Normalizácia zobrala človeku najplodnejšie roky života, hovorí Naďa Földváriová

Nadežda sa narodila vo februári 1933 do nábožensky zmiešanej rodiny Pavlíkovcov v Bratislave. V rodine Nadinej mamy bolo niekoľko generácií evanjelických farárov.

Evanjelickú tradíciu narušila až Nadina mama, keď sa vydala za katolíka. To ťažko niesla katolícka babička z otcovej strany a vydobyla si, aby Naďa a jej sestra boli pokrstené ako katolíčky. No napriek týmto náboženským napätiam vyrástla Naďa vo veľmi tolerantnom a ekumenickom prostredí.

Na obdobie prvej Masarykovej republiky spomína ako na idylické časy. Bratislava sa pod českým vplyvom ešte len začínala kultúrne formovať. Vznikali rôzne ustanovizne, v ktorých pôsobil aj Nadin činorodý otec. Bol absolventom úvodného ročníka prvej hospodárskej priemyslovky v Košiciach, pracoval na školských pokusných poliach a napokon ho vymenovali za zástupcu českej firmy, ktorá vyrábala umelé hnojivá pre Slovensko.

Nezabúdajme na svoju históriu – venujte svoje 2 percentá Post Bellum SK

Aj vaše 2 percentá môžu pomôcť k tomu, aby sme minulosť lepšie poznávali a neopakovali jej tragické udalosti.

Post Bellum SK v roku 2017 nahralo viac ako 100 dramatických osudov ľudí, ktoré reflektujú 20. storočie. Príbehy sú pre verejnosť prístupné v našom systéme www.memoryofnations.eu a uverejňované v médiách.

Realizujeme zážitkové workshopy pre žiakov a študentov, organizujeme výstavy a udeľujeme Ceny Pamäti národa v Národnom divadle v Prahe.

Našu prácu a aktivity rozvíjame ďalej. Pokračovať môžeme aj s vašou pomocou.

Ako postupovať? Nájdete tu.

Náhody prežitia

Nadin otec sa tiež stal jedným z aktívnych podporovateľov Povstania. V tom čase bol riaditeľom Slovenského mliekarenského družstva a už začiatkom leta 1944 presídlil družstvo, ale aj celú rodinu na povstalecké územie. Zásoboval povstalecké jednotky syrmi, bryndzou a podobne. Bol jedným z hlasov Slobodného povstaleckého vysielača. Po potlačení Povstania sa partizáni sťahovali do hôr a rodina sa pobrala Hrochotskou dolinou. Samotní partizáni ich však poslali počas cesty naspäť, bolo to pre nich nebezpečné. Všetko už bolo zaplavené Nemcami, ktorí zistili otcove prepojenia na SNP.

„V dedine k nám prišiel jeden Nemec a hovorí: ‚Čo už, vojnu sme prehrali.‘ Doma mal vraj tiež také dve dcérky, ako sme boli my so sestrou, a spýtal sa, či si môže u nás zahrať na klavíri. Asi týždeň si takto vždy večer chodieval zahrať. Raz však prišiel a vraví otcovi, že okamžite musíme odísť, lebo ráno sme na zozname. Nemci chceli totiž zastreliť partizánov v dedine. Vraj ak dokážeme do rána zmiznúť, zachránime si život. Mali sme malé autíčko ‚zetku‘, nasadli sme len v teplákoch. Mama narýchlo schmatla jeden kufor, v ktorom boli zhodou náhod len fotografie. Takto v teplákoch a s fotografiami sme išli cez frontovú líniu. Každú chvíľu sme zbiehali do priekopy, keď prelietavali lietadlá, ktoré kropili cestu.“

Následne sa skrývali v Trnave, u babičky v pivnici, kde počkali, kým neprešiel front.

To bude niekto sledovať?

„Odmala som lipla ku klavíru. Mojou učiteľkou sa stala Anna Kafendová, zakladateľský zjav klavírnej školy u nás. Keď ma k nej odporučili, prestavila mi celú techniku a presvedčila ma, že toto je moja životná cesta. No pred maturitou ma museli operovať pod kľúčnou kosťou a porušili mi nervové centrum. Ľavá ruka je odvtedy pre klavír stratená. Tak ma to skosilo, že odvtedy som sa nedotkla klaviatúry. Myslela som, že môj život sa končí. Čo už.“

Napokon však Naďa predsa išla na prijímačky na filozofickú fakultu, na odbor literárnej vedy. Avšak opäť zasiahla sila náhody. Medzi uchádzačmi o štúdium bol istý chlapec, sólista v Lúčnici: „Bol maličký, tučnučký, ale mal nádherný hlas. Strašne túžil ísť na muzikológiu, no jediná chyba bola, že ten rok neotvárali ročník. Aj by ho otvorili, nejako by to spravili, keby sa prihlásil ešte aspoň jeden uchádzač. Vraví mi: ‚Prosím ťa, prosím ťa, poď na muzikológiu.‘ Povedala som si, že je to predsa jedno, ku ktorej komisii pôjdem. No a tak nás oboch vzali.“

Naďa študovala muzikológiu a históriu, no väčšinu učiva tvoril historický materializmus a marxizmus-leninizmus. Ak chcela v živote pracovať vo svojom odbore, musela si zháňať literatúru a učiť sa sama. Škola bola výrazne politicky ladená a mnohých študentov, ktorí nespĺňali politické požiadavky, zo školy vylúčili. Hneď v prvom ročníku vylúčili Nadinu spolužiačku, ktorá sa vydala za evanjelického kaplána. Náboženstvo bolo obzvlášť sledované.

„Na začiatku nám povedali: žiaden kostol, nič také sa tu nepripúšťa. Toto je čisto socialistická škola. To ma trošku vystrašilo. To bude niekto sledovať? Hneď potom prvú alebo druhú nedeľu som zašla k jezuitom doobeda na omšu. Šla som skúsiť, či to tam niekto sleduje. Keď som vošla do kostola, ako prvé som uvidela sedieť v lavici vedúceho katedry Jozefa Kresánka. Tak si vravím: keď to je takto, nie je to až také tragické. Bála som sa, čo všetko sa nesmie. A toto sa nesmelo v prvom rade.“

Ty chceš snáď zomrieť na redakčnom stole?

V tom období bolo náročné zohnať zamestnanie bez „umiestnenky“. Naďa však mala šťastie, že vo Vydavateľstve krásnej literatúry akurát vznikala hudobná edícia a hľadali študenta, ktorý sa rozumie aj slovu, aj hudbe. Naďa sa so svojimi dávnymi literárnymi sklonmi stala ideálnym adeptom.

Edícia sa postupne rozrastala, Naďa začala pracovať na nových teoretických prácach generácie. Vzniklo štátne hudobné vydavateľstvo, akýsi predchodca Opusu. Vyšli prvé tituly ambicióznej edície najstaršej hudby na Slovensku podľa nových archívnych objavov a zároveň výber z najnovšej klavírnej tvorby vrstovníkov. Napriek tomu, že Naďa nebola v strane, stala sa šéfredaktorkou vydávania hudobnín a kníh o hudbe. Vzhľadom na svoje politické presvedčenie však miesto vo vydavateľstve nemala isté.

„Moji kamaráti z vydavateľstva, ktorí medzitým prešli do akadémie, prišli za mnou a hovoria mi: ‚Ty tu snáď nechceš zomrieť na redakčnom stole, poď k nám do akadémie! Potrebujeme niekoho na hudobné divadlo, vyberieš si tému a budeš robiť, čo chceš.‘“ Naďa ich teda poslúchla a začala pracovať v divadelnom oddelení Literárneho ústavu SAV.

„Niekedy ma v živote pochytí strašný žiaľ, že robím niečo iné, než som chcela, ale vtedy mi môj muž hovoril: ‚Neľutuj, bez toho by sme sa neboli stretli.‘ A je to pravda. Niekedy sa človek nevie sám správne rozhodnúť. Rozhodnú to zaňho nejaké iné sily.“

Zoznámenie s Kornelom

Na pražských umeleckých školách študovalo veľa Slovákov, ktorí prichádzali naspäť do Bratislavy a prinášali so sebou úplne nový pohľad na umenie a kultúru. Medzi nich patril aj divadelník a Nadin kolega Emil Lehuta.

„Tu sa písalo tak potichučky, obsah, a dobre bolo. A teraz on prišiel na divadelné predstavenie, ktoré úplne rozmetal na kúsky! Emila volali aj Sekerník. Keď sa zjavil na javisku, všetci sa žehnali, že preboha, tento je tu. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé, strhlo ma to a niektoré recenzie sme písali spolu: on o réžii, ja o hudbe.“

Pracovali v jednej kancelárii, kde sa stretávali a debatovali mnohí Emilovi vrstovníci z Bratislavy aj z Prahy. Väčšinou bola miestnosť plná ľudí, celé dni o niečom diskutovali a pracovať sa potom muselo v noci. Medzi týmito Emilovými kamarátmi sa objavil Kornel.

„Kornel mal v sebe niečo celkom iné a blízke. Sadol si vedľa mňa a vraví mi: ‚Vy tu koľko máte plat?‘ Vravím mu: ‚1100.‘ On hovorí: ‚Mňa práve vyhadzujú, ale mal som 1200. Keď to dáme dokopy, tak celkom dobre vyžijeme.‘ Neskôr som mu hovorila: veď si mi nikdy nevyznal lásku a ani ma nepožiadal o ruku. On vravel: akože, veď predsa hneď na začiatku.“

Takto sa teda Naďa zoznámila s Kornelom a od toho momentu sa stretávali čoraz častejšie, prechádzali sa mestom, cestou si kúpili zmrzlinu, on ju odprevadil domov. Odvtedy boli spolu každý deň: „To bolo také kamarátstvo, priateľstvo od začiatku a takto aj vydržalo nasledujúcich päťdesiatpäť rokov.“

Viete, to sa rozsvietilo, hovorí o stretnutí s Kornelom

Láska Nade a Kornela vyústila do manželstva, našli v sebe vzájomnú istotu a stáli vedľa seba pri všetkých príkoriach, ktorým vinou vtedajšieho režimu museli čeliť.

„Ja som bola vždy vážna. Najmä po tom, čo sa mi stalo s tým klavírom. Nikdy som si veľmi nedôverovala. Hovorila som si: ‚Bože, ako ja prežijem život?‘ Zdalo sa mi, že hlavné je, aby som to prežila. A vtedy som sa zoznámila s Kornelom. Viete, to sa rozsvietilo. Taká ohromná istota. Tá trvala celý život.“

Oproti nájdenej vnútornej istote sa tá vonkajšia, aj tak už dosť neistá, ešte viac zneistila. Od sobáša sa nikde nesmelo uvádzať Nadino meno. Kornel bol totiž človek, ktorého odvšadiaľ vyhadzovali. Začalo sa to zatvorením jeho otca ako triedneho nepriateľa, nasledovalo vyhodenie z univerzity, potom z Mladej tvorby, pretože hájil vydanie textu Jaroslavy Blažkovej, ktorý podľa ústredného výboru strany pôsobil príliš pesimisticky.

„Kornel napísal text, že pravda života je nedeliteľná. Nikto nič, ústredný výbor bol ticho, len zrazu prišiel príkaz vyraziť Kornela. Čo vraj robí syn šmelinára a triedneho nepriateľa v Mladej tvorbe? To bol socializmus, to bol vtedy zákon. Tak pravda života ostala vedľa,“ konštatuje Naďa. Kornel však bral všetky tieto svoje životné peripetie s humorom a nadhľadom.

Kornelova mama bola Židovka a on ako dieťa zažil ovzdušie silnej protižidovskej propagandy. Len vďaka šťastnej náhode ho s rodinou nedeportovali do koncentračných táborov. Po vojne zhabali jeho otcovi dlhé roky budovanú hodinársku dielňu a obchod a zavreli ho aj spolu s jeho obchodným partnerom do väzenia. Kornelovho otca označili za šmelinára. Doplatili na to aj deti, a tak Kornela vyhodili z fakulty a jeho sestru mesiac pred maturitou z gymnázia. Kornel musel ísť pracovať do továrne v Starej Turej, aby „zrástol s robotníckou triedou“, a následne nastúpil na vojenskú službu. Po návrate do Bratislavy pôsobil v časopise Mladá tvorba a súčasne nastúpil aj do literárnej rubriky redakcie týždenníka Kultúrny život, kde ho však zobrali tajne. Kultúrnemu životu sa darilo a Kornel sa tejto práci naozaj oddal. Dva roky dokonca pôsobil ako zástupca šéfredaktora.

Naďa a Kornel, keďže obaja boli ľudia „od slova“, spolu komunikovali o takmer všetkých textoch, ktoré písali. Kornel vždy Nadi ukázal prvé verzie svojich textov a rešpektoval jej názor. Takisto poslednú verziu nakoniec zredigovala Naďa: „Ja som nič nemenila, mala som veľkú úctu k jeho nápadom, mal skvelé pointy, ale tak, ak som niečo navrhla, aj zmenil. Sedeli sme nad tým a bavili sa. Taký to bol život, ani neviem, ako preletel v neustálych zmenách a vyhadzovačkách.“

Radostná správa ’68

Všetky uvoľňujúce tendencie vyvrcholili v roku 1968, keď sa po zasadaní ÚV KSČ začala výmena funkcionárov strany a bola zrušená cenzúra. Toto obdobie tzv. „Pražskej jari“ však bolo tvrdo zastavené vojenským zásahom sovietskeho vedenia v nešťastne slávnom auguste 1968. Ruské tanky obsadili Československo v noci z 20. na 21. augusta.

Naďa s Kornelom boli v tom čase akurát na dovolenke v Ružbachoch: „Tam sme uviazli. Prestali chodiť vlaky, nebolo žiadne spojenie. Ostali sme tam o tri týždne dlhšie. Časopis Kultúrny život mal vtedy výnimočný cveng a aj politicky bol na strane zmien. Kornel bol vtedy tajomníkom redakcie a bál sa, čo bude.“

Na nasledujúcom zasadaní ÚV KSČ sa odsúhlasili kádrové zásahy a urýchlene boli schválené zákony zamedzujúce všetky predaugustové zmeny. Obmedzilo sa zhromažďovacie právo, zaviedla sa cenzúra a opätovne sa posilnili právomoci Národného frontu. Taktiež povyhadzovali ľudí z kultúrnych inštitúcií a iných „vplyvných“ zamestnaní, zrušili mnohé časopisy a divadlá, medzi nimi aj Kultúrny život.

„Keď sme sa konečne vrátili do Bratislavy, tak na poslednej strane Kultúrneho života publikoval Kornel list Josifovi Vissarionovičovi. Napísal proste Stalinovi list. Bol ironický, srandovný, ale aj pravdivý. No vtedy sa vyslanec zo ZSSR strašne rozzúril. Zrušili Kultúrny život a povyhadzovali ľudí. Bol to rázny rez.“

Po zrušení Kultúrneho života prišiel Kornel o prácu, no mal mnoho priateľov, medzi nimi Lasicu a Satinského, vďaka ktorým sa stal riaditeľom Divadla Na korze. Po roku však Miroslav Válek, vtedajší minister kultúry, vyhodil Kornela, následne Lasicu a Satinského a nakoniec sa zavrelo celé divadlo.

„Posledná hra sa volala Radostná správa a na hru sa bola pozrieť aj hostka z nemeckého veľvyslanectva. Nerozumela ani slovo po slovensky, ale chcela to vidieť. No a v tej hre je jedna scéna, kde príde na javisko Maco Debnár, on je taký mohutný, zavalitý. Prišiel tam v takom ošúchanom hubertuse, sadol si naopak na stoličku a len tam tak sedel. Ostatní hrali ďalej, ale ostali sa tak pozerať, že čo tam vlastne chce? Možno by mal odísť. Ale on nereagoval. Dali mu aj klobásu, ukrojil si z nej, ale nič. Nakoniec to prešlo voľnospádom do úplne tragickej situácie, že tam je niekto, kto to nechce dovoliť, nehovorí nič, ale je tam. Ľudia boli fascinovaní. Aj tá Nemka hovorila: ‚To poznám, to bolo aj u nás.‘ Tam sa nemuselo nič povedať.“

Zákaz činnosti

Normalizácia postihla všetky oblasti života a kultúry a Nade a Kornela sa taktiež dotkla pomerne citeľne. Kornel ostal po zavretí divadla opäť bez práce. Dostal však možnosť pracovať v literárnej agentúre v Petržalke, kde ostal nasledujúcich desať rokov.

„Cítil sa tam veľmi dobre, medzi samými mladými dievčatami z obchodnej akadémie. Učili ho, ako sa robia zarážky. Varili si tam spolu a Kornelovi venovali zásteru s nápisom ‚obchodná referentka‘,“ so smiechom spomína Naďa na normalizačné obdobie.

Naďa pracovala naďalej v akadémii, no nie pod svojím menom; nesmela ani obhajovať alebo si spraviť doktorát. Mala totiž, rovnako ako Kornel, zákaz činnosti. Rozhodol o tom miestny výbor strany a akadémia to akceptovala – veď okrem toho, že bola Kornelovou manželkou, ju vylúčili zo Zväzu hudobných skladateľov. Patrila totiž ku skupine slovenských hudobných skladateľov a kritikov, ktorí sa pod vplyvom svetovej hudby začali hlbšie zaujímať o novú hudbu.

„Život odvádza človeka od života. To, čo musíte denne robiť, vaše zamestnanie, tak to robíte. Ale to, čo je naozaj vo vás, čo by ste mohli robiť, to je zastreté za tou oponou. Normalizácia zobrala človeku najplodnejšie roky života. Začali ste niečo robiť, začalo sa vám prípadne dariť a mali ste chuť robiť. A naraz zákaz činnosti. Postihlo to tých ľudí, ktorí by ešte vedeli niečo spraviť.“

Tvorivá línia sa vinie ďalej

„Tie zmeny človeka pohltili, pretože predsa len nimi žil, aj keď v nich neúčinkoval. Človek si ani neuvedomuje, ako prešli všetky tie roky. Tvorivá línia sa vinie v človeku ďalej. To je úžasná danosť, tá tvorivosť. Tvorivosť je, akoby sa človek zúčastňoval na niečom takom, ako je stvorenie. Keď ju má človek v sebe, poháňa ho to ďalej a cíti dlh za to, že môže tvoriť. Keď môžem písať a viem čo, tak musím. Talent nie je len dar, ale aj prekliatie, lebo človeka neustále drží v napätí. Len či existuje. Ak hej, tak to nezahynie, a ak je možnosť, tak sa znova prejaví,“ s pokojom a nadhľadom uvažuje Naďa o podstate tvorivosti.

Nakoniec prišiel november roku 1989 a desaťročia násilím udržiavaný komunistický režim konečne padol. Kornel sa pripojil k mladej generácii, ktorá stála za udalosťami Nežnej revolúcie. Následne sa stal prvým námestníkom ministra kultúry, kde bol do nástupu Mečiarovej vlády.

Naďa sa na porevolučné obdobie pozerá s istým nadhľadom. Po krátkej eufórii z nadobudnutej slobody nastúpilo chaotické obdobie mečiarizmu, ktoré bolo svojím spôsobom pokračovaním „hodnôt“ predošlého režimu.

„Dav už myslí inak ako jednotlivec. Je to niečo živočíšne, s tým sa nedá nič robiť. Za mečiarizmu to schvátilo masy. Boli takí jednotlivci, ktorí neznášali Lasicu a Satinského. A celý dav sa potom hrnul tam. To je niečo, čo sa nedá vysvetliť len takto jednotlivými postrehmi. Je to niečo, čo je ľudstvu dané. Svojím spôsobom sme svorka. No zvieratá to myslia úprimne, kým ľudia majú do toho všetko namiešané. Je to živočíšna vec, ten démon súhlasu je naozaj démon.“

Napriek problematickému vývoju demokracie v našej krajine sa nedá poprieť, že zmeny v podobe spoločenskej a kultúrnej slobody naozaj prišli. Naďa s Kornelom smeli konečne písať a pracovať pod svojím menom a angažovať sa bez toho, aby za to niesli negatívne dôsledky. Naďalej spolu žili a pracovali ako dovtedy, až do dňa Kornelovej smrti, ktorá bola pre Naďu obrovským šokom a ranou.

„Ostala som úplne sama uprostred diania, čo ani jeden z nás nečakal, že sa to stane. Ostalo mi po ňom okrem kníh v banánových krabiciach a množstva rukopisov aj veľa priateľov. Naozajstných priateľov, ktorí ma nenechali a od prvej chvíľočky sa o mňa postarali.“

Naďa sa po Kornelovej smrti presťahovala do domova seniorov Ohel David, kde dokončila aj prácu na Kornelovej biografii O sebe, ktorá prednedávnom vyšla. Napriek ťažkej zdravotnej aj psychickej situácii má Naďa v sebe obrovskú zvedavosť a humor, ktorý si tak vážila na svojom manželovi Kornelovi: „Kornel hovoril, že človek má v živote dve krídla: fantáziu a humor. To pomáha prežiť. S tým on prežil celý život,“ hovorí Naďa a zdá sa, že na týchto dvoch krídlach sa nesie aj ona. So zvedavosťou a otvorenosťou sa pozerá naďalej na veci a ľudí okolo seba.

„Niekedy mám tak vo zvyku vypísať si niečo, čo sa mi páči. Niekedy si vypíšem aj niečo také, čomu nerozumiem, ale cítim, že tam niečo je. Minule prišla za mnou jedna pani moderátorka a pýta sa, čo to tam mám. A ja hovorím: ‚Čo ja viem, na to ešte len prídem.‘“