Denník N

Európska armáda? Drahá zbytočnosť, ktorej sa Rusko nezľakne

Máme NATO, nič nové netreba vymýšľať. FOTO - TASR
Máme NATO, nič nové netreba vymýšľať. FOTO – TASR

Plány odstrašiť Rusko vybudovaním drahej európskej armády nemajú šancu na úspech. Kremeľ sa vymyslených inštitúcií nebojí.

Autor je riaditeľ CENAA,
bývalý štátny tajomník na ministerstve obrany

Myšlienka vytvorenia „európskej armády“ sa z času na čas objaví v politických alebo expertných debatách. No hoci sa tie debaty vedú už viac ako polstoročie, stále sme sa ďalej od slov nedostali. Prečo? Lebo realita nepustí.

Prvým veľkým pokusom o vytvorenie európskych zbrojených síl bol v 50. rokoch 20. storočia takzvaný Plevenov plán, pomenovaný podľa iniciátora a vtedajšieho francúzskeho premiéra. (Jeho krajina nakoniec celý plán vetovala).
Naozajstnú renesanciu však plány na samostatnú európsku obranu zažili v 90. rokoch 20. storočia, ako aj počas prvých rokov nového milénia. Vízií bolo veľa a boli drahé, ambiciózne a úplne nereálne.

V roku 1999 boli dokonca prijaté slávne Helsinki Headline Goals, na základe ktorých mala Európska únia do roku 2003 disponovať s až 60-tisícovou armádou nasaditeľnou v zahraničných operáciách. Navyše s rotáciou, čo de facto znamenalo mať pripravených minimálne trojnásobok, teda približne 200-tisíc vojakov.

Samostatnej európskej obrane dala značný ideologický náboj de facto protiamerická koalícia Francúzska a Nemecka (aj v spojení s Ruskom), pod vedením prezidenta Chiraca a kancelára Schrödera. Po politických zmenách vo Francúzsku a v Nemecku (nástup Angely Merkelovej a Nicholasa Sarkozyho, ktorí boli viac zástancami proatlantickej línie), a najmä s príchodom ekonomickej krízy však ambiciózne plány odzneli do stratena. Až kým prednedávnom prezident Európskej komisie Jean-Claude Juncker túto myšlienku opäť neoživil.

Treba však povedať, že za súčasných podmienok je vytvorenie samostatnej „európskej armády“ menej reálne ako kedykoľvek predtým. A aby to bolo jasné: tento názor nie je vedený žiadnym euroskepticizmom. Ide o tvrdý realizmus bez ideológií, založený na odbornej analýze. Ak totiž ide o bezpečnosť, mali by sme sa držať faktov a reality.

Pozrime sa na problematiku v dvoch rovinách. Najprv na predpoklady, ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie „armády“. Následne zanalyzujme, či sú tieto faktory k dispozícii, respektíve či sú reálne.

Politická vôľa

Na strategicko-politickej úrovni je predpokladom vytvorenia „európskej armády“ politická vôľa členských štátov. Vôľa mať spoločné politické velenie, prispôsobovať „národné“ politiky spoločnej bezpečnostnej a vojenskej politike. A tu vzniká prvý problém. Kto by tie „európske politiky“ mal tvoriť.

Napriek existencii európskej bezpečnostnej a obrannej politiky totiž sú zahraničná a bezpečnostná politika ešte stále doménou členských štátov a nie Únie ako celku. V praxi je zahraničná a bezpečnostná politika Únie de facto najnižším spoločným menovateľom politík členských štátov.

Únia sa síce dokáže zhodnúť na partikulárnych záležitostiach, ale nemá spoločnú „veľkú stratégiu“ napríklad k Rusku, Číne, ale ani k transatlantickému partnerstvu a Spojeným štátom. Prvý problém teda je, že nie je možné mať „európsku armádu“ bez jednotného politického velenia a strategickej kultúry. Kto by rozhodoval napríklad o jej nasadení?

Podstatne menšie „bojové skupiny“ Únie neboli ani raz nasadené počas takmer desaťročia svojej existencie, keďže členské štáty neboli ani raz schopné dohodnúť sa na ich nasadení. Pričom možností bolo viac ako dosť, od Sahelskej oblasti až po (teoreticky) Haiti. A v tomto prípade ide o jednotky v počte približne dvetisíc vojakov. Ako by to fungovalo v prípade strategickej sily niekoľko desaťtisíc mužov a žien?

Peniaze

Popri politických faktoroch existuje aj prozaickejší dôvod: peniaze. Armáda totiž nie je len voľný spolok mužov a žien, ktorých dáme „dokopy“ a máme vytvorené ozbrojené sily.

Po prvé, je to organizovaný spolok mužov a žien, ktorí sú pod kontrolou svojich veliteľov, čiže treba mať veliteľské štruktúry, hierarchiu. Po druhé, aby boli moderné armády schopné bojovať, potrebujú podporu. Na každého bojujúceho vojaka potrebujete ďalších dvoch-troch na zabezpečenie jeho bojovej činnosti. Okrem veliteľských štruktúr a bojovej podpory sú potrebné ďalšie, od spravodajského zabezpečenia až po plánovanie. Všetky tieto štruktúry sú často nákladnejšie ako samotní vojaci.

Keďže vytvorenie „európskej armády“ by si vyžadovalo aj vytvorenie týchto podporných, veliacich, logistických, spravodajských, plánovacích a ďalších štruktúr, znamenalo by to ďalšie neúmerne veľké náklady. A to všetko v situácii, keď obranné rozpočty členských štátov Únie klesajú.

Aj napriek ukrajinsko-ruskej vojne je totiž trend jednoznačný a smutný: Európa sa dobrovoľne odzbrojuje a znižuje obranné rozpočty, kým zvyšok sveta, napríklad Blízky východ, ale najmä východná a juhovýchodná Ázia a Rusko, prudko zvyšujú nielen svoje obranné rozpočty, ale aj vojenský potenciál.

Bola by obrovská chyba, keby na tento trend reagovala Európska únia vytváraním ďalších zbytočných štruktúr, ktoré už existujú (či už v NATO alebo na úrovni niektorých členských štátov), čiže by boli de facto duplicitné. Výsledkom by bolo odčerpávanie aj tak obmedzených finančných prostriedkov od investícií do reálnych spôsobilostí a vojenského potenciálu, ale pridanú hodnotu by neprinieslo.

Na riešenie kritického stavu európskych ozbrojených síl pre nedostatok financií neexistuje žiadne zázračné riešenie v podobe vytvorenia ďalších štruktúr. Riešením môže byť jedine opätovné zvýšenie obranných rozpočtov a reformy už existujúcich ozbrojených síl v záujme zvýšenia ich efektivity. Problém je aj v tom, že vytvorenie „európskej armády“ znie politicky dobre, marketingovo je ľahko komunikovateľné, ale reálne riešenie, teda zvýšenie rozpočtu, už nie, práve naopak.

Úpadok vojenskej sily

Aby sme chápali, aké dôsledky má znižovanie obranných rozpočtov na reálny vojenský potenciál a spôsobilosti európskych krajín, skúsme argumenty pretransformovať do reálnych čísiel.

Dlhodobo najsilnejšia európska mocnosť, Spojené kráľovstvo, bez ktorého nemá zmysel hovoriť o európskej obrane, sa pohybuje na úrovni dvoch percent HDP na obranné výdavky (a podiel ďalej padá pod túto magickú hranicu). Nie náhodou povedal počas americko-britského stretnutia vo februári americký prezident britskému premiérovi Cameronovi, že ak ani Spojené kráľovstvo neudrží dvojpercentnú hranicu obranných výdavkov, tak to bude veľmi zlý signál ďalším členským štátom NATO.

Navyše Briti plánujú uskutočniť ďalšiu revíziu, ktorá podľa rôznych zdrojov môže priniesť ďalšie štvrtinové až tretinové zníženie početných stavov a spôsobilostí britských pozemných síl. V porovnaní so situáciou spred 15 – 20 rokov sú možnosti britských ozbrojených síl nasadiť svojich vojakov približne na polovičnej úrovni, niekde na úrovni pod 20-tisíc vojakov.

Podobnú redukciu zažilo aj Francúzsko, ktoré postupne znižovalo svoje vojenské ambície z nasadenia viac ako 30-tisíc vojakov tiež pod 20-tisíc, navyše sa zrieklo ambície mať druhú lietadlovú loď, čím sa výrazne znížila francúzska schopnosť kedykoľvek ukázať silu v mimoeurópskych regiónoch (Briti v súčasnosti ani nemajú operačne nasaditeľné lietadlové lode, približne do roku 2020).

Rusko sa inštitúcií nebojí

Ak mala byť Junckerova iniciatíva zameraná na vytvorenie európskej sily, ktorá by bola schopná „odstrašiť Rusko“, tak je to zlý odhad strategickej situácie a aj ruského uvažovania.

Rusko neodstrašia nové štruktúry, ale len reálny bojový potenciál a jednoznačne demonštrovaná politická vôľa nasadiť ho. A v súčasnosti sa deje pravý opak: bojový potenciál európskych štátov klesá a Moskva neverí ani odhodlaniu Európanov použiť silu v záujme ochrany svojich záujmov.

V tejto situácii je veľmi dôležitá francúzska a čiastočne britská strategická angažovanosť, ktorá sa v Poľsku a Pobaltí prejavila po ruskej agresii na Ukrajine, ale ani to nenahradí americkú strategickú prítomnosť v Európe a NATO.

Nikto zatiaľ nevymyslel lepšiu garanciu bezpečnosti pre Európu a najmä pre náš región, ako je transatlantická väzba.
NATO je možné kritizovať, v niektorých prípadoch celkom oprávnene, ale ak ho niekto chce nahradiť niečím iným, musí ponúknuť reálnu alternatívu a nie predstavy založené na snoch, či emóciách. A iniciatíva J-C. Junckera takouto alternatívou určite nie je a reálne sa neukazuje ani žiadna iná.

Ak teda Slovensko bude vytvárať svoje stanoviská k návrhu predsedu Európskej komisie, malo by ho z vyššie uvedených dôvodov odmietnuť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie