Čo sme dlžní prírode
Úspešný americký podnikateľ sa rozhodol splatiť planéte to, čo jej dlhuje. V Čile skúpil pozemky vo veľkosti Slovenska, teraz sú na nich národné parky.
S potešením som zaznamenal, že ktosi zrealizoval môj dávny sen. Sám ho nikdy nebudem môcť uskutočniť, musel by som byť rozprávkovo bohatý.
Doug Tompkins, zakladateľ a bývalý vlastník svetových športových firiem North Face a Esprit, si v jednej chvíli uvedomil, že takmer celý život iba zahlcoval svet balastom a zbytočnosťami, tlačil na zisk a konzum. Poznanie prišlo pomerne neskoro, ale predsa – ak by takto premýšľal už v mladosti, pravdepodobne by nemal na svoj plán prostriedky. Nie pravdepodobne, ale určite. Rozhodol sa totiž aspoň čiastočne splatiť to, čo dlhuje našej planéte.
Začal podporovať projekty na ochranu prírody v Južnej Amerike. Skupoval pozemky, ktoré ohrozovala ľudská činnosť, a vracal ich do pôvodného stavu. Podarilo sa mu tak zachrániť územie približne s rozlohou Slovenska, pod ktoré spadá veľká časť Patagónie. Niektorí miestni farmári údajne protestovali, že milionár ochraňuje aj úrodnú zem, kde by sa mohlo všeličo pestovať. Nuž, mali by si zrejme viac ctiť súkromné vlastníctvo – dalo by sa ironicky skonštatovať. Čile, ktoré sa predtým o ochranu prírody príliš nezaujímalo, nedávno otvorilo päť nových národných parkov, čiastočne na územiach, ktoré štátu daroval Tompkins.
Chápem, že teraz sa už niektorí nadychujú, aby na Tompkinsovo snaženie nalepili antikapitalistické a ľavicové prívlastky, prípadne si ešte prisadili trefnými poznámkami o znárodňovaní. Lenže o to tu predsa vôbec nejde. Motívom je príroda a jej zachovanie.
A tak premýšľam, kedy napríklad aj páni z istej slovenskej dvojpísmenkovej firmy alebo tí druhí, z päťpísmenkovej firmy, pochopia svoju účasť na opotrebovávaní a ničení sveta, a rozsiahle územia v Nízkych či Vysokých Tatrách (ktoré im často beztak patria) premenia – po zbúraní budov, rezortov a odprataní sutín – na chránený les, rezerváciu či územie, ktoré sa postupne, po rokoch, bude môcť honosiť označením „nedotknuté“. Presnejšie – nedotknuté chtivými, chamtivými prstami. Ak by sa tak stalo, bolo by to naozaj krásne.
Zatiaľ je na Slovensku zvykom nenápadne a akože nedopatrením posúvať a zmenšovať hranice rezervácií (pozri napríklad Devínska Kobyla) a udeľovať výnimky v národných parkoch. A ničiť a stavať. Veď ľudský život je krátky – a po nás hoci aj potopa. Madam de Pompadour to vystihla, však?
Nuž, bol by to skvelý nápad – len s jednou opravou: tie pozemky by sa nikdy nemali dostať do rúk štátu! Všetci totiž vieme, ako to u nás chodí. A keď sem-tam môže byť ministrom životného prostredia aj jeden z najväčších obchodníkov s drevom, netreba už nič ani dodávať.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
