Denník N

Rozdiel medzi pravdou a pravdou

František Kašický v roku 2008 po podaní demisie. V pozadí Jaroslav Baška, ktorý ho na poste nahradil. Foto - TASR
František Kašický v roku 2008 po podaní demisie. V pozadí Jaroslav Baška, ktorý ho na poste nahradil. Foto – TASR

Mnohé opisy, charakteristiky a príbehy o Františkovi Kašickom sa absolútne nehodia do obrazu, ktorý som vnímal ja.

Autor je prezident Spoločnosti priateľov Slovenska v Nórsku

K Denníku N mám dôveru. Podporil som ho pri jeho vzniku a som jeho predplatiteľom. Považujem za dôležité, aby na Slovensku slobodne a investigatívne mohli pracovať kvalitní žurnalisti. V týchto časoch, keď sa pravda a fakty stále viac relativizujú, sú čestní a nezištní politici rovnako dôležití ako nezávislí a pravdu hľadajúci novinári.

Miro Kern podľa môjho úsudku jedným z nich je. O to viac ma prekvapil jeho posledný článok, v ktorom opisuje minulé a súčasné pôsobenie Františka Kašického. Dočítame sa v ňom, že tento bývalý minister obrany, ktorý musel odstúpiť pre jeden z najväčších škandálov na ministerstve obrany, sa následne stal slovenským veľvyslancom v Bruseli, potom v Nórsku a teraz mu vytvorili neštandardnú pozíciu veľvyslanca s osobitným určením.

Človek, ktorý bol spájaný s podozreniami, má teraz pracovať s grantmi EHP, nórskym a švajčiarskym finančným mechanizmom. V závere sa dozvieme, že František Kašický bol tiež šéfom vojenskej kontrarozviedky, tajomníkom branno-bezpečnostného výboru, dobrým známym Roberta Kaliňáka, a ako nominant Smeru absolvoval takto priamočiaru (čítaj nezaslúženú) kariéru.

Mnohé z týchto skutočností sú bezpochyby pravdivé, ale vynechaním iných sa reálny a súčasný obraz Františka Kašického vzďaľuje skutočnosti.

Veľvyslanec v Nórsku

V Nórsku pôsobím viac než 25 rokov. Ako škandinavista, tlmočník a prekladateľ, vysokoškolský pedagóg a posledných 15 rokov tiež ako predseda najväčšej krajanskej organizácie – Spoločnosti priateľov Slovenska v Nórsku – som mal možnosť zblízka spoznať všetkých slovenských veľvyslancov, ktorí tu doposiaľ boli.

Úplne historicky prvým bol Andrej Sokolík, jeho predchodcovia totiž viedli slovenský zastupiteľský úrad len ako chargé d’affaires. Menovala ho – ak sa dobre pamätám – Dzurindova vláda, nebol diplomatom, ale ako dodnes hovorí bývalý nemecký veľvyslanec v Nórsku Dr. Winkelmann, toto bol jeden z najlepších veľvyslancov, akých kedy videl.

Po ňom prišiel Dušan Rozbora, dlhoročný skúsený diplomat a bývalý riaditeľ odboru protokolu prezidenta, ktorý v Nórsku zostal takmer sedem rokov. V roku 2010 pripravoval návštevu nórskeho kráľovského páru na Slovensku, za čo si vyslúžil nielen najvyššie nórske štátne vyznamenanie, ale aj obdiv a úctu nórskych partnerov.

V roku 2011 ho na kratšie obdobie vystriedala generálna riaditeľka právnej sekcie MZV Barbara Illková, ktorá pokračovala vo veľmi úzkej nórsko-slovenskej spolupráci. Keď sa však v priebehu roku 2012 musela vrátiť na Slovensko, na uvoľnené miesto – a ako Miro Kern pravdivo píše, priamo z Bruselu do Nórska – nastúpil František Kašický.

Keďže som mal dovtedy jednoznačne pozitívne skúsenosti so všetkými veľvyslancami, ktorých nám sem zo Slovenska posielali, privítal som nového vedúceho slovenskej diplomatickej misie v mene Spoločnosti priateľov Slovenska štandardne a tak, ako sme v Nórsku vítali všetkých jeho predchodcov.

Samozrejme, že som mal všetky informácie o jeho doterajšej kariére, ktoré boli mediálne dostupné. Internetové vyhľadávače svietili upratovacím tendrom a smeráckou kariérou. Viaceré údaje boli uverejnené v denníkoch, ktoré dodnes čítam a ktorým dôverujem. Mnohé z nich boli takého charakteru, že naše prvé stretnutia museli byť opatrné.

Paradoxom sa však stalo, že od prvého stretnutia s Františkom Kašickým až do posledných dní pred jeho odchodom na jeseň 2017 z Nórska sa mnohé tieto opisy, charakteristiky a príbehy absolútne nehodili do obrazu, ktorý som vnímal ja.

Veľvyslanec a človek

Pri súčasnom hodnotení Františka Kašického sa treba pozrieť rovnako na jeho profesionálnu, ako aj ľudskú stránku. Ja môžem hovoriť iba o posledných piatich rokoch počas jeho pôsobenia vo funkcii veľvyslanca v Nórsku. Nepoznám ani tendre, ani Smer, ani kontrarozviedku. Ako nový veľvyslanec si však vo veľmi krátkom čase získal dôveru nórskej administratívy a aktívne pokračoval v budovaní toho, čo začali jeho predchodcovia.

Využil pritom tri svoje kľúčové vlastnosti: otvorenosť (čítaj prístup bez predsudkov), usilovnosť (čítaj nadšenie pre svoju prácu) a schopnosť počúvať (čítaj schopnosť učiť sa). Tieto mu pomohli zoznámiť sa v krátkom čase s Nórskom, pochopiť ho a naplno rozbehnúť projekty spolupráce so Slovenskom. Vo vzťahu ku krajanskej Spoločnosti priateľov Slovenska v Nórsku bol napríklad iniciátorom otvorenia slovenskej škôlky, spoluorganizátorom každoročných podujatí pre rodičov a deti v lete aj na Vianoce, výstav atď.

Normálny pracovný čas preňho neexistoval. Priznám sa, že niekedy ma aj vyrušili maily, týkajúce sa nórsko-slovenských projektov a spolupráce s krajanmi, ktoré prichádzali od šiestej rána do jedenástej večera. Keďže pre svoje povolanie žil, nemal napríklad problém stretnúť sa po pracovnom čase alebo cez víkend so slovenskými umelcami, ktorí vystavovali v Bergene, ale náhodou boli na pár hodín v hlavnom meste. Alebo za nimi vycestovať mimo Oslo na niekoľko hodín, aby podporil ich aktivity.

Rýchlo sa tiež zoznámil s najväčšími projektmi nórsko-slovenskej spolupráce: viac než štyristo slovenských šoférov pracuje dnes v MHD nórskeho hlavného mesta a predstavujú veľkú časť Slovákov, ktorí momentálne v Nórsku žijú. František Kašický sa prihlásil do ich miestneho hokejového klubu, a po večeroch trénoval a hral zápasy spolu so slovenskou komunitou. S bežnými ľuďmi, nie diplomatmi, kde si mohol vypočuť ich každodenné problémy, s ktorými sa v Nórsku stretávajú.

Osobne sa angažoval do projektu štúdia všeobecnej a veterinárskej medicíny na Slovensku. Pomerne málo ľudí vie, že momentálne študuje na Slovensku viac než 700 nórskych študentov, prevažne na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine, ale tiež v Košiciach a Bratislave. V Košiciach beží tiež projekt štúdia na Univerzite veterinárneho lekárstva s desiatkami nórskych študentov ročne. Do slovenskej štátnej pokladne sa tak z Nórska nielen dostáva takmer 7 miliónov € za rok, ale celkový efekt tejto sofistikovanej a dlhodobej nórskej investície sa v rámci infraštruktúry a rozvoja regiónov odhaduje na viac než 15 miliónov eur ročne.

Je to viac ako nórske fondy a František Kašický urobil všetko pre to, aby sa táto spolupráca rozvíjala do maximálne možnej miery. Nie cez zmanipulované tendre ani kontrarozviedku. Absolútne nezištne napríklad navrhol, aby zakladateľ štúdia medicíny pre nórskych študentov – Albert Stránsky z Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine – dostal zlatú medailu ministra zahraničných vecí, pretože ľudsky a profesionálne pochopil unikátnu zásluhu tohto profesora, ktorý sa pred 15 rokmi vybral v nórskej fujavici robiť nábor prvých nórskych študentov. Na začiatku ich získal dvoch či troch – dnes sa na prijímacie pohovory hlási takmer trojnásobne viac Nórov, než koľkých fakulta môže prijať.

Ako veľvyslanec František Kašický tiež navrhol, aby Univerzita Komenského udelila zlatú medailu nórskemu korunnému princovi Haakonovi, ako ocenenie podpory, ktorú tomuto vzdelávaniu dáva nórsky štát. Nórski študenti si totiž na zaplatenie školného na Slovensku berú pôžičky priamo z Nórskeho študijného pôžičkového fondu, a nórsky štát takto každoročne priamo prispieva miliónmi eur do slovenského štátneho rozpočtu. Aj to je dôvodom, prečo naša Spoločnosť priateľov Slovenska v Nórsku pozvala prezidenta Andreja Kisku na stretnutie s nórskymi študentmi a absolventmi slovenských univerzitných štúdií, keďže mnohí sú tiež členmi našej krajanskej organizácie.

František Kašický nehrával v Nórsku len hokej, a nielen so Slovákmi. Stal sa tiež členom nórskeho futbalového a volejbalového mužstva na Vestli. Vestli je okrajová štvrť hlavného mesta, niečo ako bratislavská Vrakuňa, s relatívne vysokým podielom cudzincov. Preto sa nik z Nórov nedivil, že medzi sebou majú nejakého Slováka. Nikto im totiž nepovedal, že ich slovenský hráč je aj veľvyslanec. Aj toto je slovenská diplomacia v praxi, aj takto sa dajú nadväzovať kontakty a budovať vzájomné putá; samozrejme, pokiaľ je človek všetko iné než papaláš. A potom sa tiež stane, že na jeden z turnajov náhodou príde nórska premiérka Solbergová a srdečne sa zvíta s veľvyslancom, ktorý tentokrát nie je v obleku.

Takmer všetky projekty a podujatia za posledných päť rokov, v ktorých figuroval František Kašický, sa dajú nájsť na Facebooku veľvyslanectva SR v Nórsku. Nie sú vymyslené a nie sú spred desiatich rokov. Reálny obraz práce bývalého slovenského veľvyslanca tiež poznajú rektori slovenských univerzít, dekani lekárskych fakúlt, predstavitelia nórskych vysokých škôl a vedeckých inštitúcií, slovenskí honorárni konzuli v Nórsku a mnohí Slováci, ktorí tu dlhodobo alebo krátkodobo pôsobia.

Františka Kašického tiež napríklad poznajú nórski študenti prvého ročníka medicíny v Martine, lebo spolu s ním o dušu kopali futbal na medzinárodnom diplomatickom turnaji – za Slovensko. Poznajú ho Nóri – od obyčajných, bežných ľudí z Vestli cez ministerských úradníkov, politikov až po špičky nórskej administratívy. Pozná ho dobre tiež dlhoročná nórska veľvyslankyňa na Slovensku Inga Magistadová. Zažili ho desiatky delegácií zo Slovenska, slovenských umelcov a osobností, na ktorých mal vždy dostatok energie a času, aby sa s nimi mohol stretnúť, a ak sa dalo, pomôcť im. Hoci každý z menovaných zažil len časť z jeho práce, väčšina z nás si dokáže predstaviť prínos, ktorý pre Slovensko znamenalo jeho nasadenie v Nórsku.

Mimoriadny a splnomocnený

Keď v Nórsku pred pár rokmi prebehla verejná anketa, čo je najsmiešnejší titul, vyhral „mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec“. Nóri sú neformálni, na tituly si nepotrpia a nerozumejú im. U Františka Kašického však jeho titulu rozumeli presne: bol mimoriadny svojím pracovným a ľudským nasadením a mal rovnako schopnosť, ako aj silu svoje poslanie excelentne vykonávať.

Ak niekto pochybuje, aký v skutočnosti je alebo aký tieň naňho vrhá upratovací tender, Smer alebo jeho kariéra, treba sa spýtať. Treba sa spýtať nás všetkých, ktorí sme s ním posledných päť rokov robili. Neviem si predstaviť, že by niekto z nás mal mať obavy alebo pochybnosti o tom, že teraz bude vykonávať svoju diplomatickú funkciu čestne, svedomito a na prospech Slovenska.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na editori@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie