Nekonečný príbeh

Je to už niekoľko mesiacov, čo sme s Karolom Sudorom vydali knihu rozhovorov Ešte raz a naposledy (N Press, 2017). Dosť času minimálne na prvú reflexiu.

Isto, v každej knihe sa nájdu chyby, omyly, nepresnosti. Napríklad nie je pravda, že naša mamka celý život nevedela, ako zahynul jej manžel a náš otec. Ako mi po vydaní knihy povedal môj brat, jeho spoluväzeň zo Sachsenhausenu Zoltán Lenský jej to povedal dva roky po vojne a vzápätí začala chodiť v čiernom. To iba ja som sa dozvedel pravdu až na jej pohrebe v roku 1994.

Stalo sa tiež, že som pracoval s osobnými skúsenosťami namiesto empirických faktov. Myslím napríklad na rast kriminality ako dôsledok rozsiahlej amnestie Václava Havla po revolúcii v roku 1989. Nebol zďaleka taký dramatický, ako hovorím v knihe. Na druhej strane, rozprávajte to rodičom obetí amnestovaných vrahov…

Občas sa mi poplietli mená. Napríklad: nebol to Jaroslav Svěchota, kto stál pri rozpade Verejnosti proti násiliu a zrode mečiarizmu na Slovensku, ale iný fízel, Igor Cibula. Chyba, ktorá vzápätí poslúžila smutným „hrdinom“ tohto príbehu, v tomto prípade konkrétne napríklad Milanovi Kňažkovi, aby sa vyvinil. Jeho súčasné tvrdenia sú v rozpore s faktami.

Iná káva je, ak som nebodaj niekomu ublížil. Napríklad: o K. P. píšem, že podpísal spoluprácu s komunistickou tajnou políciou. Nuž, nepodpísal, i keď podľa výsledkov lustrácií, ktoré sme dostali pred prvými slobodnými voľbami z federálneho ministerstva vnútra, bol evidovaný ako agent tejto zločineckej organizácie.

Dosť som tiež rozmýšľal o komunikácii s mladou ženou, ktorá reagovala na moje slová o tom, že psychopati do politiky nepatria, a preto by bolo dobré, keby adepti na významné politické úlohy prešli patričným vyšetrením skôr, ako zasadnú do kresiel. Chápem jej rozhorčenie, ale musím trvať na tom, že mi nešlo o diskvalifikáciu ľudí, napríklad s diagnózou bipolárnej poruchy, ale len a výhradne o to, že ľudia s psychiatrickou diagnózou by mali mať stopku do pozícií, kde od ich rozhodnutí závisia životy mnohých.

Občas som komusi nevedomky nejaké zásluhy ubral alebo ich zamlčal (takých boli fakt tisíce, pretože proti komunistickému režimu v tom čase stáli masy).

Kadečo som sa tiež dozvedel až po vydaní knihy. Medzi to závažnejšie patrí, že ľudia ako Vladimír Mečiar, prvý porevolučný minister vnútra Slovenskej republiky a neskorší premiér, konšpirovali proti Československu od samého počiatku. Svedectvo generála Andreja Sámela, vtedy námestníka federálneho ministra vnútra, ku mne doputovalo až v roku 2017. Mimochodom, je to práve fragmentácia stredoeurópskeho priestoru, ktorá dosť názorne ilustruje intervenciu Ruska pri destabilizácii mocenských pomerov v Európe. Dôkazov je nepreberne (napríklad na portáloch Kremlin Watch, European Values Think-Tank a ďalších).

Podstatné mi však pripadajú pokusy o prepisovanie histórie. Činorodých prepisovačov je na Slovensku niekoľko. Podaktorých sme s Karolom spomenuli v našej knihe. Ich aktuálna čipernosť neprekvapuje a bude o nich, s blížiacim sa tridsiatym výročím Novembra 89, ešte počuť. Do neba volajúce sú z môjho hľadiska slová expremiéra a exprezidenta Českej republiky Václava Klausa, ktorý dnes operuje pojmom „havlistický režim“ ako synonymom neslobodného režimu.

A napokon: dejiny sú otvorený príbeh. Píšu ich nielen autori s konkrétnymi záujmami, hodnotami, osobnostnými vlastnosťami, ale aj postupne odhaľované a sprístupňované svedectvá, archívy a konkrétna spoločenská situácia. Ide o otvorený a svojím spôsobom nekonečný príbeh. Po prečítaní Kňažkovho rozhovoru, ktorý uverejnil popredný prokremeľský dezinformačný kanál Parlamentné listy, váham nad zmyslom „dialógu“ medzi ľuďmi, ktorých neoddeľuje obyčajný plot, ale rovno ostnatý pod vysokým napätím.