Ak chcete spoznať budúcnosť tohto regiónu, sledujte ženy

Ak si potrebujete ujasniť, ako veľmi sa svet zmenil za posledných 15 rokov, stačí si pripomenúť zopár dnešných javov, ktorých spoločným rysom je to, že v roku 2003 by sa nemohli vyskytnúť.

Za českého prezidenta by nemohol byť zvolený dnešný Miloš Zeman, lebo Európska únia, do ktorej vtedy Česi ešte chceli, by štát s takým prezidentom neprijala za člena. Členmi Únie by sa nestali ani Maďarsko a Poľsko v dnešnej podobe.

Americkým prezidentom by sa nemohol stať Donald Trump, lebo finančná kríza ešte len mala prísť a rodiaca sa frustrácia bieleho muža ešte len hľadala svojho nepriateľa, ktorým sa mali stať elity.

Vladimir Putin by nemohol anektovať Krym, lebo Rusko bolo slabé a Putin ešte nepovažoval Západ za úhlavného nepriateľa.

Čína by sa neodvážila vyzývať USA na veľmocenský súboj, lebo namiesto dnešnej modernej armády a mohutnej ekonomiky mala ešte len stámilióny lacných robotníkov.

A filmový producent a sexuálny násilník Harvey Weinstein by nemohol padnúť, lebo jeho obete by vtedy ešte nenašli odvahu verejne vystúpiť. Neexistovalo ešte totiž hnutie Metoo.

Kultúra ticha

Ak si potrebujete ujasniť to, ako veľmi sa svet zmenil, sledujte ženy. Ich postavenie a osudy hnutia Metoo sú najlepším sprievodcom pri skúmaní toho, akú má táto premena sveta povahu.

Jedným jej znakom je úbytok slobody a ľudských práv. Najväčší je tam, kde je slovo Metoo priamo zakázané, ako napríklad v Číne. Alebo v Rusku, kde sú Weinsteinove obete zosmiešňované a kde Dmitrij Kiseljev, Putinova mediálna hviezda, obhajuje v štátnej televízii Weinsteinovo správanie ako mužskú prirodzenosť a ženy, ktorým sa to nepáči, sú „militantné feministky“. Mimochodom, v Rusku vlani zmiernili zákon o domácom násilí v prospech násilníkov.

Sledujte Metoo a zistíte, že tam, kde je úradne potláčané, vládnu čoraz tvrdšie diktatúry a ich sprievodným znakom je absolútna nadvláda mužov.

Ďalšou skupinou sú štáty, kde síce hnutie Metoo potláčané nie je, ale sa neujalo, lebo tamojšie spoločnosti ho potláčajú tým, že ho ignorujú. To je prípad prakticky celej strednej a východnej Európy. Ale napríklad aj Talianska, kde jedna z Weinsteinových obetí, talianska herečka Asia Argentová, síce prehovorila, ale dočkala sa takej reakcie verejnosti, že uvažuje o emigrácii.

Ak vezmeme postavenie žien a efekt hnutia Metoo ako meradlo kvality demokracie, tak potom je pás strednej a juhovýchodnej Európy vystavený veľkému riziku autoritatívnych režimov. Spoločnosti, ktoré zatvárajú oči pred utláčaním žien, totiž pripúšťajú utláčanie ako legitímnu formu vlády – nad všetkými, vrátane mužov.

Najväčší rozruch vyvolalo hnutie Metoo v Maďarsku, kde síce doktrína vládnej strany Fidesz chápe ženy ako biologické stroje na rodenie detí, ale problému sexuálneho násilia sa ujali aspoň umelecké kruhy. A tak napríklad slávny divadelný režisér László Marton odstúpil z funkcií po obvinení herečky Lilly Sárosdiovej a šiestich ďalších, že ich v minulosti obťažoval.

Nič podobné sa však nestalo v iných štátoch strednej Európy. Naďalej vládne „kultúra ticha“, ktorá mrazivo pripomína správanie v minulosti: spoločnosti sa tvária, že všadeprítomné násilie neexistuje. Dokonca väčšina (vrátane žien) dobrovoľne volí mizogýnnych alfa samcov, ktorí ženami otvorene pohŕdajú.

Častým vysvetlením tohto javu býva príklon stredoeurópskych národov k rodinným – patriarchálnym – hodnotám, to je však len to isté, ako keby sme povedali, že tieto národy dávajú prednosť poslušnosti voči autorite moci pred osobnou slobodou a dôstojnosťou. Tolerancia voči domácemu aj verejnému násiliu teda pochádza z toho istého zdroja.

Ak chcete poznať budúcnosť tohto regiónu, sledujte ženy.

Lámanie moci mužov

Ani anglosaský svet nevyzerá po brexite a zvolení Trumpa ako ideál liberálnej demokracie, ale práve tam má hnutie Metoo najsilnejší ohlas. Svedčí to o tom, že trasu tektonického zlomu medzi demokraciou a tyraniou začínajú – po sto rokoch od zavedenia ich volebného práva – určovať ženy.

„Práve som vám podpísala záruku, že zomriete vo väzení,“ povedala koncom januára americká sudkyňa Rosemarie Aqullinová lekárovi olympijského tímu USA Larrymu Nassarovi a neskrývala uspokojenie. Nassar bol usvedčený zo sexuálneho zneužívania vyše 160 športovkýň, ktoré mal liečiť.

Metoo je revolučné hnutie, ktoré „láme moc mužov“, ako hovorí švédska spisovateľka Nina Björk. Napáda ich mocenskú pyramídu, ktorá sa raz bude z historického odstupu javiť ako klasická tyrania. Donald Trump je dnes typickým predstaviteľom sexuálneho predátora a autoritatívneho politika v jednej osobe, archetypom, ktorý útočí na podstatu liberálnej demokracie. Poraziť ho budú musieť ženy. Fakt, že do amerického kongresu je pripravených kandidovať takmer 400 žien, je dobrým signálom.

Ako každé revolučné hnutie, aj toto vyvoláva rúcaním stereotypov hodnotový zmätok. Z prieskumu medzi britskými mladíkmi vyplynulo, že štvrtina z nich považuje pozvanie ženy na drink za sexuálne obťažovanie. Televízia BBC reagovala programom, v ktorom britská komička Rachel Parrisová vysvetľuje, čo je povolené. Smie muž dať žene kyticu? Áno, hovorí Parrisová – pokiaľ ňou nezakrýva svoj obnažený penis.

Revolúcie sú vždy radikálne, a preto aj často nespravodlivé. Môže a nemusí to byť prípad Woodyho Allena, od ktorého sa odvrátila väčšina hercov a herečiek Hollywoodu, lebo ho nevlastná dcéra Dylan Farrowová obvinila, že ju v detstve zneužíval (a Allen to popiera). Ona patrí do skupiny žien, ktoré takýto zážitok (ak sa naozaj stal) poznamená na celý život, prieči sa im nevyžiadaný mužský dotyk a desia sa návštevy gynekológa.

Existuje však aj veľká skupina žien, na ktorých sexuálne zneužívanie v detstve nezanechá žiadne stopy ani psychické problémy a vcelku bez problémov na túto skúsenosť zabudnú. Psychológovia nevedia prísť na to, prečo je to tak. Faktom je, že mnohým ženám mužské predátorstvo veľmi prekáža, kým iné ho, naopak, vítajú.

A ozývajú sa, ako napríklad známa americká spisovateľka Lionel Shriverová (a desiatky ďalších), ktorá si myslí, že Metoo zašlo priďaleko. Namiesto vzájomného porozumenia a zblíženia dvoch pohlaví podľa nej hrozí, že „ich od seba odtrhneme“.

Lenže vďaka Metoo je odrazu každodennou témou amerických médií sexuálne násilie na ženách naprieč spoločenskými vrstvami. Odrazu sa hovorí o epidémii, ktorej obeťami sú nielen herečky, ale aj zberačky plodov na amerických farmách (80 percent z nich má trpkú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním aj násilím).

Denník Financial Times priniesol investigatívnu reportáž z večierka v Londýne, na ktorom 300 bohatých podnikateľov venovalo dva milióny libier na charitu. Spoločnosť im robilo 130 platených hostesiek, dve z nich boli reportérky FT, ktoré opísali obchytkávanie, exhibicionizmus a sexuálne návrhy vážených mužov biznisu. Nastalo verejné zdesenie a škandál riešila celá Británia. Bez Metoo by taká reportáž nevznikla.

Kto spolitizoval sex

Jedna z hlavných výčitiek voči hnutiu Metoo je tá, že spolitizovalo sex. Lenže sex bol predsa spolitizovaný už dávno – mužmi. Vďaka intelektuálnemu odkazu feminizmu dnes vieme, že podstata sexuálneho násilia nespočíva v túžbe po sexe, ale tkvie v túžbe po potvrdení moci.

Na jeseň minulého roku sa vyskytol zvláštny jav, ktorý bol ešte nedávno nepredstaviteľný. Ženy začali prekonávať kolektívny strach z toho, že ak budú verejne hovoriť o svojich zážitkoch so sexuálnymi predátormi, budú jednotlivo za klamárky alebo hysterky. Ide o výnimočné spojenie kolektívnej identity a individualizmu, ktoré je podstatou liberálnej demokracie.

Toto sa však odohráva takmer výlučne v okruhu západnej civilizácie (hoci India je dobrým príkladom, že je to možné aj v Ázii), kým na východ od Berlína vládne hrozivé ticho. Ak si potrebujete ujasniť, ako veľmi sa časť sveta zmenila a ako sa tá naša, naopak, nezmenila, sledujte ženy.