Denník N

Mladý Slovák sa v Londýne postavil teroristom a zachránil tak desiatky ľudí

Filip Mordych. Foto - Igor Vranuch
Filip Mordych. Foto – Igor Vranuch

Jeho konanie ocenila aj londýnska polícia.

FILIP MORDYCH sa narodil v roku 1995 v Skalici, vyrastal v Holíči, maturoval z informatiky. Od roku 2015 žije v Londýne, kde pracuje ako supervízor v mexickej reštaurácii v Borough Market, ktorej spoluvlastníkom je slávny Crispin Somerville. Filip minulý rok pri teroristickom útoku v reštaurácii pomohol zachrániť desiatky životov a za statočnosť ho ocenila aj tamojšia polícia. Je slobodný, žije s priateľkou.

Prečo ste odišli zo Slovenska?

Skúšal som doma pracovať, ale čosi mi v živote chýbalo, hoci som sa nemal zle, skôr naopak – darilo sa mi v práci aj súkromí. Chcel som však dokázať viac. Boli sme partia štyroch kamarátov, nakoniec sme sa v roku 2015 vybrali do Londýna. Oni sa už vrátili domov, ja som ostal.

Šli sme tam spontánne a naslepo, nemali sme prácu, v dome sme bývali desiati s jedným WC a jednou kúpeľňou. Anglicky som ako tak rozumel, ale mal som blok na rozprávanie.

Čo bolo najťažšie?

Vybaviť tamojšie formality. Na to, aby som tam mohol legálne pracovať, som si musel vybaviť poistku. Keď som však dostal termín stretnutia, takmer to dopadlo zle. Hoci som sa tam vybral o dve hodiny skôr, pre uzávierku ciest a blúdenie som prišiel o päť minút neskôr.

Starší pán, džentlmen, mi vysvetlil, že smola, treba prísť znovu o dva týždne. Mne pritom dochádzali peniaze, požičané od mamy, súrne som potreboval prácu. Pána som približne polhodinu skúšal obmäkčiť, ale nebola šanca, ignoroval ma a bol nepríjemný.

Stala sa však neuveriteľná vec – práve sa tam menili pracovné zmeny a miesto pána prišla žena – moslimka. Počula celý náš rozhovor, potom na mňa žmurkla, vzala moje papiere a zamiešala ich medzi ostatné. Veľmi mi tým pomohla.

Prácu ste našli rýchlo?

Najskôr bolo treba mať účet v banke, lenže Anglicko je vtipné v tom, že zamestnávateľ vám nedá zmluvu, kým nemáte účet, a banka vám ho neotvorí, kým sa nepreukážete, že pracujete. Prešiel som snáď všetky banky v Londýne, uspel som až v poslednej po mesiaci hľadania. Aj to len preto, že v banke poznali šéfkuchára z práce, ktorú mi dohodil kamarát.

Čo ste robili?

Iba nosil jedlo hosťom na stôl. Bola to veľká reštaurácia pre päťsto ľudí. Bol som rád, že nemusím začínať umývaním riadov, a tak som si to vážil. Poctivo som makal, snažil som sa ako blázon. Do práce som šiel aj s vysokými horúčkami, ešte aj vtedy som odpracoval 70 hodín za týždeň. Minimálne trikrát týždenne som ťahal dvanástky aj dlhšie zmeny, jeden deň v týždni som mal voľno.

Boli so mnou spokojní, ale najmä ma ľudsky prijali medzi seba – zrazu som s nimi mohol chodiť do klubu, na pivko a podobne, vďaka čomu som sa uvoľnil a konečne sa zbavil strachu z komunikácie v angličtine. Logicky som si však myslel, že postúpim aj pracovne – na pozíciu čašníka. Aj mi to sľúbili, ale nejako to padlo, tak som poďakoval za príležitosť a sklamaný odišiel.

Zakotvili ste rovno v podniku, ktorý vedie Crispin Somerville?

Presťahoval som sa, ale asi mesiac sa mi nedarilo nič nájsť, našťastie som už mal našetrené peniaze. Nakoniec ma vzal jeden podnik ako čašníka, strávil som tam deväť mesiacov. Zoznámil som sa tam aj s priateľkou.

Manažérka tohto podniku potom dostala ponuku robiť manažérku práve v reštaurácii v Borough Market a vzala tam aj moju priateľku. Mali tam zaujímavé pravidlo – každý zamestnanec si mohol niekoho pozvať na večeru v istej hodnote.

Priateľka si, logicky, pozvala mňa, a keďže vtedy bola vegetariánka, zjedol som celé menu. A bol som očarený. Ten podnik má prémiových dodávateľov a ponúka výbornú kvalitu, takže je stále nabité. Už o jeho otvorení písali všetky veľké tamojšie noviny ako The Guardian, Times, Standard a podobne. Nastúpil som dva mesiace po otvorení.

Aký je Crispin Somerville?

Na to, akou je hviezdou, veľmi skromný a príjemný. Predtým sa gastronómii nevenoval, bol jedným z prvých moderátorov MTV, potom sa oženil s dcérou Rogera Watersa z Pink Floyd. Ten sa k nám občas prišiel najesť. Crispin podnik vlastní ešte s ďalšími dvomi spolumajiteľmi.

Všetko by to bolo príjemné rozprávanie o tom, ako mladý chalan zo Záhoria objavuje veľký svet, keby reštauráciu minulý rok v noci z tretieho na štvrtého júna nenapadli teroristi. Ak sa nemýlim, práve ste vonku upratovali terasu, keď ste zistili, že tam jeden z nich bodá chlapa nožom.

Celý ten deň bol zvláštny. Bola sobota a strašne sme sa pohádali s priateľkou. Dokonca až tak, že chcela odísť z práce. Bol som nahnevaný. Vnútri vtedy boli obsadené tri štvrtiny stolov, vonku ostali len dva, lebo pršalo.

Šiel som za hosťami, či si nechcú presadnúť, a keď tak urobili, zamyslený som upratoval terasu. Myslím, že sa hral nejaký veľký futbalový turnaj, ľudia v uliciach kričali. Normálna vec.

Následne som chcel ísť dovnútra, keď na mňa začal kričať ochrankár podniku, ktorý štandardne stával pri vstupe. Myslel som si, že ide len o ďalšiu bežnú bitku, keďže predtým mi rozprával, že bitky na ulici sú tam dosť časté. Zavolal ma, aby mi ukázal ďalšiu z každodenných bitiek, zrazu sa však z ničoho nič rozbehol preč.

Čo ste videli?

Chlapa s bradou, ktorý mal na sebe samovražednú vestu, s asi 25-centimetrovým nožom, z ktorého kvapkala krv a ktorý ešte len pred sekundou niekoho bodal. Celé sa to odohrávalo strašne rýchlo. Moja prvá myšlienka bola, že je to len film alebo nejaký vtip. Zrazu sa otočil na mňa, postavil sa a spravil gesto, akože je hrdý na to, čo urobil. V tej chvíli som si uvedomil, že je to vážne.

Bolo vidieť, že je to náboženský fanatik, oči mu horeli nenávisťou a hrdosťou zároveň, do toho sa otáčal s nožom a demonštroval svoju silu. Napadlo mi jediné – ak má len nôž, máme šancu prežiť, ale ak má bombu, je koniec, lebo stačí, aby vošiel dovnútra a odpálil sa.

Filip Mordych. Foto – archív F. M.

Zakročili ste. Klobúk dole.

Nemohol som ohroziť životy nevinných ľudí, ktorých sme mali ako hostí. Okamžite som sa rozbehol dovnútra a začal kričať na ľudí, ktorí sedeli vpredu, aby šli dozadu a skryli sa. Vznikla panika, ľudia prevracali stoly, nevedeli, čo presne sa deje, nakoniec sa však takmer všetci dostali dozadu.

Útočník sa pobral za mnou. Keď videl, že v prednej časti podniku nik nie je, akoby zauvažoval, či nepôjde o podnik ďalej, ale zrazu zbadal všetkých tých asi 40 až 50 ľudí aj s personálom, ktorí stáli v zadnej časti reštaurácie. Pozeral na nich a tešil sa, ako sa klepú strachom. A vošiel dovnútra.

Žiaľ, po tom, čo som kričal, aby šli všetci dozadu, sa jedno dievča dostalo do šoku a totálne zamrzlo. Nedokázalo sa ani pohnúť. Útočník prišiel dovnútra, v angličtine vykrikoval nadávky a že to robí pre svoju rodinu a Alaha.

V mojej hlave zrazu nastalo totálne ticho, akoby sa môj mozog skoncentroval iba naňho. Snažil som sa analyzovať, či je tá vesta s bombou pravá. Neskôr sa ukázalo, že bomba to síce bola, ale „fejková“. To sme však vopred nevedeli.

Ublížil tej dievčine?

Len čo ju osamotenú zbadal, zahnal sa a bodol ju pod pravú lopatku. Stál som od neho možno dva metre. Premýšľal som, čo robiť – utiecť za ostatnými dozadu, alebo niečo spraviť?

Vtedy som si však uvedomil, že v bare ostala moja priateľka plus traja ďalší ľudia. Keby som to vzdal, mal by k nim jednoduchý prístup a boli by ľahkými obeťami. Nechať priateľku v takom riziku? V žiadnom prípade.

Čo nasledovalo?

Skúsil som sa rozbehnúť oproti útočníkovi, ale ihneď som sa aj zastavil s vedomím, že nemám žiadnu zbraň. Predo mnou na stole však boli naukladané fľaše a rôzne ďalšie veci zo servisu. Okamžite som ich začal po útočníkovi hádzať.

Keď to zbadal môj manažér, postavil sa vedľa mňa a hádzal spolu so mnou. Ale hoci jedna fľaša útočníka riadne trafila, dovnútra vošiel ďalší. Tretí naháňal s nožom obete na ulici, to sme zistili neskôr.

Cítil som strašnú nenávisť, akoby však do nás vstúpila nejaká sila – hádzali sme viac a viac vecí, až tí dvaja vycúvali von. Možno sa k nám pridali aj ďalší hostia. Vôbec to netuším, mám to zastreté. Viem len, že som začal a pridal sa manažér, takže tí dvaja sa nemali ako predrať za náš chrbát k ostatným.

Utiekli?

Pochopili, že u nás neuspejú, zrejme sa už blížila aj polícia. Presunuli sa do neďalekého baru, kde útočili ďalej. My sme v tej chvíli riešili iné – chcel som dozadu dostať aj priateľku a troch ľudí, čo boli v bare, pomohli sme presunúť aj bodnutú dievčinu. Manažér nakoniec zavrel bránu.

Ako sa to celé skončilo?

Všetkých troch teroristov zastrelila polícia. My sme už počuli len streľbu, akurát sme nevedeli, kto strieľa. Jedna guľka skončila aj vedľa brány v názve našej reštaurácie. V tej chvíli sme vlastne boli uväznení, nevedeli sme, či sa útočníci nevrátia.

Zranená dievčina prežila, jedna z hostiek podniku bola zdravotná sestra. Všetkým hosťom sme okamžite naliali mexický alkohol, aby sa trochu upokojili, nakrájali sme im ovocie a podávali aj vodu.

Bolo dojímavé čítať správy v anglických médiách, ako sa k vám hostia zachovali, keď ste po čase znovu otvorili. Chceli prísť dodatočne zaplatiť, čo nestihli, dojesť si svoje porcie a podobne.

Boli skvelí – všetci sa pýtali, kedy konečne otvoríme, chceli prísť aj s rodinou, jednoducho sa odmietli nechať zastrašiť. Na Facebooku nám masívne písali, že sa určite zastavia. Len čo sme otvorili, okamžite sme mali plno. Ľudia prišli a ukázali tak teroristom prostredník.

Vráťme sa do tej noci – kedy vás vyslobodila polícia?

Čakali sme na ňu asi dve hodiny. Medzitým sme striedavo počuli streľbu. Nasledovalo dlhé čakanie, čo zrejme súviselo s tým, aby sa z ulice odstránili všetky telá. Nepomáhalo ani naše upozornenie, že tam máme bodnutú dievčinu.

Celé to bolo trochu zvláštne, lebo pôvodne sme policajné komando ani nechceli pustiť dovnútra. Nevedeli sme, či to nie sú zase teroristi. Do telefónu nám teda nadiktovali kód, ktorým sa komando malo predstaviť. Lenže ono tak neurobilo. Nakoniec sme ho pustili.

Čo sa dialo?

Začali nás evakuovať.  Vytvorili sme koridor, aby ako prvé mohlo odísť bodnuté dievča do sanitky, ostatní sme museli dať ruky za hlavu a všetkých nás viedli von tak, že nám na hlavy mierili zbraňami. Nemali totiž istotu, že terorista nie je aj medzi nami.

Jedna kolegyňa z Argentíny sa v tej chvíli strašne rozplakala. Jej fotografia, ako plače, keď ju ženú s rukami za hlavou, sa prehnala titulkami snáď všetkých argentínskych médií. My, ostatní, sme sa neskôr videli na BBC.

Kam vás odviedli? Na výsluch?

Práveže nie. Pustili nás. Žiadny odvoz do bezpečia, podpora psychológa, čokoľvek. Vyviedli nás na ulicu a povedali, že všetci môžeme ísť domov. Veľmi ma to zaskočilo a nahnevalo zároveň. Boli sme len v tričkách, v noci bola zima, všetci sme práve prežili teroristický útok a oni sa na nás vykašlú?

Mnohí mali doklady, kľúče, peňaženky aj telefóny vnútri. Do toho nás otravovali novinári, ktorí chceli rozhovory, pamätám si na jedného z BBC. Odmietol som, chceli sme mať pokoj, nie vidieť svoje tváre v médiách a báť sa pomsty.

Do podniku sme nemali prístup najbližších desať dní, kým sa neskončilo vyšetrovanie. Vzniklo z toho síce platené voľno, ale príjemné to rozhodne nebolo.

Ako ste sa dostali domov?

Chvíľu to trvalo. Zavolal nám majiteľ podniku Crispin Somerville a všetkých zamestnancov pozval, aby šli spať k nemu domov. Kto nemal kľúče, peniaze a podobne, mohol ísť k nemu. On je fakt dobrý človek, aj tu sa zachoval statočne.

Objednal taxíky, lenže bolo ich tak málo, že by sme v tej zime museli čakať možno ďalšiu hodinu či dve. Medzitým v iných častiach Londýna taxikári ponúkali jazdu domov zadarmo, my sme to šťastie nemali.

Vedľa bola reštaurácia, klopali sme na ňu, ale tamojšia služba nás nepustila ani len na WC. Tiež mali strach. Po viac ako hodine čakania a na pokraji zúfalstva som s priateľkou šiel k policajnej dodávke, ktorú sme zbadali za rohom, a požiadal policajtov o pomoc.

Keď však zistili, že sme boli priamo pri tom útoku a videli sme detaily, zrazu sme už domov ísť nemohli a vzali nás na výsluch. Nadával som si do idiotov, že som sa prezradil, bolo mi jasné, že tak skoro sa nevyspíme.

Vzali nás do nejakého hotela na Liverpool Street, ktorý bol obklopený políciou. Po hodinách hladu nám dali najesť, bolo tam teplo a mohli sme ísť na WC. Vo veľkej miestnosti, kde nás vypočúvali, už mali zhromaždené desiatky ľudí podľa kategórií – my ako priami svedkovia sme boli v prvej.

Potom nám zaplatili taxík domov, kam sme dorazili, neviem o koľkej, spali sme však strašne dlho. Neskôr som bol ešte na jednom výsluchu.

Filip Mordych. Foto – archív F. M.

Psychicky ste to zvládali?

Ťažko povedať, najbližšie dni sme s priateľkou nevyliezli z domu. Pozerali sme seriály a objednávali si jedlá z rýchleho občerstvenia. Dokonca sme uvažovali o odchode z Londýna na nejaké pokojnejšie miesto, kde sa nemôže stať nič podobné.

Nakoniec sme sa rozhodli, že neodídeme. Priateľka študuje, máme tam vytvorené podmienky na život a útekom by sme urobili presne to, čo chcú teroristi. Nemienime podľahnúť strachu, lebo práve o to im ide.

Nielen na Slovensku stúpajú protiislamské nálady pre migrantskú krízu a teroristické útoky. Ovplyvnil osobný zážitok váš pohľad na vec?

Nie. Moja prvá takmer priateľka v Londýne bola moslimka. Už som spomínal, že moslimka ma zachránila pri vybavovaní poistenia. Ochrankár v našom podniku, ktorý ma zavolal k útočníkovi a neskôr pomáhal iným, bol tiež moslim.

Rovnako je moslim aj jeho brat, ktorý sa s ním strieda pri dverách. Medzi moslimami mám známych, sú to úžasní ľudia, stretávame sa a debatujeme o každodennom živote.

Nie som expert, ale podľa toho, čo od nich viem, Korán hlása lásku a pomoc ľuďom podobne ako Biblia. Problém je, ak fanatik niečo vytrhne z kontextu a prekrúti to v už aj tak chorej mysli. Jeden z tých vraždiacich ľudí bol tuším talianskej národnosti a narodený v Monaku.

Nemôžeme hádzať do jedného vreca slušných moslimov s chorými šialencami. V našom podniku bodal aj podľa médií známy radikál, ktorý už predtým v Hyde Parku organizoval nejaké rituály. Na jeho podozrivé správanie políciu upozorňoval aj jeho sused, tá zjavne nezasiahla.

Priznávam, že keď čítam nenávistné reči o moslimoch na slovenských weboch, nepozerá sa mi na to ľahko. Koľkokrát sa aj snažím diskutovať, no pred odoslaním reakcie sa zastavím, lebo to nikam nevedie. Mnohí ľudia majú obmedzený pohľad, ktorý im znemožňuje pozrieť sa na vec inak.

Všetkých by som chcel poprosiť, aby predtým, než začnú súdiť na základe subjektívnych informácií médií alebo ľudí, spoznali skutočný svet a skutočných ľudí. Zistia, že aj tí navonok odlišní zastávajú tie isté hodnoty a hľadajú rovnaké šťastie, pričom sa môžeme od seba veľa naučiť.

Filip Mordych s ocenením od londýnskej polície. Foto – archív F. M.

Londýnska polícia sa vás rozhodla za váš skutok oceniť. Ako to prebehlo?

Majiteľa podniku, samozrejme, obliehali médiá, dohodli sme sa však, že nebudeme dávať žiadne rozhovory. Jeden denník chcel napísať priamo o mne a manažérovi, ktorý sa v akcii pridal na moju stranu, ale odmietol som.

Koniec koncov, nechcel som dávať ani tento rozhovor, len moja mama má pocit, že ľudia by o tom mali vedieť. Netúžim po žiadnej sláve, nie som hrdina, správal som sa spontánne.

Rozumiem. Faktom je, že ste sa v ťažkej chvíli zachovali správne a pomohli zachrániť desiatky životov.

Jednému z mojich kolegov sa dostala veľká mediálna pozornosť. Pracoval u nás len dva týždne a prišiel k zraneniu, keď ako prvý utiekol od útočníkov a preskočil vysokú stenu, pričom si zlomil ruku a rebrá.

Po útoku bol jediný, kto poskytol rozhovor médiám. Vláda jeho krajiny ho domov premiestnila autom, pretože nebol schopný prepravy v lietadle. Možno aj preto ma odradilo dávať akékoľvek informácie médiám. Pozornosť, ktorú ihneď dostal, bola znepokojujúca. Pre nás by to bolo ešte horšie, pretože priateľka vtedy mala záverečné testy na univerzite.

Vráťme sa k oceneniu od londýnskej polície.

Už som na celú vec pomaly zabudol, keď zrazu po pár mesiacoch prišiel e-mail. Z výpovedí rôznych svedkov si polícia poskladala dej udalostí, a tak ma aj s manažérom pozvala na udeľovanie policajných vyznamenaní v Londýne.

Dostali sme ho od londýnskej polície, metropolitnej polície a britskej transportnej polície. Mám diplom, na ktorom je napísané, že mi ho udeľujú za statočnosť pri teroristickom útoku v Londýne.

Poteší, nie?

Určite áno. No v porovnaní s tým, že všetci, čo tam s nami boli v ten večer, sa vrátili k svojim rodinám a priateľom živí, je to nič.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie