Denník N

Podmienkou úspechu populistov býva slepota demokratov

Bývalý predseda ČSSD Bohuslav Sobotka v októbri 2017 krátko pred neúspešnými voľbami. Foto - TASR
Bývalý predseda ČSSD Bohuslav Sobotka v októbri 2017 krátko pred neúspešnými voľbami. Foto – TASR

Dobrým príkladom sú českí sociálni demokrati ochotní zopakovať si koalíciu s Babišom. Na predchádzajúcu doplatili a ani tá ďalšia by im pravdepodobne nič dobrého nepriniesla.

Fascinujúcejšia než úspech populistických a autoritárskych politikov v demokratických krajinách je azda len jedna vec – neschopnosť demokratických strán na tento úspech adekvátne reagovať. Mnohí demokratickí politici pripomínajú bájnu myš hypnotizovanú pohľadom kobry, tŕpne čakajúcu na to, až ju plaz zhltne.

V praxi to znamená neschopnosť vzdať sa starých návykov, arogancie a korupčného správania v situácii, keď im ide o politické prežitie a najmä o prežitie demokracie, politických slobôd a právneho štátu. To obvykle dopĺňa neschopnosť spolupracovať s ďalšími demokratickými politikmi.

Alebo v krajnom prípade snaha nejako sa s populistami a autoritármi dohodnúť, robiť im stafáž výmenou za podiel na moci, obvykle sprevádzanú bagatelizovaním hrozby, ktorú autoritári predstavujú. A ospravedlňovaná tým, že takto budú mať kolaborujúci demokratickí politici na autoritárov dobrý vplyv, budú ich krotiť. A hlavne, ak by vraj s nimi nešli napríklad do koalície oni, určite by tam namiesto nich nastúpili ešte horší.

Väčšinu toho, najmä neschopnosť vzdať sa sebeckých záujmov a spolupracovať, v praxi spredvádza súčasná maďarská demokratická opozícia stojaca zoči-voči obrovskej mocenskej prevahe a podrazom vládnuceho Fideszu Viktora Orbána.

Nečudo, že miliardár a filantrop maďarského pôvodu George Soros nedávno jednu z opozičných strán obvinil z toho, že si Fidesz jej politikov kúpil. Niečo podobné predpokladá veľa Maďarov. Vychádzajú z toho, že ani opoziční politici jednoducho nemôžu byť za danej situácie až takí neschopní, ako to predvádzajú. A že ich sebeckosť a neochota spolupracovať musí mať nejaký iný logický dôvod.

Česká hypnotizovaná myš

V Česku je najlepším príkladom hypnotizovanej myši a úplného zakrpatenia pudu sebazáchovy Česká strana sociálnodemokratická. Väčšinu obdobia po roku 1989 bola ČSSD najsilnejšou alebo jednou z dvoch najsilnejších strán českej politickej scény. Síce tesne, ale s výsledkom 20,45 percenta vyhrala ešte i voľby v roku 2013.

Po štyroch rokoch pomerne úspešného vládnutia, rastúcej ekonomiky a výrazného zvyšovania sociálnych výdavkov stratila skoro dve tretiny svojich voličov a vo vlaňajších voľbách dostala iba 7,27 percenta.

ČSSD nezvládla to, že bola v jednej koalícii s hnutím ANO populistického autoritárskeho oligarchu Andreja Babiša. Ten dokázal ČSSD prebrať väčšinu voličov prosto tým, že prevzal jej ľavicovú rétoriku, prisvojil si všetky zásluhy za populárne kroky vlády a pritom sa neustále vymedzoval proti svojim koaličným partnerom.

Vydával ich (sčasti oprávnene) za súčasť tradičnej skorumpovanej a sebeckej politickej elity, s ktorou on nemá nič spoločné (čo je číre klamstvo) a ktorú prišiel vystriedať (čo je zase čiastočne pravda, len s dodatkom, že je sám oveľa horší).

ČSSD bude mať budúci víkend zjazd, na ktorom si po volebnom debakli zvolí nové vedenie. Na post predsedu strany zatiaľ kandidujú traja vážnejší uchádzači: súčasný poverený predseda a bývalý minister vnútra Milan Chovanec, bývalý predseda dolnej komory českého parlamentu Jan Hamáček a bývalý hajtman Juhočeského kraja Jiří Zimola.

Napriek skúsenostiam, ktoré si ich strana odniesla zo spoločnej vlády s Babišom a napriek skoro likvidačnému výprasku, ktorým voliči túto spoluprácu ocenili, sú všetci traja za to, aby ČSSD išla s ANO opäť do koalície. Medzi ich predstavami o forme a podmienkach novej vládnej spolupráce sú síce i dosť významné rozdiely, to základné však majú spoločné: chcú byť súčasťou novej vlády priamo či nepriamo vedenej človekom, ktorý ich skoro zlikvidoval.

Chovanec ako jediný z trojice naďalej trvá aspoň na podmienke, ktorú počuť aj od iných strán: že by vládu nemal viesť človek stíhaný políciou. Teda, že by Babiš nemal byť premiérom. V praxi ani toto nie je zásadný rozdiel, Babiš vládne svojmu hnutiu pevnou rukou a aj z pozadia by to bol on, kto by o všetkom rozhodoval. Hamáček sa v podstate zmieril s Babišom na poste premiéra, len sa bojí niesť zodpovednosť za to, že na tejto podmienke už netrvá a žiada, aby formálne o veci rozhodol stranícky zjazd.

Konkurenciou už nie je šašo Sládek

Kým u prvých dvoch pravdepodobne ide najmä o pragmatizmus kombinovaný so slepotou, Zimolovi Babišovo stíhanie a pravdepodobne ani Babišove spôsoby a politika neprekážajú ani principiálne. Patrí k tomu krídlu strany, ktoré bolo posledné roky v opozícii, a ktoré má blízko k prezidentovi Zemanovi a jeho politike. A ktoré teraz, po volebnej porážke strany a naopak po volebnom víťazstve Zemana opäť posilňuje a chystá sa v ČSSD prevziať moc.

Správanie Chovanca a Hamáčka je oveľa ťažšie pochopiť, napriek výhradám ich stále možno považovať za európskych demokratických politikov. Chovanec, známy aj z minulosti svojimi názorovými premetmi, pred prezidentskými voľbami podporil Zemana a stál po boku staronového prezidenta pri jeho oslave víťazstva – spolu s lídrom krajnej pravice Tomiom Okamurom.

Práve Chovanec pozval Zemana, aby prišiel na zjazd svojej bývalej strany a dokonca aby na ňom vystúpil. Zeman, Babišov najdôležitejší politický spojenec, na zjazde podporí krídlo svojich prívržencov a bude pravdepodobne ČSSD prehovárať, aby išla do koalície. Najpravdepodobnejším variantom budúcej českej vlády je tak menšinový kabinet ANO a ČSSD podporovaný v parlamente komunistami.

Chovanec možno dúfa, že zostane na čele strany práve vďaka tomu, že včas prejde do zemanovského tábora. To však raz už zradil pri takzvanom „lánskom puči“, pokuse tohto krídla s podporou prezidenta prevziať na konci roku 2013 vedenie ČSSD. Ak by aj Zeman Chovancovi zradu odpustil (a prezident je známy tým, že nič neodpúšťa), koalícia s Babišom by ľahko mohla byť posledným klincom do rakvy českej demokratickej ľavice.

Lenže v strane akoby si to nikto neuvedomoval a nikoho to netrápilo. Možno aj jej demokratickejšia časť dúfa, že strana pod Zemanovým patronátom opäť zopakuje svoj vzostup z polovice 90. rokov minulého storočia.

Súčasný prezident vtedy naozaj urobil z malej ľavicovej strany jednu z dvoch hlavných českých strán. Dokázal to však najmä tým, že začal hlásať veľmi populistické heslá, pritiahol k sebe ľudí sklamaných ponovembrovým vývojom, prevzal napríklad väčšinu voličov krajnej pravice a ČSSD pretvoril z tradičnej sociálnej demokracie západného typu na ťažko čitateľnú partaj plnú bývalých komunistov a iných veľmi pochybných ľudí.

Dnešné zemanovské krídlo ČSSD obdivujúce Putinov režim v Rusku je zvyškom a zároveň dobrým obrazom toho, v čo Zeman stranu premenil. Dnes by však už podobný recept pravdepodobne nefungoval. Konkurencia populistov a extrémistov je oveľa silnejšia než pred dvadsiatimi rokmi a súčasní populistickí a extrémistickí lídri vrátane Babiša sú oveľa schopnejší, než bol v časoch Zemanovho najväčšieho úspechu taký šašo ako Miroslav Sládek.

Príklady zo Slovenska

Na Slovensku je situácia zložitejšia, nemáme tu dnes silu jasne ohrozujúcu základy demokratického systému, akou je v Maďarsku Orbán alebo v Česku Babiš. Podobnosti tu však sú.

K extrémne pragmatickému, viac či menej samovražednému a pre demokraciu nebezpečnému správaniu, aké predvádza ČSSD, tu má najbližšie Most-Híd, ochotný ospravedlňovať akékoľvek prešľapy Smeru a SNS, len aby sa udržal vo vláde.

Nebezpečnú krátkozrakosť, prehnaný pragmatizmus a nedostatok pudu sebazáchovy však predvádza i opozícia, keď v záujme budúceho vládnutia tvrdí, že s SNS alebo s hnutím Sme rodina je na rozdiel od Smeru možné pokojne spolupracovať. Alebo keď spolupracuje s poslušnou slovenskou pobočkou Fideszu, s SMK.

Andrej Babiš

Miloš Zeman

Viktor Orbán

Komentáre

Teraz najčítanejšie