Kým Západ bojoval s terorizmom, Rusko sa stále pripravovalo na konflikt so Západom

Pre Rusko je vraj nová jadrová doktrína USA hlbokým sklamaním. Ruské ministerstvo zahraničia jej vytýka, že je očividne konfrontačná a protirusky zameraná.

Zaujímavé však je, že nová americká jadrová doktrína spolu s novou národnou obrannou stratégiou, zverejnenou v januári, v mnohých bodoch len opakuje to, čo je pevnou súčasťou oficiálnych ruských vojenských doktrín a plánov na rozvoj ozbrojených síl. Tie už veľa rokov označujú Západ, Spojené štáty a NATO za hlavného nepriateľa.

Ničím novým nie je ani americký plán obnoviť vývoj taktických, menej silných jadrových zbraní, ktoré by bolo možné použiť pružnejšie na jadrový útok obmedzeného rozsahu. Spojené štáty v minulosti vývoj týchto zbraní prerušili v oprávnenej obave, že by slabšia jadrová zbraň paradoxne zvýšila pravdepodobnosť jej použitia v nádeji, že konflikt neprerastie na celosvetovú jadrovú vojnu.

Nová doktrína znamená posun týmto nebezpečným smerom – použitie jadrových zbraní už nepovažuje za poslednú možnosť a pripúšťa ich nasadenie aj v reakcii na iný závažný útok proti Amerike.

Ruské doktríny však to isté hovoria už dávno a americkí experti majú pravdu, ak tvrdia, že v ruskom vojenskom myslení je použitie jadrových zbraní prirodzeným rozšírením konvenčného vojenského konfliktu.

Najmä ak Moskva predpokladá, že môže hoci aj taktické jadrové zbrane použiť beztrestne, lebo druhá strana na podobný krok nemá nástroje ani odvahu.

Rusko si už roky napriek hospodárskym problémom modernizuje jadrové zbrane. A jeho vlani zverejnený program zbrojenia tiež kladie veľký dôraz práve na menšie, taktické jadrové zbrane montované na strely s plochou dráhou letu či na riadené strely odpaľované z menších plavidiel.

Jadrové zbrane v princípe nemôžu byť populárne a sú vážnou hrozbou už len tým, že existujú. Každá snaha o rozšírenie jadrového arzenálu či úvaha o jeho ľahšom nasadení oprávnene vyvoláva odpor. Čo napríklad znamená v prípade jadrových zbraní „obmedzené použitie“?

Americké plány však v tomto prípade naozaj iba s veľkým omeškaním reagujú na to, čo robí Rusko (Čína, Severná Kórea, Irán, Pakistan…).

Spojené štáty a ich európski spojenci po 11. septembri považovali za svojho hlavného nepriateľa terorizmus a tomu prispôsobili svoje obranné plány a armády. Rusko nie – to sa stále pripravovalo a pripravuje najmä na vojenskú konfrontáciu so Západom, ktorý považuje za slabý, bezmocný a ľahko vydierateľný.

Nová americká doktrína reaguje na túto situáciu a snaží sa Moskvu presvedčiť, že to tak nie je. Je to riskantný postup, najmä ak na čele USA stojí prezident, ktorý rýchlejšie hovorí, ako myslí. Je však otázka, či je riskantnejšie toto, alebo nechať Rusko myslieť si, že si môže robiť, čo len chce.