva nestačia. Na zdokonalenie strojov a lepšiu organizáciu práce sú potrebné poznatky. Mimochodom, o myšlienkovom svete ekonómov veľa svedčí fakt, že myšlienky do zdrojov rastu bohatstva zaradili ako posledné.

Ako sa merajú zdroje ekonomického rastu? Solowova metóda „rastového účtovníctva“ hovorí v podstate toto: vieme odmerať, koľko práce sme za uplynulý rok spotrebovali. Napríklad zo mzdových výkazov evidovaných v Sociálnej poisťovni. Na základe účtovných výkazov firiem vieme odhadnúť, koľko nových investícií v národnom hospodárstve pribudlo. „Spotrebované poznatky“ priamo merať nevieme, ale môžeme si pomôcť inak. Ak napríklad spotreba práce za jeden rok narástla o dve percentá, spotreba kapitálu o jedno percento, no celkový hrubý domáci produkt (meraný spotrebou tovarov a služieb) narástol o šesť percent, potom na „spotrebované poznatky“ (technologické a netechnologické inovácie) pripadá zvyšok, tj. rast vo výške 6% – 2% – 1% = 3%. Ak sa vám zdá tento spôsob merania zdrojov ekonomického rastu ťarbavý, máte plnú pravdu. Na nič lepšie však zatiaľ ekonomická veda neprišla.

Mimochodom: kým chudobné krajiny rastú najmä vďaka rýchlemu rastu pracovnej sily a dovozu kapitálu, vo vyspelých krajinách 60 až 80 percent celkového rastu tvorí spotreba poznatkov. Otázka správneho merania spotreby poznatkov je preto zásadná pre meranie vývoja celej ekonomiky.

Obed zadarmo existuje

Práca Hultena a Nakamuru je založená na originálnom matematickom aparáte (ktorým nebudeme čitateľov trýzniť), no podstata ich novátorského prístupu je prostá. Keď chceme povedať, o koľko stúpol celkový hrubý domáci produkt (napríklad o spomenutých šesť percent), tak zrátame všetky vyrobené tovary a služby a vynásobíme ich cenami. Keby sme napríklad v celej ekonomike vyrobili len 10 pecňov chleba, a jeden peceň by stál 50 centov, celý HDP by činil len 10 x 0,5 = 5 eur. Tento údaj by sme porovnali s údajom za minulý rok a dostali by sme mieru ekonomického rastu. Príspevok práce a kapitálu by sme zistili z účtovníctva pekárne. Ako však merať príspevok poznatkov?

Majiteľ pekárne sa napríklad na internete dočítal, ako lepšie a lacnejšie miesiť cesto. Koľko za to zaplatil? Nič. A tu je ten problém.

Keď niečo nemá cenu, nevieme to ani zahrnúť do účtovníctva. A nevieme teda povedať, ako to prispelo k rastu ekonomiky. Veľa internetových technológií poskytuje služby obyvateľstvu a firmám zadarmo. Vývoj vyhľadávača Google, prirodzene, stál nejaké peniaze. Spotrebitelia však za služby Googlu neplatia nič. Takisto neplatia nič za informácie poskytnuté službami, ako je Tripadvisor, Wikipédia, eBay a mnohé iné. Mnohé internetové aplikácie zvyšujú úžitok spotrebiteľov aj kombináciou bezplatných služieb. Vyhľadávač nám napríklad nájde cestovné poriadky. Aplikácia na verejnú dopravu umožní v týchto poriadkoch vyhľadať najlepšie spojenie. Usporí sa tak čas cestujúcich a zvýši sa efektívnosť dopravy. Hrubý domáci produkt však paradoxne klesne.

Pred príchodom internetu by sme si museli kúpiť cestovný poriadok alebo zavolať na dopravný podnik, ktorý zamestnával informátorky. Podobným spôsobom Wikipédia nahrádza výrobu drahých encyklopédií a Tripadvisor cestovných sprievodcov. Z platenej služby sa stala neplatená. V rastovom účtovníctve bezplatnú službu nevieme oceniť a zarátať do HDP. Jedna zo základných viet ekonómie, spopularizovaná Miltonom Friedmanom, hovorí, že „neexistuje taká vec, ako je obed zadarmo“. Na internete paradoxne áno. A nielen existuje, ale aj dramaticky zvyšuje úžitok spotrebiteľov.

Diera v účtovníctve

Pre ekonómov je takáto situácia problémom. Celý koncept HDP stojí a padá na účtovaní výroby a spotreby platených tovarov a služieb. Ekonómia predpokladá, že úžitok rastie s výrobou a spotrebou. Rast úžitku pri klesajúcej výrobe a spotrebe je niečo úplne nové.

Hulten a Nakamura si myslia, že bezplatná, a teda nezmeraná spotreba poznatkov vysvetľuje zdanlivý pokles tempa ekonomického rastu. Ak je to tak, potom treba nejako oceniť úžitok aj z toho, čo je bezplatné. Namiesto peňažnej výroby a spotreby by sme teoreticky mohli merať úžitky služieb pre spotrebiteľov. Úžitky sú však subjektívne a pre každého človeka rozdielne. Na rozdiel od ceny, ktorá je pre všetkých rovnaká.

Ako teda merať spotrebu poznatkov, keď sú poskytnuté zadarmo? To zatiaľ nikto nevie. Internetové služby však tvoria čoraz väčšiu časť všetkých ekonomických aktivít. Keď však nedokážeme bezplatné služby zmerať, diera v rastovom účtovníctve bude narastať. Ekonomická štatistika bude pre ekonomickú politiku poskytovať čoraz mylnejšie informácie. Nie po prvýkrát reálny život predbieha vedu.

Teraz najčítanejšie