Historik Hlavinka o poľskom zákone o holokauste: Kolega mi už len odpísal – Poľsko sa zbláznilo

Ján Hlavinka (1979) je historik, venuje sa problematike holokaustu. Absolvent Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (odbor politológia-dejepis). V roku 2013 na Filozofickej fakulte UK a v Historickom ústave SAV v Bratislave obhájil dizertačnú prácu na tému Arizácia židovských podnikov v Šarišsko-zemplínskej župe 1939 – 1945. V rokoch 2002 – 2003 pracoval ako historik v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a v rokoch 2003 – 2008 v Ústave pamäti národa. Od roku 2008 pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave a v januári tohto roka sa stal riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu (DSH) v Bratislave.

Ako ste sa dostali k problematike holokaustu?

Už na začiatku svojej vedeckej kariéry. V Slovenskom národnom archíve som našiel hárky Súpisu Židov, v ktorých boli zachytené mená a údaje Židov z môjho rodného mesta Medzilaborce tesne pred deportáciami v roku 1942. Zistil som, že o tejto kapitole dejín svojho rodiska neviem nič. Vlastne som vtedy ani nevedel, že v meste bola kedysi veľká židovská komunita.

Začal som sa tejto téme venovať a postupne som sa cez informácie o osude medzilaborských Židov dostával hlbšie a hlbšie do témy holokaustu. O osudoch členov medzilaborskej židovskej komunity som neskôr napísal svoju prvú vedeckú monografiu a pri téme holokaustu som zostal.

Vlani na jeseň sme boli spoločne v bývalom vyhladzovacom tábore Sobibor na východe Poľska. Toto miesto v lesoch je pomerne neznáme, až dnes budujú pamätník, pritom tam zahynulo približne toľko Židov zo Slovenska ako v Auschwitzi. Prečo je to tak?

Sobibor je pomerne neznámy na Slovensku. V Poľsku a vo svete sa o ňom dnes vie a v poslednom čase aj dosť hovorí. Prvý pamätník tam postavili ešte za socializmu, v čase, keď sa v západnom Nemecku konal proces s príslušníkmi SS, ktorí pôsobili v tomto tábore. Dnes vieme, že nacisti v Sobibore zavraždili približne 200-tisíc Židov. Asi 25-tisíc obetí pochádzalo z územia vtedajšieho Slovenska.

Pred pár rokmi sa začali práce na vybudovaní nového komplexu – pamätného miesta a múzea, prebehli tam dôležité archeologické vykopávky. V tomto roku by mal byť tento projekt dokončený a múzeum otvorené. My sme však naozaj mali možnosť ešte vidieť les, po ktorom sa prechádzali ľudia zbierajúci huby a akoby ignorujúci význam priestoru. O čom to vypovedá, je veľmi ťažké špekulovať.

Čo si ako historik myslíte o kontroverznom poľskom zákone o holokauste, presnejšie o Inštitúte pamäti národa (IPN)?

Ide vlastne o novelu zákona o poľskom IPN. Hoci to médiá zjednodušene podávajú tak, že poľská vláda touto novelou chce len chrániť povesť Poľska a postihovať nesprávne tvrdenia o „poľských koncentračných táboroch“, v skutočnosti je to omnoho širší a zložitejší problém.

Novela v skutočnosti stanovuje, že každý, kto verejne alebo napriek faktom pripisuje zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť poľskému národu alebo štátu za zločiny proti ľudskosti, mieru a vojnové zločiny spáchané nemeckou treťou ríšou, má byť potrestaný pokutou alebo trestom odňatia slobody do troch rokov. Z faktografického hľadiska teda nejde len o nesprávne tvrdenia o „poľských koncentračných táboroch“ alebo názvy táborov – ide o otázku kolaborácie s nemeckými nacistami ako takú.

Hlavný bod sporu teda nie je pojem „poľský koncentračný tábor“?

Nie. Kritika novely nie je o pojmoch typu „poľský koncentračný tábor“ – v tom je jasno. Všetky vedecké autority a medzinárodné organizácie dávno uznávajú, že pojem „poľský koncentračný tábor“ je nezmysel a že keď sa vyjadrujeme o tábore Auschwitz, nemali by sme používať názov neďalekého poľského mestečka.

Kritika novely zákona o IPN prichádza pre iný moment. Pre podozrenie z toho, že by novela mohla obmedzovať slobodu vedeckého bádania holokaustu a slobodu diskusie o holokauste.

V novele zákona sa síce hovorí, že sa nevzťahuje na výsledky vedeckého výskumu a umeleckej činnosti, ale jej ustanovenia sú vágne a ozývajú sa hlasy, že poskytujú rôzne možnosti výkladu. Kto povie, čo je vedecký výskum a čo nie je? Padajú otázky, či je výskum študenta, ktorý píše ročníkovú prácu, dostatočne vedecký. A čo žurnalisti? V novele sa síce hovorí o pripisovaní zodpovednosti alebo spoluzodpovednosti poľskému národu alebo štátu, ale je otázka, či neobmedzuje skúmanie konkrétnych prípadov kolaborácie a zločinov spáchaných jednotlivcami. Môže napríklad rozhlasový reportér pracovať na konkrétnom prípade udania ukrytých Židov ich susedom?

A potom je tu veľmi dôležitá otázka, aké je to prostredie, v ktorom si musí človek zaujímajúci sa o seriózny výskum holokaustu klásť otázku, či mu to stojí za prípadné opletačky s políciou, prokuratúrou a súdmi.

Prečo je vôbec pre Poľsko takýto zákon dôležitý?

Nemyslím si, že tento zákon je dôležitý pre Poľsko. Je dôležitý pre politické sily, ktoré dnes v krajine vládnu. V Poľsku je dnes moc v rukách konzervatívcov, ktorí razia nacionalistickú politiku, a uvedená novela zákona je výsledkom tejto politiky. Jednoducho: momentálne riešia politiku pamäti a hovoria do toho, ako skúmať a vykladať dejiny, tak, ako predtým upravovali pomery v súdnictve a podľa svojich predstáv menili pomery v iných oblastiach.

Aj keď sa v médiách stále hovorí o nesprávnych vyjadreniach typu „poľské koncentračné tábory“ a vyťahujú sa takéto chyby v zahraničí, myslím, že sa treba spýtať, či táto novela zákona nie je nasmerovaná predovšetkým smerom dovnútra Poľska. Treba si položiť otázku, či to nie je skôr o nastavení „vnútorného prostredia“, v ktorom sa má skúmať holokaust a aj kolaborácia jednotlivcov.

Tomu, že v krajine, kde vládne Kaczyńského konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS), ide o prejav prebudeného antisemitizmu, nasvedčujú sociologické výskumy. Čoraz viac Poliakov si myslí, že súčasní Židia sú zodpovední za ukrižovanie Ježiša.

Neviem, ako by súčasní Židia mohli byť zodpovední za ukrižovanie Krista v počiatkoch nášho letopočtu…

Téza o zodpovednosti Židov za Kristovo ukrižovanie, samozrejme, existuje a je tu stáročia. Aj u nás na Slovensku. Niektorí slovenskí historici dokonca považujú náboženský antisemitizmus a de facto aj toto tvrdenie za jeden z pilierov autochtónneho slovenského antisemitizmu, ktorý tu bol prítomný v období holokaustu. Tým chcem povedať, že to nie je len záležitosť niektorých Poliakov. Ak sociologické prieskumy nasvedčujú, že v Poľsku narastá počet ľudí, ktorí sa hlásia k takýmto nesprávnym názorom, potom im nemám dôvod neveriť. Ale toto nepovažujem za motív a ani prameň diskutovanej a problematickej poľskej novely zákona. Môže to niečo hovoriť o prostredí, v ktorom sa má aplikovať.

Proti zákonu sa ozvali vaši zahraniční kolegovia. Napríklad riaditeľovi pamätníka Jad va-šem v Izraeli to pripomína časy komunistickej totality. Izraelská historička Havi Dreifussová hovorí o atmosfére strachu, ktorá teraz hrozí pri skúmaní holokaustu. Súhlasíte?

V podstate súhlasím. Novela, ako som povedal, vyvoláva obavy z možného obmedzenia slobodného vedeckého bádania a slobodnej diskusie a z toho, že de facto „nastavuje“, jemne povedané, nepriaznivé prostredie pre kohokoľvek, kto sa chce venovať témam ako holokaust, kolaborácia a podobne.

Výroky niektorých politikov v minulosti, napríklad exprezidenta Obamu v roku 2012 o „poľskom koncentračnom tábore Osvienčim“, boli iste nešťastné. Je však správne trestať takéto chyby zákonom? Nestačila by diplomatická žiadosť o opravu?

Ešte raz, neexistovali žiadne „poľské koncentračné tábory“ a počas vojny nebola ani žiadna oficiálna kolaborácia poľských predstaviteľov s nacistickým Nemeckom. Poľsko bolo nacistami okupovanou krajinou, nacisti zriadili na okupovanom území dnešného Poľska viaceré koncentračné a vyhladzovacie tábory, prenasledovali a pripravili o život aj obrovský počet Poliakov.

Viac ako 6700 Poliakov dnes nesie titul Spravodlivý medzi národmi. Boli však aj takí Poliaci, a hovoríme tu o jednotlivcoch, ktorí kolaborovali s nacistami a napríklad udali či fyzicky napadli Židov. To je presne ten moment, o ktorom sa bavíme. Vo vede i žurnalistike existujú mechanizmy na pomenovanie, kritiku a opravu chýb a nevidím dôvod na akékoľvek trestnoprávne riešenia týchto vecí.

Mimochodom, veľmi by ma zaujímalo, ako by poľské justičné orgány pokutovali alebo uväznili predstaviteľa iného štátu alebo človeka, ktorý mu napísal prejav s chybným tvrdením.

Celé to vyvolalo ostrý spor medzi Poľskom a Izraelom. Reagujú obidve strany adekvátne?

Nechcem sa baviť o tom, či reakcie predstaviteľov štátov sú adekvátne. To by som prenechal politológom a iným expertom. Pokiaľ sa však zamýšľam nad dôvodom sporu a reakcií, tak mi z toho vychádza, že reakcia Izraela je prirodzená. Neviem si predstaviť, ako by Izrael, ktorý de facto zakladali preživší holokaustu, v ktorom stále žijú preživší holokaustu a ich potomkovia a pre ktorý je téma holokaustu taká dôležitá, mohol akceptovať hroziacu kriminalizáciu vyjadrení týchto preživších a kriminalizáciu výskumu či diskusie o holokauste.

A zároveň musím dodať ešte niečo: poľskú novelu zákona zďaleka nekritizuje len Izrael. Kritizujú ju aj medzinárodné organizácie zaoberajúce sa výskumom a pripomínaním holokaustu. Napríklad predstavitelia International Holocaust Remembrance Alliance, ktorej členskou krajinou je aj Slovensko a aj Poľsko. Kriticky sa vyjadrili aj predstavitelia amerického United States Holocaust Memorial Museum.

Ste v blízkom kontakte s poľskými historikmi. Majú obavu o svoju nezávislosť, o to, že im štátna moc nasadí čosi ako náhubok autocenzúry?

Povedal by som, že hlasy tých, s ktorými som v kontakte, znejú znechutene. Kolega, ktorého z pochopiteľných príčin nechcem teraz menovať, mi k týmto veciam lakonicky napísal: Poľsko sa zbláznilo. Nemyslím si, že moji kolegovia a priatelia sa boja autocenzúry. Ale to len preto, že ich osobne poznám a viem, že oni konkrétne si nikdy náhubok nasadiť nedajú. Viem si však predstaviť, že sú takí, ktorí sa boja, a stretol som aj takých, ktorí už „idú s establišmentom“, a to dlhší čas.

Vláda zákon obhajuje tým, že sa netýka slobody vedeckého výskumu. Kto a ako však posúdi, čo je vedecký výskum? Môže to byť prokuratúra, ako uvádza zákon?

Podľa môjho názoru je otázka posudzovania „vedeckosti“ problém a prokuratúra nemusí mať dostatok erudície na to, aby sa s ňou vyrovnala. Pokiaľ viem, orgány činné v trestnom konaní sa veľmi často obracajú na znalcov, aby im pomohli veci kvalifikovať. Pýtam sa sám seba, čo sa bude diať v takýchto prípadoch.

Zákon nepopiera holokaust, no zmenšuje alebo celkom vylučuje možnosť, že by sa na ňom podieľali aj Poliaci. To je v rozpore s historickými faktmi – za všetky spomeňme pogrom na Židov v Jedwabnom (1941). Ako to vnímate? 

Zákon hovorí o postihovaní vyjadrení, že na zločinoch proti ľudskosti sa podieľal poľský národ alebo štát. Poľskí diplomati aj v našich médiách prezentovali vec tak, že poukázanie na individuálne akty kolaborácie jednotlivcov zákon nebude postihovať. O tých sa teda má dať hovoriť.

Ale vidíte, bavíme sa o výklade. Čiže to bude musieť robiť aj každý, kto sa bude chcieť týmto veciam vedecky či inak venovať, hovoriť o nich. A to je problém. Je to ešte slobodné prostredie? Prečo nestačia klasické mechanizmy, ktoré poskytuje veda, žurnalistika a podobne?

Aký bol podľa súčasnej úrovne historického bádania podiel Poliakov na prenasledovaní Židov za vojny a po nej?

Neviem, či existujú takéto štatistiky. Vieme celkom určite, že existovali prípady individuálnej kolaborácie jednotlivcov v podobe udaní Židov, fyzické útoky jednotlivcov alebo skupín jednotlivcov na Židov a podobne.

Začali sme tento rozhovor Sobiborom. Pripomeniem teda preživšieho, ktorý bol účastníkom sobiborského povstania väzňov z tábora a ktorý ušiel z tábora počas povstania, pána Thomasa Blatta. Čo sa stalo jemu? Hľadal spolu s ďalšími spoluväzňami a utečencami zo Sobiboru úkryt u Poliaka. Ten ich najprv za peniaze ukryl a neskôr s pár inými mužmi napadol. Blatt ten útok zázrakom prežil.

Čo účinnejšie chráni dobré meno krajiny, v tomto prípade Poľska: poctivá a otvorená, aj sebakritická reflexia dejín, alebo popieranie akejkoľvek zodpovednosti? 

Určite to prvé. Popieranie zodpovednosti sa väčšinou podarí postaviť do zrkadla prameňov a vyvrátiť. A dnes žijeme v takej dobe, že pramene je veľmi ťažké utajiť.

Je už historický výskum holokaustu ukončený?

Žiadny historický výskum nie je nikdy ukončený. Teda ani výskum holokaustu. Možno sa v ňom len posúvať dopredu, precizovať ho a aplikovať jeho výsledky na iné oblasti, napríklad vzdelávanie a výchovu. Ale to sa dá len vtedy, keď je sloboda.