Denník N

Používali podpaľačstvo aj bomby. Mala by britská vláda rehabilitovať bojovníčky za volebné právo žien?

Britská sufražetka Charlotte Despardová na demonštrácii 1. júna 1910. Foto – TASR/AP
Britská sufražetka Charlotte Despardová na demonštrácii 1. júna 1910. Foto – TASR/AP

Medzi britskými historikmi neexistuje zhoda v názore, či extrémne metódy spomalili, alebo urýchlili presadzovanie volebného práva pre ženy.

Briti si s veľkou slávou a za diskusií, čo vlastne ženy za posledné storočie dosiahli v otázke rovnoprávnosti, pripomenuli sto rokov od prijatia zákona, ktorý garantoval občiankam nad 30 rokov, ktoré vlastnili nehnuteľnosť v istej hodnote, volebné právo. Hoci k volebnému právu pre všetky ženy nad 21 rokov prišlo až o desať rokov neskôr, rok 1918 sa považuje za významný míľnik.

Cesta k získaniu volebného práva aspoň pre časť žien hlavne zo strednej a z vyššej vrstvy bola komplikovaná, spolitizovaná a neraz aj násilná. Hoci sufražetky používali na presadzovanie svojho programu aj nenásilné formy občianskeho odporu, oveľa väčšiu pozornosť prilákali ich podpaľačské útoky na symboly monarchie a mužského životného štýlu (pánske kluby, kriketové a golfové ihriská), listové bomby a drsné zrážky s policajtmi, ako aj fakt, že mnohé absolvovali výcvik bojového umenia džiu-džicu.

Hlavne kampaň pred prvou svetovou vojnou viedla v mnohých prípadoch aj k opakovanému väzneniu asi tisícky žien. Ich potomkovia teraz požadujú, aby ich britská vláda posmrtne rehabilitovala a vymazala im ich záznamy v registri trestu.

Precedens s vedcom?

Niektorí argumentujú prípadom slávneho vedca Alana Turinga, ktorého v roku 1952 odsúdili za homosexualitu, pričom ako trest si vybral namiesto väzenia chemickú kastráciu. V roku 2013 mu kráľovná Alžbeta udelila posmrtnú milosť, neskôr sa prijal zákon, ktorý omilostil všetkých mužov, čo boli trestaní za homosexuálne prejavy.

Ministerka vnútra a zároveň ministerka pre ženy a rovnosť Amber Ruddová si myslí, že na niektoré prípady sufražetiek sa dá nazerať individuálne, ale nemyslí si, že činy ako podpaľačstvo či poškodzovanie verejného majetku sa „dajú omilostiť tak priamočiaro, ako by si verejnosť myslela“. Medzi väznenými či súdenými ženami boli napríklad aj také, čo opakovane odmietali zaplatiť pokutu za nedovolené zhromažďovanie, aj tie, čo posielali výbušniny v listoch či balíkoch.

„Myslím, že mnohé sufražetky sa musia obracať v hrobe pri myšlienke, že by ich mali omilostiť. Ony boli na to, že ich stíhali, hrdé,“ povedala britská profesorka histórie Krista Cowmanová. Pravnučka jednej z líderiek sufražetiek, Emma Pankhurstová, si myslí, že „týmto ženám už dávno odpustila spoločnosť“.

Napriek tomu medzi britskými historikmi neexistuje zhoda v názore, či extrémne metódy spomalili, alebo urýchlili presadzovanie volebného práva pre ženy. Prvou krajinou, ktorá zaviedla volebné právo pre všetky dospelé ženy bez ohľadu na ich majetok (obmedzene, napríklad podľa výšky majetku či vlastného nezávislého príjmu alebo živnosti  fungovalo volebné právo v niektorých severských krajinách či amerických štátoch), bol v roku 1893 Nový Zéland. Tam ženám stačila vytrvalá kampaň, protesty, posielanie telegramov poslancom a nekonečné presviedčanie obchodníkov s alkoholom, že ženy nebudú od svojich volených zástupcov požadovať presadzovanie prohibície alkoholu, hoci ony a ich deti naviac trpeli alkoholizmom mužov.

V Británii, ktorá Novozélanďanky inšpirovala, to však tak „ľahko“ nešlo. Myšlienku, že aj ženy by mali mať volebné právo, verejne vyslovil v roku 1865 filozof, ale čo bolo oveľa dôležitejšie, aj britský poslanec za liberálov John Stuart Mills. Toho sa chytili britské ženy z vyššej triedy, ktoré trápilo ich postavenie a nedostatok vplyvu na chod spoločnosti.

Terorizmus alebo nie?

Sprvu podobne ako ženy na Novom Zélande vydávali letáky, spisovali petície a v malých skupinách pri čaji alebo po omši diskutovali o svojom programe. V roku 1903 však 45-ročná rodáčka z Manchestru Emmeline Pankhurstová, unavená a sklamaná z toho, že hnutiu za volebné právo žien sa okrem stohov popísaného papiera a hodín nikam nevedúcich rečí a prázdnych sľubov od mužských politikov nič nepodarilo, založila svoju vlastnú organizáciu. Tá mala oslovovať širšie spektrum žien.

Ženská politická a sociálna únia mala za svoje hlavné heslo vetu: skutky a nie slová, a ukázalo sa, že to boli skutky kontroverzné. Jej aktivistky rozbíjali výklady, priväzovali sa o železničné koľajnice, vyhadzovali do vzduchu poštové schránky, útočili na miestach ako Národná galéria, Anglická národná banka, Westminsterské opátstvo.

Testovali nielen trpezlivosť a empatiu verejnosti, ale aj metódy vlády. Tá neváhala na ženské zhromaždenia posielať policajtov, ktorí ženy nielen bili, ale aj sexuálne napádali. Keď väznené sufražetky držali hladovku, z obavy, aby nezomreli, pristupovali nemocniční lekári k násilnému kŕmeniu cez hadičky v nose či bruchu, čo bola praktika, ktorá sa dovtedy v Británii používala len pri pacientoch, čo nemohli prijímať jedlo normálnou cestou.

Keď sa sufražetka Emily Davisonová v roku 1913 na dostihoch vrhla pod kopytá koňa kráľa Juraja V. a zahynula, na jej pohreb prišli desaťtisíce ľudí. Mužov aj žien. Pre mnohých to bol však len dôkaz, že metódy sufražetiek sú šialené, ony sú hysterky a len dokazujú, že sú príliš emocionálne, aby mohli získať volebné právo.

Počas prvej svetovej vojny sa ich aktivity vážne spacifikovali. Pochopili, že národ vo vojne nepotrebuje ďalšie napätie a rozkol. Historik Simon Webb tvrdí, že ak by sa sufražetky vyhli násilným akciám, mohli svoje dosiahnuť už skôr. Hovorí o nich ako o teroristkách: „Vlna bombových útokov na významných miestach len posilnila odpor vlády a znechutila tých, čo inak program sufražetiek podporovali. Pred tým, ako sa začalo s bombami, bola veľká šanca, že nový volebný zákon by prešiel v parlamente. Ale len niekoľko politikov si želalo, aby ich verejnosť vnímala ako tých, čo ustupujú terorizmu, a preto sa vtedy zákon ani len nedostal do druhého čítania.“

Iní historici však Webbove príkre hodnotenie odmietajú. „Keby Emmeline Pankhurstová dnes žila, bola by zhrozená z činov súčasných samovražedných atentátnikov, ktorí bezohľadne a náhodilo zabíjajú a ubližujú ženám, mužom a deťom žijúcim svoje bežné životy. Sufražetky nikoho nezabili a nikomu neublížili. Počas celej kampane Pankhurstová zdôrazňovala, že do ohrozenia by sa nemal dostať žiaden ľudský život,“ napísala v polemike emeritná profesorka univerzity v Porthsmouthe, ktorá sa venuje ženským a rodovým otázkam.

Podľa nej tiež len sufražetky extrémne reagovali nielen z dôvodu nespokojnosti a nedočkavosti, ale preto, lebo „v časoch, keď bola ich kampaň pokojná a nenásilná, s nimi policajti hrubo zaobchádzali, pri verejných zhromaždeniach ich kopali do nôh, vykrúcali im ruky, stláčali im prsníky a inak ich napádali“.

Tak či onak, Britky napokon s pomocou mužov sediacich v parlamente a píšucich mienkotvorné články volebné právo dosiahli a po desiatich rokoch ešte významne rozšírili. Vo svojom boji neboli osamotené. Podobné procesy prebiehali aj inde vo svete.

Práve pre globálnosť, získanie solidarity od mužov a sily občianskeho odporu, ale aj vysmievanie, vyhrážky a spochybňovanie na adresu hlavných aktérok a žien ako takých sa toto hnutie prirovnáva k súčasnej kampani Metoo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie