Mladý Slovák sa v Londýne postavil teroristom a zachránil tak desiatky ľudí

Filip Mordych. Foto – Igor Vranuch

Jeho konanie ocenila aj londýnska polícia.

FILIP MORDYCH sa narodil v roku 1995 v Skalici, vyrastal v Holíči, maturoval z informatiky. Od roku 2015 žije v Londýne, kde pracuje ako supervízor v mexickej reštaurácii v Borough Market, ktorej spoluvlastníkom je slávny Crispin Somerville. Filip minulý rok pri teroristickom útoku v reštaurácii pomohol zachrániť desiatky životov a za statočnosť ho ocenila aj tamojšia polícia. Je slobodný, žije s priateľkou.

Prečo ste odišli zo Slovenska?

Skúšal som doma pracovať, ale čosi mi v živote chýbalo, hoci som sa nemal zle, skôr naopak – darilo sa mi v práci aj súkromí. Chcel som však dokázať viac. Boli sme partia štyroch kamarátov, nakoniec sme sa v roku 2015 vybrali do Londýna. Oni sa už vrátili domov, ja som ostal.

Šli sme tam spontánne a naslepo, nemali sme prácu, v dome sme bývali desiati s jedným WC a jednou kúpeľňou. Anglicky som ako tak rozumel, ale mal som blok na rozprávanie.

Čo bolo najťažšie?

Vybaviť tamojšie formality. Na to, aby som tam mohol legálne pracovať, som si musel vybaviť poistku. Keď som však dostal termín stretnutia, takmer to dopadlo zle. Hoci som sa tam vybral o dve hodiny skôr, pre uzávierku ciest a blúdenie som prišiel o päť minút neskôr.

Starší pán, džentlmen, mi vysvetlil, že smola, treba prísť znovu o dva týždne. Mne pritom dochádzali peniaze, požičané od mamy, súrne som potreboval prácu. Pána som približne polhodinu skúšal obmäkčiť, ale nebola šanca, ignoroval ma a bol nepríjemný.

Stala sa však neuveriteľná vec – práve sa tam menili pracovné zmeny a miesto pána prišla žena – moslimka. Počula celý náš rozhovor, potom na mňa žmurkla, vzala moje papiere a zamiešala ich medzi ostatné. Veľmi mi tým pomohla.

Prácu ste našli rýchlo?

Najskôr bolo treba mať účet v banke, lenže Anglicko je vtipné v tom, že zamestnávateľ vám nedá zmluvu, kým nemáte účet, a banka vám ho neotvorí, kým sa nepreukážete, že pracujete. Prešiel som snáď všetky banky v Londýne, uspel som až v poslednej po mesiaci hľadania. Aj to len preto, že v banke poznali šéfkuchára z práce, ktorú mi dohodil kamarát.

Čo ste robili?

Iba nosil jedlo hosťom na stôl. Bola to veľká reštaurácia pre päťsto ľudí. Bol som rád, že nemusím začínať umývaním riadov, a tak som si to vážil. Poctivo som makal, snažil som sa ako blázon. Do práce som šiel aj s vysokými horúčkami, ešte aj vtedy som odpracoval 70 hodín za týždeň. Minimálne trikrát týždenne som ťahal dvanástky aj dlhšie zmeny, jeden deň v týždni som mal voľno.

Boli so mnou spokojní, ale najmä ma ľudsky prijali medzi seba – zrazu som s nimi mohol chodiť do klubu, na pivko a podobne, vďaka čomu som sa uvoľnil a konečne sa zbavil strachu z komunikácie v angličtine. Logicky som si však myslel, že postúpim aj pracovne – na pozíciu čašníka. Aj mi to sľúbili, ale nejako to padlo, tak som poďakoval za príležitosť a sklamaný odišiel.

Zakotvili ste rovno v podniku, ktorý vedie Crispin Somerville?

Presťahoval som sa, ale asi mesiac sa mi nedarilo nič nájsť, našťastie som už mal našetrené peniaze. Nakoniec ma vzal jeden podnik ako čašníka, strávil som tam deväť mesiacov. Zoznámil som sa tam aj s priateľkou.

Manažérka tohto podniku potom dostala ponuku robiť manažérku práve v reštaurácii v Borough Market a vzala tam aj moju priateľku. Mali tam zaujímavé pravidlo – každý zamestnanec si mohol niekoho pozvať na večeru v istej hodnote.

Priateľka si, logicky, pozvala mňa, a keďže vtedy bola vegetariánka, zjedol som celé menu. A bol som očarený. Ten podnik má prémiových dodávateľov a ponúka výbornú kvalitu, takže je stále nabité. Už o jeho otvorení písali všetky veľké tamojšie noviny ako The Guardian, Times, Standard a podobne. Nastúpil som dva mesiace po otvorení.

Aký je Crispin Somerville?

Na to, akou je hviezdou, veľmi skromný a príjemný. Predtým sa gastronómii nevenoval, bol jedným z prvých moderátorov MTV, potom sa oženil s dcérou Rogera Watersa z Pink Floyd. Ten sa k nám občas prišiel najesť. Crispin podnik vlastní ešte s ďalšími dvomi spolumajiteľmi.

Všetko by to bolo príjemné rozprávanie o tom, ako mladý chalan zo Záhoria objavuje veľký svet, keby reštauráciu minulý rok v noci z tretieho na štvrtého júna nenapadli teroristi. Ak sa nemýlim, práve ste vonku upratovali terasu, keď ste zistili, že tam jeden z nich bodá chlapa nožom.

Celý ten deň bol zvláštny. Bola sobota a strašne sme sa pohádali s priateľkou. Dokonca až tak, že chcela odísť z práce. Bol som nahnevaný. Vnútri vtedy boli obsadené tri štvrtiny stolov, vonku ostali len dva, lebo pršalo.

Šiel som za hosťami, či si nechcú presadnúť, a keď tak urobili, zamyslený som upratoval terasu. Myslím, že sa hral nejaký veľký futbalový turnaj, ľudia v uliciach kričali. Normálna vec.

Následne som chcel ísť dovnútra, keď na mňa začal kričať ochrankár podniku, ktorý štandardne stával pri vstupe. Myslel som si, že ide len o ďalšiu bežnú bitku, keďže predtým mi rozprával, že bitky na ulici sú tam dosť časté. Zavolal ma, aby mi ukázal ďalšiu z každodenných bitiek, zrazu sa však z ničoho nič rozbehol preč.

Čo ste videli?

Chlapa s bradou, ktorý mal na sebe samovražednú vestu, s asi 25-centimetrovým nožom, z ktorého kvapkala krv a ktorý ešte len pred sekundou niekoho bodal. Celé sa to odohrávalo strašne rýchlo. Moja prvá myšlienka bola, že je to len film alebo nejaký vtip. Zrazu sa otočil na mňa, postavil sa a spravil gesto, akože je hrdý na to, čo urobil. V tej chvíli som si uvedomil, že je to vážne.

Bolo vidieť, že je to náboženský fanatik, oči mu horeli nenávisťou a hrdosťou zároveň, do toho sa otáčal s nožom a demonštroval svoju silu. Napadlo mi jediné – ak má len nôž, máme šancu prežiť, ale ak má bombu, je koniec, lebo stačí, aby vošiel dovnútra a odpálil sa.

Filip Mordych. Foto – archív F. M.

Zakročili ste. Klobúk dole.

Nemohol som ohroziť životy nevinných ľudí, ktorých sme mali ako hostí. Okamžite som sa rozbehol dovnútra a začal kričať na ľudí, ktorí sedeli vpredu, aby šli dozadu a skryli sa. Vznikla panika, ľudia prevracali stoly, nevedeli, čo presne sa deje, nakoniec sa však takmer všetci dostali dozadu.

Útočník sa pobral za mnou. Keď videl, že v prednej časti podniku nik nie je, akoby zauvažoval, či nepôjde o podnik ďalej, ale zrazu zbadal všetkých tých asi 40 až 50 ľudí aj s personálom, ktorí stáli v zadnej časti reštaurácie. Pozeral na nich a tešil sa, ako sa klepú strachom. A vošiel dovnútra.

Žiaľ, po tom, čo som kričal, aby šli všetci dozadu, sa jedno dievča dostalo do šoku a totálne zamrzlo. Nedokázalo sa ani pohnúť. Útočník prišiel dovnútra, v angličtine vykrikoval nadávky a že to robí pre svoju rodinu a Alaha.

V mojej hlave zrazu nastalo totálne ticho, akoby sa môj mozog skoncentroval iba naňho. Snažil som sa analyzovať, či je tá vesta s bombou

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom GálomDo obchodu

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |