Denník N

O potrebe „progresívneho doškoľovania“

Niektoré prejavy Progresívneho Slovenska sú pre mňa hlbokým sklamaním.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Dal som si trochu dlhšiu vianočnú prestávku v prispievaní k „verejnoprávnemu“ charakteru Enka. Aj preto, že už som pomaly stratil prehľad o témach, ktorým som venoval pozornosť; ale aj preto, že ma ovládla aj akási skepsa, pochybnosti, ale aj silný dojem, že vlastne na Slovensku nemá kvalifikovaná, zdôvodnená a na špičkovej úrovni uskutočňovaná politika vlastne žiadnu šancu. Nie, nemám k depresii žiadne sklony, je to skôr akési spytovanie sa na zmysel politicko-intelektuálnych aktivít.

A tak som si nechal prestávku a zvažoval som, ktorým svojim „projektom“ dám prednosť a energiu. Dovoľte mi ako vhodný príklad mojej skepsy úvahu o Progresívnom Slovensku. Mám rád všetko progresívne, teda pokrokové, už len v intuitívnom zmysle tohto slova. Nepochybne to aj organicky patrí k mojej ľavicovej výbave. A politicky, hodnotovo a aj intelektuálne by som sa veľmi tešil, pokiaľ by sa zrodila aj slovenská verzia progresivizmu – zvlášť po odbočke Smeru k ideologickému konzervativizmu a kultúrnemu tradicionalizmu.

A tak som si podrobne preštudoval programový materiál Vízia jednej krajiny, ktorý by mal byť predstavením základných ideí novo sa formujúcej strany. Je to optimistická vízia, plná ľudského odhodlania robiť veci lepšie a v prospech všetkých. Má však viac prognostický charakter a citeľne jej chýba priama politická reč. Nevadí, povedal som si, však to príde v nejakej ďalšej etape.

Lenže môj optimizmus vyprchal, skoro až na dno, keď som si vypočul Hríbovu diskusiu Pod lampou s podpredsedami tejto novej strany Michalom Trubanom, Irenou Biháriovou a Michalom Šimečkom. Odhliadnem od typického Hríbovho posunutia témy k úplne nepodstatným otázkam: ako napríklad vonkajší vzhľad, marketingová prezentácia, oblečenie, vystupovanie. Iba mimochodom, nikdy nehrali podstatnú úlohu v preferenciách slovenských voličov; a tak trojica „progresivistov“ nesklamala a zotrvala na svojom „nekonvenčnom“ prístupe k sebaprezentácii. To je dobre.

Lenže všetko ostatné bolo pre mňa hlbokým sklamaním. Predovšetkým až do špiku kostí prenikajúca politická nekompetentnosť. Trojica podpredsedov si ju sama bolestivo uvedomovala a usilovala sa cez ňu prejsť zdôrazňovaním svojej politickej skromnosti, rešpektu, pokory, ktoré len morálne zmierňovali neschopnosť politickej formulácie postojov, názorov a riešení. A časté odvolávanie sa na formujúce sa odborné tímy, ktoré vraj majú priniesť konkrétne riešenia.

To sú traja podpredsedovia prázdne nádoby, ktoré čakajú, že budú len reprodukovať, šíriť a prezentovať názory odborníkov? Nemala by nám potom radšej vládnuť akadémia vied, alebo think-tank, ktorý by vyhral konkurz o najlepšiu vládu? Cítite tú absurditu? Ktorá napokon nie je ojedinelá na slovenskej politickej scéne: kde sa celý politický diskurz, aj novinársky, točí okolo „nápadov“ a politici sa o najvážnejších otázkach riadenia štátu a spoločnosti „bavia“.

To stále odvolávanie sa na to, že „progresivisti“ nie sú ani vpravo, ani vľavo, že nie sú vlastne ani politická strana, ale zároveň sú, veď ako by inak mohli legálne vstúpiť do politickej súťaže – nie je vyjadrením žiadneho nového prístupu a objavu, ale práve len neznalosti základných politických pravidiel a zákonov. Práve tých demokratických.

Občas sa viditeľné fopá v tvrdení podpredsedov pokúsil dať na pravú mieru Michal Šimečka, ktorý má celkom solídne politologické vzdelanie. Ale to ešte nie je politika. Nemám ani nič proti politickému eklekticizmu, takého macronovského typu: ale ten môžem robiť vtedy, keď aspoň v princípoch ovládam rozdiel v kresťansko-konzervatívnom, liberálnom či sociálnodemokratickom poňatí školstva a vzdelávania – napríklad – a som schopný navrhnúť riešenia, ktoré ich prekonávajú. To by mohol byť „progresivizmus“. Ale nie vydávanie neznalosti týchto rozdielnych politík za výhodu a pokrok!

Sociálnodemokratické, liberálne a konzervatívne politiky sú za svoju prinajmenšom povojnovú históriu celkom solídne rozpracované, vyskúšané a poznajú sa ich dôsledky. Pozitívne aj negatívne. A tak pokiaľ progresivisti neprídu s novou prevratnou koncepciou ekonomických a sociálnych politík, túžba po prekonaní delenia na ľavicu a pravicu môže byť síce úprimným odhodlaním, ale politicky nekvalifikovaným. A napokon aj volebne neúčinným.

Lenže to je už iná téma. Ak sa vrátim k programu Progresívneho Slovenska Vízia jednej krajiny je to veľmi typická zmes liberálnych a sociálnodemokratických ideí, zatiaľ nie celkom organicky usporiadaných. Trojica podpredsedov strana by mala intenzívne študovať konkrétne politiky a ich rozdielne varianty aspoň v troch spomenutých politických smeroch, liberálnom, konzervatívnom a sociálnodemokratickom.

O morálnej integrite ani jedného podpredsedu nepochybujem, ani o ich úprimnom úsilí bojovať nekompromisne s korupciou. Lenže na to, aby sa stali kompetentnými politikmi, je to málo. Politika je riadenie štátu a života populácie. Učiť sa to vo vládnych funkciách určite nie je ten „progres“, ktorý by Slovensko potrebovalo.

Nelámem nad ich odhodlaním palicu, len si musia vziať k srdcu, že nekonvenčnosť je dobrá na študentské revolty, ale na riadenie štátu nestačí. Napriek tomu: držím palce! Už len preto, aby som sa zbavil vlastnej skepsy.

Teraz najčítanejšie