Denník N

Terapeutka: Závislosti sa objavujú v rodinách, ktoré nepoznajú mieru

Ilustračné foto – Flickr.com/Lisa Roe
Ilustračné foto – Flickr.com/Lisa Roe

Pri liečbe závislého treba často zachraňovať celú rodinu, hovorí Ľubica Hornáčková, ktorá má doktorát z liečebnej pedagogiky a venuje sa psychoterapii a poradenstvu závislým ľuďom.

Ľubica Hornáčková vedie Ambulantné krízové centrum Otvorené srdce v Trnave, ktoré sa venuje psychoterapii, poradenstvu klientom závislým od psychoaktívnych látok, s nelátkovou závislosťou a klientom s inými životnými krízami. Predtým niekoľko rokov pracovala v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. Má doktorát z liečebnej pedagogiky z Univerzity Komenského v Bratislave, absolvovala množstvo kurzov a tréningov.

Sú niektorí ľudia náchylnejší na závislosti? Majú nejaké spoločné črty?

Z psychologického hľadiska častejšie vyhľadávajú návykové látky alebo podliehajú návykovému správaniu ľudia prežívajúci nepokoj a pocity úzkosti. Nepokoj je vnútorný mechanizmus každého z nás, ktorý nás vedie k napĺňaniu základných potrieb (potreba jedla, istoty, bezpečia, lásky, uznania, nezávislosti). Ak však človek v detstve nemá primárne uspokojené základné potreby signifikantnou osobou, načastejšie je to rodič, tak následne vzniká nepokoj s rizikom hľadania náhradných ciest k napĺňaniu svojich potrieb, a teda aj k upokojeniu sa prostredníctvom návykovej látky či iného návykového správania. Rizikom tu zostáva potvrdenie očakávaného zážitku utíšenia nepokoja, úzkosti prostredníctvom drogy, ktorý má závislý potom tendenciu opakovať.

Čo môže spustiť závislosť?

Na to, aby sme sa stali závislými, je potrebná spoluúčasť niekoľkých faktorov. Závisí to od osobnosti, prostredia, dostupnosti drogy, ale aj od spúšťacieho faktora, ktorým môže byť prežitie ťažkej životnej udalosti, dlhodobá frustrácia, zmena bydliska, materská dovolenka u žien, odchod do dôchodku, závislosť partnera, rodiča. Každý z nás prechádza počas života náročnými obdobiami a nie každý hľadá úľavu v návykovej látke, či v návykovom správaní. V praxi sa často stretávame u klientov s racionalizáciou okolností, ktoré viedli k začiatku závislosti, čo však iba pomáha závislému ospravedlňovať svoje nezodpovedné rozhodnutia.

Hľadajú závislí ľudia únik od zložitého sveta, uvoľnenie?

Hoci dnes žijeme v rýchlom svete, závislosť tu bola už pred storočiami. Mnohí ľudia sa vplyvom nezrelosti a nízkej sebaúcty spoliehajú na „overené“ prostriedky a rady typu: „Daj si, uľaví sa ti!“, a ani netušia, ako unikajú od seba samého. Denne nás zaplavuje reklama na stopercentne spoľahlivé lieky na bolesti, nespavosť, nervozitu, po ktorých je jednoduchšie siahnuť namiesto toho, aby sme porozmýšľali o príčinách našich bolestí či nespavosti. Zostať so sebou, zdieľať svoje prežívanie s iným človekom pritom môže priniesť toľko úľavy a upokojenia.

Niekedy je však problém takého človeka nájsť, takže je ľahšie siahnuť po poháriku či gamblerstve.

Podstatou človečenstva je vzťah k ľuďom. Jedine vo vzťahoch môže byť človek stopercentne naplnený. Do budovania vzťahov sa teda oplatí investovať energiu, hoci to nie každému ide ľahko. Ak má človek pocit, že mu iní ľudia nerozumejú, že nemá koho osloviť, zdôveriť sa, prežíva osamelosť, vždy môže prísť k terapeutovi, kde na začiatok aspoň zažije korektívnu skúsenosť prijatia a porozumenia. Rovnako sa môže poobzerať po iných miestach, kde sa môže naučiť budovať si vzťahy, napríklad terapeutické skupiny, encounterové skupiny. Možnosti sú vždy, ak človek hľadá a nechce iba ľahšiu cestu. Jej dôsledky totiž nikdy nie sú ľahké.

Je faktorom na vznik závislosti aj vek, sú napríklad tínedžeri ohrozenejší?

Ak existuje „čas priateľstva“, tak to je dospievanie. V tomto období si mladí ľudia veľmi cenia svojich priateľov, vytvárajú si s nimi hlboké väzby a aj obraz o sebe si vytvárajú cez tieto vzťahy. Pre vývinovú nezrelosť (intelektovú aj emočnú), afektívnu labilitu sa často toto obdobie označuje ako najzraniteľnejšie obdobie v súvislosti so vznikom závislosti. Aj tu však platí, že mladý človek je ohrozený najmä vtedy, ak vstupuje do vzťahov s inými mladými s „hladom“ po prijatí, bezpečí, láske a uznaní, ktorý z rôznych dôvodov nenaplnili jeho najbližší. Ak mladý človek žije, naopak, v naplnených vzťahoch, obdobie dospievania nemusí byť strašiakom. Dokonca platí, že dospievajúci si sám vyberá priateľov podľa svojich hodnôt a postojov, ktoré si nesie z rodiny.

Aká je súvislosť medzi závislosťou a psychickou chorobou?

Závislosť je psychická choroba, ide o poruchu myslenia a správania. Rovnako sa často komplikuje ďalšími psychickými chorobami, ako depresie, psychotické poruchy, demencia, a rovnako sa neraz končí samovraždou.

Sú niektoré rodiny náchylnejšie na to, že sa v nich objaví závislosť? Sú závislosti aj geneticky podmienené?

Všeobecne platí, že určité rodiny majú sklon k závislostiam, iba zriedkavo vidíme v genéze rodiny iba ojedinelý prípad závislosti a závislých je v rodine niekoľko generácií. Odborníci opísali tzv. závislý gén, ktorý však potrebuje na to, aby sa rozvinul, vzor závislého správania v rodine. Potom vidíme, že napríklad dospelé deti alkoholikov sa samy stávajú častejšie závislými, keďže opakujú zážitky napríklad riešenia problémov, relaxácie s drogou z primárnej rodiny, ako aj dospelé deti alkoholikov si za partnera vyberajú častejšie závislého, keďže samy majú posunutú toleranciu voči závislému správaniu. Samy sú deti z takýchto rodín spoluzávislé.

Čo presnejšie znamená spoluzávislý?

Spoluzávislosť sa vyskytuje najmä v rodinách so závislým členom. Ide o prispôsobovanie správania ostatných členov rodiny závislému, aby bolo možné udržať rodinu navonok pohromade. Spoluzávislí sa pritom vyznačujú viditeľnými osobnostnými črtami, ako emocionálna nezrelosť, zodpovednosť, nízka sebaúcta, strach z opustenia, nezávislosti,
nedôvera v seba a ľudí, ktoré im bránia v slobodnom budovaní vzťahov. Spoluzávislé osoby tiež prežívajú intenzívnu potrebu niekam patriť, alebo niekoho vlastniť, čo siaha ako dôsledok ohrozenia potreby istoty a bezpečia do čias ich detstva. To sú napríklad dospelé deti alkoholikov.

Vplýva na vznik závislosti u detí zlá rodinná situácia, partnerské nezhody medzi rodičmi?

Deti si rodičov idealizujú, milujú ich, sú verné. Rodičovské nezhody sa bolestne dotýkajú dieťaťa. Chce doma zažívať lásku, bezpečie a prijatie. Konflikty, ktoré často vedú k osočovaniu až znevažovaniu či agresii medzi partnermi, dieťa prežíva ako ohrozenie. Rodičia niekedy používajú dieťa ako nástroj manipulácie s partnerom, vydierajú cez dieťa, len aby získali svoje výhody, prípadne si v dieťati hľadajú náhradného partnera, pričom vždy ide o extrémnu záťaž pre dieťa, ktorú nedokáže uniesť. Rodina, v ktorej dieťa stratilo istotu, sa stáva miestom, z ktorého uniká, rozpadá sa mu jeho idealizovaná predstava o rodičoch, hľadá bezpečie, ale toto hľadanie vplyvom chýbania ochranných faktorov a jeho zraniteľnosti môže skončiť závislosťou.

Predstavme si situáciu: Mám 15-ročnú dcéru alebo syna, prídu domov opití, nájdem u nich cigaretu marišky alebo aj bežnú cigaretu. Mám sa báť, že skončia ako závislí ? Ako s nimi mám o tom hovoriť?

Na začiatok si vyjasním svoj postoj. To, že mladí ľudia vyskúšajú drogy, ešte neznamená, že sa stanú závislými. Ak však ja mám v sebe jasné NIE akejkoľvek droge, tak tento postoj vždy ukážem. Zároveň otvorene ukazujem, prečo nesúhlasím s uvedeným správaním, prečo ho odmietam. Nechcem, aby výsledkom rozhovoru bol zážitok, v ktorom dcéra zažije odmietnutie. Odmietam jej správanie s drogou, nie ju samotnú. Mňa, ako mamu, vždy zaujíma aj motív, ktorý moje dieťa má k nejakému správaniu. Rozhovorom sa môžeme zblížiť, nie vzdialiť.

Toto je však dosť problematický vek, deti často rozhovor ani nechcú, zabuchnú dvere – čo robiť?   

Hoci to na prvý pohľad vyzerá ako neriešiteľná situácia, nie je to tak. Odmietnutie rodiča v tomto prípade je iba vzdor adolescenta, ktorý spustilo jasné ukázanie hraníc rodičom, ktoré doteraz neboli jasne stanovené. Táto reakcia nie je prvá, ktorou mladý človek zvykol už predtým manipulovať rodiča. Na tejto manipulácii sa však zúčastňuje rodič rovnako tým, ak na ňu zo strachu reaguje umožňujúco. Ak aj dieťa nechce rozhovor, stále môžem ja hovoriť o sebe, o svojich postojoch. Rodičia sa radi spoliehajú na rady a kázanie, ktoré však mladých nezaujímajú a iba vzďaľujú vo vzťahu. Dieťa mi chce byť partnerom, ktorým sa stane tým, že mu dám slobodu robiť jeho rozhodnutia. Dôvera sa formuje rozhodnutím rodiča pre dôveru, nie dôkazmi od dieťaťa.

Ak je v rodine závislé jedno dieťa, majú sa rodičia báť aj o ostatné? Ako sa vyhnúť tomu, aby sa ostatné deti necítili na vedľajšej koľaji, lebo všetka pozornosť je len na závislom?

Rodičia nikdy nevychovávajú všetky svoje deti rovnako. Vždy záleží na niekoľkých faktoroch, ktoré ovplyvňujú vzťah ku konkrétnemu dieťaťu. Aj zvieratá v prípade, že ochorie jedno mláďa, venujú viac pozornosti tomuto mláďaťu. Nie je náhodné, ktoré z našich detí sa stalo závislým. Často práve v čase závislosti dostáva toto dieťa toľko pozornosti ako nikdy predtým. Patologicky sa môže stať závislosť najlepším prostriedkom na získanie pozornosti, čo však negatívne ovplyvňuje ostatných členov rodiny a kontraproduktívne pôsobí aj na samotného závislého. Rodičia závislých detí sami pre seba potrebujú pomoc, pomoc na zorientovanie sa v hľadaní miery. Rodiny závislých sú závislé, teda rovnako aj ony majú problém s mierou vo svojom správaní.

Čo je problém s mierou? Príliš prísni alebo naopak, benevolentní rodičia?

Žiť s mierou je žiť v rovnováhe, v súlade so sebou, so svojimi potrebami a aj si za to niesť zodpovednosť. Hľadanie rovnováhy je pritom celoživotnou témou každého človeka. V závislých rodinách sa opakovane stretávame s princípom „všetko alebo nič“. Je to podmienené nestabilitou emócií a správania jej členov. Nikdy nie je istota, dokedy bude napríklad závislý otec triezvy, tak preto sa zážitky s ním v tomto období zosilňujú. Prináša to však neistotu a zmätok. V skupinách rodinných príslušníkov závislých je téma miery v živote, vo výchove opakujúcou sa témou. Rodičia sami nerozumejú sebe, chýba im zážitok naplnenia z detstva, partnerstva, potom si cez deti mnohí dopĺňajú svoje nenaplnené potreby istoty a uznania. Nápomocný je v tomto hľadaní porozumenia zážitok spolupatričnosti, ak cítim, že aj iní majú podobné neistoty.

Ako má rodič s dieťaťom hovoriť o rizikách závislosti, keď napríklad sám fajčí? Nie je to pokrytecké?

Deti netreba veľmi vychovávať, treba dobre žiť a dieťa sa potom pridá. Ak rodič nežije sám v súlade s tým, čo hovorí, nie ľahko sa mu potom hovorí o rizikách závislosti. Ani tu však nevidím nemožnosť priblížiť sa dieťaťu práve cez otvorené zdieľanie svojich zlyhaní. Priznať to, v čom sa mi zatiaľ nedarí, nie je zneváženie seba, ale ide o prejav dôvery dieťaťu. Rodič predsa nie je neomylný.

Ako môžem ako rodič zmenšiť riziko, že moje dieťa spadne do závislosti?

Ako rodič mám jedinečnú šancu zúčastňovať sa na formovaní postojov, názorov a hodnôt svojich detí. Ak žijem pravdivo a moje slová majú váhu, potom je čo odpozorovať, ak aktívne hľadám možnosti rastu a zlepšovania seba, tak ukazujem, že ma život baví, ak som citlivý človek, mám rád seba, iných ľudí, potom posilňujem emočnú väzbu dieťaťa na rodinu, emočnú stránku dieťaťa samotného i jeho vzťahy s ľuďmi.

Akí klienti k vám chodia?

Naše centrum poskytuje psychoterapiu a poradenstvo ľuďom závislým (látkovo i nelátkovo), a ako ojedinelé zariadenie na Slovensku aj ich rodinným príslušníkom. Práve pomoc tejto časti klientov je dôležitá, keďže často ide o tých, ktorí bez toho, aby o tom vedeli, nepriamo posilňujú závislé vzťahy a postoje v rodinách, často sami predlžujú utrpenie a bránia možnosti zmeny v rodine zo závislosti na nezávislosť. V prípade, že do spolupráce vstúpia aj rodiny závislých, naša práca je komplexnejšia a s väčším dosahom.

Aké najčastejšie chyby robia rodiny závislých?  

Na začiatku objavenia sa prvých zmien v správaní závislého rodina mlčí, jej členovia majú strach pripustiť si, že niekto, koho majú radi, má problém. Problém však už vznikol a naberá na intenzite, rovnako ako rastie hnev, smútok a pochybnosti blízkych. Tí potom v dôsledku intenzívneho strachu ukážu agresívnu reakciu, ktorá často iba navedie závislého k väčšej kontrole svojho správania s drogou. Rodina sa tiež pokúša o hľadanie riešení vlastnými silami, často cez taktizovanie, vyhrážanie, ale aj platenie dlhov, či toleranciu závislého správania doma, v rodine, čo situáciu iba zhoršuje a problém predlžuje. Závislý človek, hoci nepriamo, volá o pomoc, aj keď ju otvorene odmieta. Odporúčam preto ľuďom z blízkeho prostredia závislého vyhľadať odborníka, ktorý im pomôže nasmerovať k motivácii závislého, ako aj pri sanácii seba, prípadne celej rodiny. Pripraviť sa treba na to, že je to beh na dlhú trať, s čím mnohí nerátajú.

Ako môžeme pomôcť rodinám, kde je závislosť? Lebo ľudia by aj chceli, ale boja sa, aby niečo nepokazili.

Rodina so závislým členom je v utrpení, všetci jej členovia sú kompletne zatiahnutí do problému okolo závislého člena, často môžeme pozorovať ich pretrvávajúci smútok, sociálnu izoláciu, únavu, ktorá je dôsledkom pokusov týchto ľudí poradiť si s problémom závislosti v rodine vlastnými silami. Často sa sami boja odsúdenia, spoločenského zosmiešnenia a následnej izolácie, preto sa radšej izolujú sami, aby predišli týmto bolestným zážitkom. V osamelosti a pochybnostiach týmto ľuďom dobre padne prejav záujmu o nich samotných… Často zážitok byť videný iným človekom padne lepšie ako stotisíc rád a odporúčaní. Ak sa však predsa tento človek osmelí a požiada o pomoc, podpora či nasmerovanie na cestu pomoci sú vždy na mieste.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie