Denník N

Vydala sto albumov slovenskej hudby a tvrdí, že pre muzikantov je križovatkou

Takto vyzerá všetkých sto albumov pokope s vydavateľkou. Foto N – Vladimír Šimíček
Takto vyzerá všetkých sto albumov pokope s vydavateľkou. Foto N – Vladimír Šimíček

Jana Kirschner, Živé kvety, Korben Dallas, Katarzia, Katarína Máliková. Tých všetkých a mnohých ďalších spája nezávislé vydavateľstvo Slnko records. Založila ho žena, ktorá je sama hudobníčkou.

Začalo sa to v roku 2001, keď sa rozhodla, že svoju hudbu si začne vydávať sama. Dnes je v katalógu Slnko records vyše štyridsať hudobníkov a skupín, tento týždeň vyjde nahrávka s číslom 100. „Ubehlo to veľmi rýchlo,“ hovorí Jana Lokšenincová, ktorú všetci volajú SHINA. Vydavateľskú činnosť berie ako svoju úlohu, ale tvrdí, že do podnikateľského sveta nepatrí. Hrá na basgitare a spieva v skupine Longital.

Jubilejný stý album má názov Pozdrav Slnku a je to kompilácia trinástich doposiaľ nevydaných pesničiek. Aké bolo zadanie?

Album vznikol špeciálne na túto príležitosť. Zadanie bolo: buď cover-verzia pesničky niekoho iného zo Slnko records, alebo nová pesnička, ale v spolupráci s niekým zo Slnka. Každý si vybral, čo a s kým chce urobiť. Jedinú výnimku dostali Živé kvety, ktoré spravili cover Deža Ursinyho so Stankou Apfelovou na base, v štúdiu u Lososa. Lucia Piussi to naspievala veľmi pekne, málokto dokáže dobre zaspievať Deža. Ale je tam aj veľmi pekný cover Živých kvetov, ktorý urobili Bad Karma Boy alebo Noisecut od Billy Barman. A veľkú radosť mám aj zo vzkriesenia Tu v dome v úplne novej podobe a pod novým názvom – Schiaparelli orchestra.

 Čo ste s Longitalom nahrali vy?

Kolowrat. Takú retro verziu na spôsob Alabama Shakes. A ešte bude jeden Kolowrat na kompilácii, od Archívneho chlapca. Je tam pekný text „Slnko je vo veži, tma zúfalá kráča“, zaznie na úvod celého albumu. Ale najviac je na albume Katarzie. Prerobila Beh od Korben Dallas, hosťuje v novom projekte Srsť a ešte naspievala duet s Janou Kirschner.

Album vychádza v piatok 9. februára. To je dátum narodenín Slnko records?

Narodeniny sú o dva dni neskôr. Vtedy, presne pred sedemnástimi rokmi, cestou z Prašnej bašty pod Nový most v Bratislave prišiel nápad urobiť vydavateľstvo. Začalo fungovať 1. apríla 2001.

Smiali by ste sa, keby vám niekto povedal, že vydáte sto albumov?

Možno by som sa skôr zľakla. Neviem ani, či sa dožijem zajtrajška, a plánovať niečo také ako vydanie sto albumov mi príde šialené. Začala som vydavateľstvo robiť pre našu hudbu s Danom, a vtedy išlo naozaj o pár albumov. Dnes ich vychádza okolo desať za rok a plány sú mizerné, zistila som, že už neviem plánovať.

V priemere to vychádza šesť albumov ročne, kedy to najvýraznejšie odskočilo od tohto čísla?

Boli roky, keď vyšiel len jeden album. V roku 2007, vtedy sme boli s kapelou celý rok na cestách a okrem mňa vo vydavateľstve nebol nikto. A 2011 vyšiel iba Háj & lov od Noisecutu. Ale potom prišiel rok 2013 a to bolo skoro ako malé zemetrasenie. Trojka Zuzany Homolovej, debuty Bad Karma Boy, Zlokotu, Walter Schnitzelsson a Katarzie, Korben Dallas, Modré hory, Kolowrat, prvá Moruša Jany Kirschner. A popri tom sme s kapelou boli ešte dva mesiace na Ukrajine. To bol veľký zlom. Celú jeseň som sa venovala najmä Jane Kirschner, ktorá k nám prišla s veľkým projektom, na ktorý som nebola pripravená, hovorila som si, že to ostatné dám ľavou zadnou. No potom som padla polomŕtva a pol roka som musela upratovať. Účtovníctvo, dane, sklad, celý spôsob fungovania sa začal nenápadne meniť.

Vydavateľstvo rástlo v takýchto skokoch alebo postupne?

Do roku 2003 to boli hlavne také domáce práce. Na Slnku bola iba spoločná kapela Dlhé diely, naše sólové projekty, Slide & Udu, Tu v dome, Kladivo… Potom prišiel prvý skok. Dohodli sme sa na spolupráci s českým Black Pointom, lisovali sme CD a distribuovali ich aj v Čechách, začali vychádzať dobré recenzie. V roku 2005 prišli legendy, ktoré nás podporovali – Zuzana Homolová a Soňa Horňáková, o rok neskôr sa Dlhé diely zmenili na duo Longital, začali sme viac hrávať aj cestovať a v roku 2008 mi s vydavateľstvom začala pomáhať moja sestra. Už som vôbec nestíhala distribúciu. Vtedy Slnko získalo isté meno a začalo nás oslovovať viac rôznych hudobníkov. Lenže povesť predbehla realitu. Keď chceli prísť za mnou do kancelárie, musela som priznať, že pracujem doma, mám len stôl, počítač a cédečká pod posteľou a v pivnici. A potom prišiel spomínaný rok 2013, keď sa všetko zmenilo. Nechcela som mať firmu a riadiť nejakých zamestnancov. Ale objavili sa zaujímaví noví ľudia – Alex, ktorý začal robiť PR pre Slnko, a Soňa, ktorá rozbehla granty na vzdelávanie, no odišla neskôr do Esetu. A z Google prišiel Ondrej, ktorý sa začal starať o digitálnu distribúciu a po Soni prebral granty.

Ako sa menil váš postoj k tomu, čo a koho chcete vydávať?

Najskôr som bola taká veľmi prísna. Chcela som len kapely, ktoré sú konzistentné v repertoári a vedia stvoriť ucelené dielo, nie jednu-dve pesničky a zvyšok sa nejako zapláta. To však neznamená, že tých, čo som odmietla, to nespĺňali. Niektorí spĺňali, len som to už nevedela zvládnuť časovo a kapacitne. Ďalšou podmienkou bolo, že kapela musí hrávať naživo, pretože projekty, ktoré nekoncertovali, predali päťdesiat kusov albumu a bol koniec. Ich hudba sa nemala šancu dostať k ľuďom. Vtedy ešte internet nebol taký rozšírený a médiá nepíšu o jednej nahrávke viackrát. A ešte som veľmi dbala na to, že musí ísť o ľudí, ktorí sa hudbe chcú venovať dlhodobo.

Nabádate kapely k profesionalizácii?

Vtedy som do viacerých vŕtala, že poďte, musí nás byť viac profesionálnych muzikantov. No bolo to, akoby som na strednej škole našla talentovaného žiaka a búšila do neho: Poď, dostaneš sa na ten Oxford. A on potom v devätnástich vyhlási: Ja sa musím oženiť, stretol som lásku svojho života. Prestala som to riešiť. Vynorila sa nová generácia, ktorá je profesionálna úplne prirodzene – Katarzia, Katka Máliková alebo Sisa Fehér už majú úplne iný prístup. Doba sa zmenila.

Prečo sa niekto nechce venovať len hudbe?

Sú muzikanti, ktorí sa nechcú hudbou živiť, majú svoje zamestnania, neskôr rodiny a kapelu si nechávajú ako hobby. Radi hrávajú koncerty a nahrávajú albumy, ale všetko ostatné už nie sú ochotní znášať a hlavne nemajú čas. Racionálne to chápem, ale inak vôbec nie, hlavne keď má niekto naozaj veľký talent. Vždy sa už na prvých stretnutiach snažím zistiť, kto kam mieri, a zmieriť sa s tým. Muzikanti môžu získať istú lokálnu slávu aj slušné peniaze za hrania na rôznych eventoch, ale keď s hudbou netrávia celé dni, o čom to potom je? Robia ju alebo nie? Neposunú sa ďalej, ale môžu sa tou hudbou dosť dlho zabávať, kým im ju ostatné priority úplne nevytlačia.

Kto sú komerčne najúspešnejšie mená Slnko records?

V posledných rokoch Jana Kirschner a Katarzia, ktorá je úplný fenomén. Predá veľa cédečiek, ale je úspešná aj v streamingu a v digitálnych formátoch. Hovorila som si, viem, o čo ide – Kata je výrazná, originálna, šikovná, mala silný štart a dokáže sa stále posúvať, ale že predá až tak veľa albumov, to som naozaj nečakala. Funguje to aj rok a pol po vydaní druhého albumu. A na päty jej úspešne šliape Katka Máliková.

Dlho ste mali zásadu, že nevydávate kapely, ktoré nespievajú po slovensky. Prečo sa to zmenilo?

Keď som prvýkrát počula Noisecut, bolo jasné, že to je klenot, ale najskôr sme trošku spolu bojovali. Presviedčala som ich, nech dajú viac do popredia spev a nech nekombinujú angličtinu so slovenčinou. Betka krásne spievala po slovensky, má výborné chytľavé texty a keď nahrali BLIIIZKO celý po slovensky, bolo to tam. A potom prišli Walter Schnitzelsson. Videla som ich naživo, to bolo aj v angličtine také dobré, že som si povedala: Urobím výnimku. Raz za čas treba urobiť výnimku, aby sme vedeli, ako sa veci majú. Dnes už to neriešim. Keď cítim, že niečo treba podporiť, spravím to. Napríklad Tolstoys tiež kombinujú angličtinu so slovenčinou, postupne si nájdu sami, čo im treba.

Kapely prichádzajú za vami alebo ich skôr vy oslovujete?

Nechám ich, aby oni oslovili mňa. To sa ukázalo ako dobrá stratégia. Keď som niekedy skúsila niekoho priamo osloviť, zistila som, že som v zlej pozícii, lebo ich musím naháňať, majú pocit, že je o nich záujem a nemusia sa až tak snažiť. Lenže oni sa musia snažiť, je to ich vec, ich hudba, ich život. Ja môžem vo svojej pozícii len dať verejnosti vedieť, že takéto niečo sa tu objavilo. Kapela musí byť aktívna sama. Úplne najlepšie je, keď veľmi chce a aj veľmi presne vie, čo chce, a príde za mnou s konkrétnymi predstavami. Vtedy naše spojenie funguje najlepšie. Aj keď vidím dobrú kapelu, radšej si počkám. Lebo buď oni prídu na to, že patria do Slnka, alebo je to potom jedno. Vydajú si to sami alebo to vydá niekto iný, možností je vždy viac. Na stránke mám napísané, že nič neprijímam, ale ľudí to neodrádza. Niektorým odpovedám a píšem si s nimi, niektorým nie. Nech mi prepáčia, ale nedá sa to všetko stihnúť.

Ako vnímate svoju úlohu?

Som pre muzikantov servis a taká križovatka. Nie je problém, aby sa Katka Máliková alebo ktokoľvek iný presadil sám. Ja tomu len dám taký punc. Chcem, aby si každý čo najviac zachoval jedinečnosť. Môže tá hudba byť divná, ale musí sa v nej jasne prejaviť ich osobnosť. Ja prevezmem album až v momente, keď už na ďalšie aktivity nemajú silu. Sú napríklad schopní spraviť ešte videoklip, ale starať sa o cédečká, ich predaj dokáže už málokto. Prídu ku mne s albumom ako na križovatku a po jeho vydaní sa ukáže, čo sa vlastne deje. Kde sa ocitli. Veľa z nich sa poobzerá a zbadá, že odbočili alebo sú na oveľa širšej ceste. Čo kapela, to iný scenár a iný príbeh.

To platí aj pri termínoch?

Vždy stanovujem dedlajn, ale často ho nedodržíme. Snažím sa to poupratovať tak, aby nevyšli štyri albumy naraz v jednom mesiaci. To je nezmysel, najmä kvôli propagácii. Ale niekedy sa s tým nedá veľa urobiť. Nekladiem odpor. To je ako s dieťaťom – ono si vyberie deň a hodinu, kedy sa narodí. My si len myslíme, že vieme všetko naplánovať. V začiatkoch som mala pocit, že tomu vládnem, ale časom som zistila, že to nemám v rukách. Uspokojila som sa s tým, že to treba nechať plynúť.

Foto N – Vladimír Šimíček

Katalóg Slnko records už obsahuje takmer všetko – akustické pesničky, rokenrol, elektropop, inštrumentálne trio a hudbu niekoľkých generácií muzikantov. Je to vlastne dnes ešte niečím obmedzené?

Nie je. Dnes som v super pozícii. Keď sa na našom alternatívnom ihrisku objaví niečo dobré, mám akoby právo prvej voľby. Hneď o tom viem a môžem po tom siahnuť. Alebo aj nie. Môžem si aj počkať, u niektorých ešte vidím, že tápajú, tak sa dohodneme, že keď spravia niečo ďalšie, vyskúšame to. Katku Málikovú som napríklad sledovala päť rokov, občas som jej ťukla, že čakám, občas sa ozvala ona, či to stále platí. A potom prišiel dôležitý bod, asi trištvrte roka pred vydaním jej Pustvopolu. Vtedy sme sa stretli, na križovatke. Povedala som jej: Katka, teraz si musíš rozmyslieť, pod akým menom budeš vydávať, a ja ti striktne navrhujem, odporúčam, aby to nebolo pod názvom Katka a kamaráti. Tvoja značka bude Katarína Máliková. Pod ňou môžeš mať rôzne projekty a venovať sa rôznym žánrom. Dobre si to rozmysli. Spracovala to a išli sme ďalej. Chcela som, aby na debutovom albume mala popri ľudovkách aspoň polovicu vlastných vecí, ktoré zneli veľmi originálne a na nič, čo sa tu vydáva, sa nepodobali. Ona sa vtedy úplne naštartovala a ja už som ďalej nemusela nič robiť. Toto vlastne potrebujú začínajúci hudobníci. Dať im dôveru a príliš sa do toho nemiešať, najmä nie do hudby.

Niečo podobné už vyše dvadsať rokov v literatúre robí Koloman Kertész Bagala. Vie nájsť talentovaných nových autorov, no často mu ich preberú iní vydavatelia.

Všetci začínajúci spisovatelia sú radi, keď sa ich ujme, ale Kali má aj veľké výkyvy a zdá sa mi, že všetko berie priveľmi osobne. Slnko records vnímam ako niečo, čo musím robiť, lebo mi to bolo nejakým spôsobom pridelené, ale nie je to tak, že by som bez neho neprežila. Predtým som robila v redakcii časopisu a vo Francúzskom inštitúte, kde som sa naučila robiť servis okolo umenia. Keď som stretla Dana, vedela som, že to môžem opustiť a venovať sa naplno hudbe. Keď mi ku kapele pristálo aj vydavateľstvo, povedala som si, že vlastne môžem zúročiť desaťročnú prax. Ale stále cítim, že do podnikateľsko-vydavateľského sveta nepatrím. Beriem to spôsobom vyjde-nevyjde, baví ma na tom to dobrodružstvo objavovania. Veľkí vydavatelia do toho vrážajú veľké prachy a chcú dostať veľké prachy. Ide o biznis a o slávu. U mňa nejde o nič z toho.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie