Denník N

Básnik zrnka ryže

V rubrike Zabudnuté knihy dnes pripomíname klasika nemeckej poézie aj populárnu edíciu vydavateľstva Slovenský spisovateľ z 80. rokov 20. storočia.

Dnes si pripomenieme klasika modernej nemeckej poézie Güntera Eicha i zaujímavú edíciu vydavateľstva Slovenský spisovateľ z 80. rokov 20. storočia. V Malej edícii svetových autorov (MESA) pod vedením Jána Buzássyho a Ľubice Vychovalej, s obálkami Ľubomíra Longauera a Vladislava Rostoku, vyšli z prózy napríklad Dublinčania Jamesa Joyca, Pohostinnosť cudzincov Iana McEwana či Smrť a iné prekvapenia Uruguajčana Maria Benedettiho. Z poézie nás najväčšmi zaujali Kniha trávy Arsenija Tarkovského (otca filmového režiséra Andreja), Stratená červená čižmička srbského básnika Vaska Popu a v roku 1984 výber z Eichovej poézie v preklade Jána Štrassera a Petra Zajaca pod názvom Neskôr, ktorému sa teraz budeme venovať podrobnejšie.

Prvého februára uplynulo od narodenia Güntera Eicha (1907 – 1972) v brandenburskom Lebuse 111 rokov. Študoval právo a sinológiu, zúčastnil sa bojov druhej svetovej vojny, padol do amerického zajatia. Oženil sa s vynikajúcou rakúskou spisovateľkou Ilse Aichingerovou (1921 – 2016), ktorú si v budúcnosti na tomto mieste ešte pripomenieme, žili a tvorili neďaleko Salzburgu, kde Eich v roku 1972 zomrel.

V začiatkoch nadviazal na tradíciu nemeckej prírodnej lyriky, cez vojnu sa odmlčal a po nej prišiel s novou poetikou. V 50. rokoch zaznamenali veľký úspech jeho rozhlasové hry Sny, Dievčatá z Viterba a ďalšie. Od 60. rokov patril Eich k najväčším kritikom životného štýlu neobmedzeného rastu a konzumu; dostal sa tak na okraj mediálneho a spoločenského záujmu.

Povojnovú zmenu obraznosti Güntera Eicha najpresnejšie vystihuje báseň Inventúra zo zbierky Odľahlé gazdovstvá (1948):

To je moja čiapka,
toto je môj kabát,
v tomto vrecku z plátna
držím veci na holenie.

Plechovica –
mám z nej tanier, mám z nej pohár,
do jej cínu
vyškrabal som meno.

Vyryl som ho týmto
drahocenným klincom,
ktorý skrývam
pred chamtivým zrakom.

V chlebníku mám
z čistej vlny
ponožky a ešte čosi,
čo nikomu neprezradím,

slúži mi to ako vankúš,
v noci si naň kladiem hlavu.
Medzi mnou a zemou
leží kartón.

Najradšej mám
ceruzkovú tuhu.
Cez deň píše verše,
čo som v noci povymýšľal.

Toto je môj notes,
to je moja celta,
toto je môj ručník,
to je moja cverna.

Vidíme v nej minimalistický prístup introvertného pozorovateľa, očistenie od všetkého nadbytočného, vymedzenie základného, nulového bodu. Orientuje sa na prítomnú chvíľu, na jednoduché, praktické veci. Zachováva si nestrannosť a odstup, no pritom podáva správu o intimite v hraničnej situácii. Hoci hovorí priamo a konkrétne, ostáva miesto aj pre tajomstvo a celú priepasť vojnových udalostí, ktoré len nepriamo naznačuje. Z nepoetického materiálu – zo zoznamu predmetov – autor dokáže veľmi jednoducho stvoriť báseň, ktorú čitateľ bez veľkej interpretačnej námahy pochopí a intenzívne nechá – ak sám prejaví trpezlivosť a empatiu – na seba pôsobiť.

Zvýšená opatrnosť vo vyjadrovaní, váženie a zvažovanie každého slova, skeptický postoj a váhanie pred odpoveďami, dôvera k otázkam a problémom – takto by sa dali stručne vymedziť základné znaky Eichovej poézie. Menej je viac a viac môže byť menej, ako sa presviedčame v básni Méně, ktorá obsahuje slovo stojace v názve českého výberu z Eichovej poézie v preklade Michaely Jacobsenovej – Víceméně (edícia Plamen, Odeon, Praha 1987):

Méně cílů
a menší,
velké jak zrnko rýže.

Víceméně
nenáročné,
většinou v meditacích.

Vhodné tak
pro chudobu
a pro bezzubost.

Ještě krátké zvolání
přes silnici,
bez odezvy,

vyřčené nebo
nevyřčené,
a velké jak zrnko rýže.

Často sa v Eichovej poézii uplatňuje aforistické zahustenie, epigramatická redukcia:

Dôvera

V Soluni
viem o jednom, čo ma číta,
a v Bad Neuheime.
To sú už dvaja.

Opatrnosť

Gaštany kvitnú.
Beriem to na vedomie,
ale nevyjadrujem sa k tomu.

V posledných rokoch života písal básnik najmä básne v próze založené na metóde jazykovej koláže a významovej hry. Oslabuje syntaktické väzby slov a viet, aby pomohol náhodným stretnutiam a objavom. Označuje ich slovom Maulwürfe (krtkovia či papuľnáči), ktoré si požičal z manželkinho diela. Ukážka pochádza z českého výberu z posledných Eichových zbierok, ktorý pod názvom Krtci a jiné básně preložila Michaela Jacobsenová a v Klubu přátel poezie vydala Paseka (Litomyšl 2003).

Fantómové bolesti

Mám bolesti tam, kde nejsem. Nahoře v rohu pokoje, kam nedosáhnu ani smetákem, to cuká jako v bolavém prstu. V jiném rohu bolestivé stahy, dalo by se říci revmatická bolest. Přede mnou, za mnou a po obou stranách, zatímco sedím za psacím stolem a pojídám tabletky. Otevřel jsem dvě knihy, o indickém sochařství a o divech moře. V obavách pozoruji zohavené bohy, sekularizované chobotnice.

Pak to začne o několik zdí dál na kuchyňském stole, slepé střevo nebo výslech třetího stupně. Zbůhdarma listuji v indickém sochařství. Fantomové radosti očekávat nemůžu, radosti se spotřebovávají raději o samotě. Znamenám si: lékárna, stovkové balení.

I tam, kde nejsem doma, v jídelnách, čekárnách, na shromážděních. Zlato lóží oprýskalo. I tam, kde zůstalo, na opršelých pažích kamenných trpaslíků, na podstavcích řeckých bohyň, ve stromech i v povětří, na pyramidách zvenku i uvnitř, na velbloudích sedlech. Pevné, tekuté či plynné, je to všude stejné. Skot opouští stáje, rokle se zavírá za ovčákem, zlaté rybky zůstávají skvrnité a němé, podél jilmů, které se nedají obemknout ani oběma pažemi, podél lešení na západní straně. Jedinké místo nezůstalo ušetřeno.

Živá prítomnosť básní Güntera Eicha v nemeckých čítankách tiež prispela ku kultivácii postojov a zjemneniu vyjadrovania vo verejných diskusiách. Veríme, že niečo podobné by sa mu mohlo podariť aj u nás.

Viac sa môžete dozvedieť v stredu 7. februára v cykle Jedna báseň v Kabinete pomalosti v bratislavskej Novej Cvernovke. Sprievodcom večera je autor článku

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie