Denník N

Deti treba naučiť hnev ventilovať, radí špeciálna pedagogička

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Špeciálna pedagogička SOŇA PEKAROVIČOVÁ vysvetľuje, ako si poradiť s detským hnevom. Čo robiť, ak sa začne dieťa hádzať o zem, biť seba aj druhých? Niekedy stačí len sa mu pozrieť do tváre.

Aj malé deti sa dokážu už hnevať?

Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Takže keď je bábätko hladné alebo je mu zima, tak reaguje.

Prejavuje sa hnev len plačom?

Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie. Ich prejav je živelný, či už je to krik, plač, alebo búchanie, udieranie seba, druhých.

Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Mali by radšej hnev tlmiť?

Je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Je skupina rodičov, ktorí sa nechajú hnevom svojich detí ako keby zavaliť a ustupujú mu.

A čo je lepšie riešenie?

Žiaden extrém nie je dobrý. Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí. Ak ten prejav rýchlo tlmíme, tak to nie je dobré.

Prečo?

Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá. Prekážajú im prejavy spojené s hnevom.

Čo sa však stane, ak tie prejavy hnevu rýchlo tlmíme?

Pomôžem si citátom od kolegu, ktorý na jednej diskusii vysvetľoval, že rodičia vlastne stále balansujú medzi tým, aby sa v dieťati hnev uvoľnil, a tým, aby to nebolo agresívnym spôsobom. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Nesmú sa biť druhé deti, lebo chceme tú istú hračku.

Ako majú rodičia nájsť tú zlatú strednú cestu?

Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Niekto napríklad netoleruje už to, že sa s hračkami búcha. Iný má túto hranicu posunutú až tam, že hračky sa neničia. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu. Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované. Dieťa tým oberáme o spôsoby, ako svoj hnev ventilovať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Soňa Pekarovičová (37)

Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudovala špeciálnu pedagogiku. Pracovala v združení Odyseus, bola dobrovoľníčkou vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Založila CentrumDys, centrum zamerané na riešenie problémov s ADHD a výchovných problémov detí. Žije v Novom Meste nad Váhom.

Prečo je dôležité naučiť dieťa ventilovať svoj hnev?

Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Napríklad existuje prepojenie medzi problémami s kakaním a potlačovaným hnevom. Alebo môže ostať dieťa v strese a nemá možnosti ho dostať von, pretože ten jeho prejav nie je nikde a nikdy tolerovaný.

Môže platiť, že ak v ňom potláčame prejavy hnevu, tak ho vlastne naučíme potláčať aj prejavy lásky?

To si nemyslím. Skôr ide o to, že tá emócia ostane preň nepoznaná a nevie s ňou narábať. Treba si uvedomiť, že hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem. Neviem sa ubrániť, a to napríklad ani šikane.

V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ako vieme, že je to úprimný hnev a nielen nejaká snaha otestovať rodiča?

Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati. V štyroch rokoch už niečo odúčame a učíme dieťa nanovo, takže treba začať čo najskôr.

Je správne, ak dovolíme dieťaťu si niečo vyplakať?

Nerada hovorím, čo je správne. Vyplakávanie môžeme vnímať ako naučený spôsob pritiahnuť pozornosť rodiča na to dôležité. Môže byť ohraničené na konkrétne osoby, u ktorých to funguje. Môže byť ohraničené nejakým obdobím a potom vymizne. Odporúčala by som sa tým zaoberať, len ak rodičia pociťujú obavy.

Väčšina detí však nastúpi do kolektívu. Tam už asi nebude tolerované, ak si začne vyplakávať veci.

A nejde len o škôlku. Môže sa to stať aj v skupine mamičiek na ihrisku alebo na návšteve. Zrazu zistíme, že u nás doma to síce funguje veľmi dobre, ale mimo rodiny je problém.

Čo potom?

Vo vás, ako v rodičovi, to vzbudí obavy. A tu vzniká priestor na hľadanie zručností.

Dá sa teda dieťa a my ešte nanovo naučiť?

Dá. Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti. Zmení sa tak jeho reakcia, začne konať inak a dieťa musí zareagovať nanovo. Niekedy je krásne vidieť, ako to dieťa vysleduje. V tomto sociálnom učení sa sú deti veľmi múdre. Hovorí sa, že ak rodič raz povie „nie“, tak by to malo platiť. Je to však hrozná veta, pretože to „nie“ vychádza rodičovi niekedy úplne spontánne a ani nevie, čo vlastne zakázal.

Ako teda dávať tie zákazy?

Ja mám naučené spojenie: „A dosť!“ Ale môže to byť hocijaké iné slovo. Zistila som totiž, že bežne niečo robím a deti sa na niečo opýtajú, či môžu, a ja poviem, že nie. Vôbec som nad tým ani nerozmýšľala. Následne začnem uvažovať, či naozaj budem na tom nástojiť. Preto mám radu pre rodičov, ktorí ku mne chodia, nech si vyberú nejaké iné slovo ako nie. Ak ho však poviem, tak to znamená, že už nediskutujeme. Jednoducho to je tá hranica.

Funguje u vás „A dosť!“?

Zatiaľ sa deťom nikdy nepodarilo cez túto hranicu dostať.

Čo sa vlastne môže stať, ak budem ako rodič stále hovoriť nie, ale zároveň ho budem často porušovať?

Dieťa naučíme, že „nie“ neznamená „nie“. Naučíme ho takej hre. Ak dieťa bude v hre pokračovať napríklad krikom, plačom, tak dosiahne svoje. A tak sa dieťa naučí vzorcu správania. Ak niečo veľmi chce, tak musí pokračovať, až sa „nie“ zmení na „áno“. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ak nie sú hranice medzi dovoleným a zakázaným jasné, tak sa dieťa cíti neisto, čo môže viesť k tendencii častejšie prekračovať hranice a dieťa musí niesť viac zodpovednosti, ako vládze.

Mama môže mať hranicu pri hádzaní o zem, ale otec už pri kriku. Je to problém?

Dieťa to často vie vycítiť. Stáva sa, že najskôr príde za mamou, ktorá povie nie. Ide teda za tatinom, o ktorom vie, že ten nezvládne už krik. Deti vlastne len našli, ako fungovať. Je prirodzené, že sa snažia získať to, po čom túžia.

Dá sa naučiť, aby obaja rodičia mali tú toleranciu rovnako nastavenú?

Určite áno. Mám skúsenosť, že pokiaľ rodičia vyhľadávajú odbornú pomoc, tak sú ochotní meniť svoje správanie. V záujme pomoci dieťaťu dokážu nájsť silu na zjednotenie.  Učia sa spoznávať na sebe, kedy potrebujú odstup, a učia sa novým reakciám.

Menia sa časom prejavy hnevu u detí?

Tie prejavy sú, samozrejme, rôzne. Určite sú v puberte iné ako u malých detí. Už v malom veku vieme naučiť dieťa, že ním zvolený spôsob ventilovania hnevu nie je vhodný. Dôležité však je, aby rodič bol stále pri ňom a dával mu jasné hranice. Nie však tak, aby bolo valcované jeho autoritou. Nikdy však nenájdete čarovnú formulku, po vyslovení ktorej dieťa zrazu prestane túžiť po tom svojom a bude spokojné. Treba vnímať, že hnev je živelná emócia a niekedy bude iskriť. Rozdiel je však v tom, že deti budú svoje staré stratégie využívať menej. Predsa my učíme deti, ako budú fungovať.

Sama máte deti. U vás v rodine to funguje?

Ja som napríklad moje dvojičky učila už od prvého roka, že hračky sa z ruky netrhajú. Platí to doteraz, ale stále vznikajú situácie, keď sa hádajú o hračky. Zároveň sú naučené aj na stratégie, ktoré sú spoločensky akceptovateľné. To, že ak niečo chcú, tak si to vypýtajú, povedia prosím alebo sa pri hračkách striedajú. Ja učím deti, ako veci robiť. Neupozorňujem ich len na to, čo robiť nemajú. A to platí aj pri hneve. Dnes sa veľa deťom zakazuje, ale neriešime ich emóciu. Nevnímame, prečo sú nahnevané.

Je ťažké naučiť rodičov, že hnev je prirodzenou emóciou a patrí k ich dieťaťu?

Myslím si, že nie. Väčšinou, ak sa bavíme o hneve ako o emócii, rodičia rozumejú. Majú pochopenie, pretože rozumejú tomu, že ani oni nedokážu žiť život bez hnevu. To, čo je na tom ťažké, je naučiť sa na detský hnev reagovať iným spôsobom. Pre mňa je dôležité odhaliť motívy rodičovského správania.

Ako to robíte?

Pýtam sa ich, prečo nedodržujú hranice, ktoré dieťaťu dávajú. Prečo ich vlastne dávam, keď ich nedodržím? Čo vo mne vyvolávajú prejavy detského hnevu? Keď rodič nahliadne na svoje motívy, veľmi často ľahšie hľadá nové spôsoby. Myslím, že to má byť podstata kurzu rodičovských zručností. Pretože „techniky“ sú len „techniky“ a bez porozumenia sebe sa nikdy nestanú zručnosťou. Keď je vyhrotená situácia, je dôležité získať nadhľad. Nápomocné môže byť zahľadieť sa pozorne dieťaťu do tváre a čítať, čo v nej vidíte. Mne to veľmi pomáha. Prestanem sa zameriavať na seba a na riešenie situácie. Vidím len to, ako predo mnou stojí zúrivé dieťa, plné hnevu, pretože práve čosi veľmi chce.

Skúsime sa teda pozrieť dieťaťu do tváre. Čo potom?

Keď sa pozorne dívate do tváre dieťaťa, väčšinou sa vo vás ozvú tie pravé pocity porozumenia. Je to podľa mňa lepšia cesta ako len hľadanie návodov. Tých návodov je veľa. Môžete použiť logické dôsledky, zadávať hranice, dávať mu na výber. Existuje veľa techník. Ja sa snažím s rodičmi hľadať takú, ktorá im sedí. Nemá význam nadiktovať jednu, lebo časom môžeme zistiť, že ten rodič je plný temperamentu a vôbec mu nebude sedieť. Známa je technika time-out. Čiže dať dieťa niekam, aby bolo samo. Napríklad do vedľajšej izby. Sú však rodičia, ktorí to jednoducho nezvládnu. Na čo potom takú techniku ponúkať?

Ilustrácia – Petra Lukovicsová

Na kurze sa môže rodič nejakú techniku naučiť. Dokáže ju aj použiť?

Je veľmi ťažké zotrvať doma v odhodlaní, s ktorým prídu z kurzu. Je to ako s chudnutím, keď si povieme, že budeme viac športovať. Časom však naša pozornosť pri tomto predsavzatí klesá. Po čase jednoducho nevydržíme a vrátime sa do tých starých koľají, pretože je to pre nás prirodzené.

Čo nám môže pomôcť zotrvať?

Veľmi závisí od každého rodiča. Pomôcť môže stretávanie sa rodičov, hoci len raz do mesiaca. Pravidelne sa rozprávať a tým si opakovať zručnosti. Ja som si na prácu s rodičmi vybrala filiálnu terapiu. Tento kurz trvá desať týždňov, počas ktorých sa rodič raz za týždeň hrá polhodinu s dieťaťom tak, aby si osvojoval nové zručnosti. Iba krátky čas sa tak sústredí na to, čo sa učí, a nemusí myslieť na nič iné. Ľahšie sa mu to potom dostáva pod kožu. Zážitky z polhodinky sa dostávajú do bežného života.

Aké sú tie možné techniky, ktoré sa môžu rodičia naučiť?

Na kurzoch sa napríklad učí reflektívne počúvanie. To znamená, že sa rodičia učia vcítiť do dieťaťa. Prihovárať sa mu, ako rozumieme jeho pocitom – vidím, že si nahnevaný, lebo chceš zmrzlinu a nedostal si ju. Technika výberu je o tom, že ponúkneme alternatívu. Napríklad pri odchode z ihriska poviem, že si dieťa môže vybrať, čo ešte urobí, na akú preliezačku pôjde, a potom ideme domov. Ale napríklad už len samotná príprava odchodu je technikou. Nepoviem zrazu, že odchádzame, ale sledujem si čas. Nedostanem sa do stresu, lebo už je neskoro. Odchod zahlásim desať minút vopred. Asi len málo detí bude súhlasiť. Ak nepôjdu, tak im dám na výber, že ešte trikrát sa môžu šmyknúť alebo odísť hneď. Čo si vyberú?

Z vlastnej skúsenosti viem, že ani po tých troch šmyknutiach nebudú chcieť odísť. Čo potom?

Tým, že už v prvom kole ony rozhodovali, čo si vyberú, je väčšia šanca na spoluprácu. Ak nechcú, ide o pevné stanovenie hraníc. Čím je dieťa staršie, tým máte menší výber. Môžete ísť do výberu s následkom. Pri malých deťoch je to ešte jednoduché, následkom môže byť odnesenie dieťaťa z ihriska. Pri starších deťoch hľadáte nejaký iný následok.

A čo vysvetlenie, že ak teraz nepôjdu z ihriska, tak nestihnú večerník? Vie si dieťa uvedomiť ten dôsledok?

To je to logické zdôvodnenie.

Nestane sa však to, že vlastne len odsunieme ten hnev o polhodinu, pretože z ihriska sme neodišli, večerníček sme nestihli, a keď to dieťa doma zistí, začne sa hnevať, lebo nevidí rozprávky?

To nie je zlé. Veď dieťa sa nemôže učiť zvládať svoj hnev bez prežívania hnevu. Musíme však myslieť na tie dôsledky. Počítať s tým, že keď príde čas večerníčka, tak dieťa bude natešené a my mu zopakujeme, že nebude pozerať, lebo si vybralo byť dlhšie na ihrisku. Bude sa hnevať, ale to je prirodzené. Treba mu dať porozumenie a pripomenúť, že vtedy, keď sa rozhodlo neodísť z ihriska, rozhodlo sa, že dnes nebude pozerať večerníček. Takže zajtra sa môže rozhodnúť inak.

Učíme ich tak vlastne aj zodpovednosti za vlastné konanie?

Aj to. Zároveň aj prenášame zodpovednosť na ne. Ak rodičia všetko riešia namiesto detí, tak oni sú za rozhodnutia vinní. Ak však necháte rozhodnúť deti a ste v tom prístupe dôslední, zodpovedné budú ony. Nefunguje to však tak, že raz to zažijete a už sa to nezopakuje. Sú deti, ktoré si aj dvanásťkrát vyberú radšej ihrisko ako večerníček a potom sa budú hnevať.

Spomenuli ste hádku o hračky. V každej rodine s viacerými deťmi zrejme bežná situácia. Ako reagovať? Nechať, aby si ten spor deti vyriešili samy?

Závisí od toho, kedy a čo ste naučili deti. Ak sa od malička učí deliť s hračkami, tak sa môže stať, a ja to zažívam, že zrazu sa dohodnú na striedaní. Naše deti sa to naučili. Nedá sa však očakávať, že keď to raz povieme, tak to začnú robiť.

Ako ich to teda naučiť?

Dôležité je nebyť sudcom či policajtom. Ja hovorím, že len deťom prekladám. Ak vznikne hádka, tak prídem a deťom vysvetlím, že také auto majú len jedno a že verím, že to vyriešia tak, aby boli spokojné. Vyzvem ich, aby navrhli riešenia. Prvý návrh bude taký, že s autom sa bude hrať dcéra a syn si má zobrať niečo iné. Ja teda synovi pretlmočím, čo navrhla. Syn to odmietne a povie, že on sa bude hrať s autom a dcéra si má vybrať niečo iné. Dcéra povie, že nesúhlasí. Vyzvem ich, aby dali ďalšie návrhy. Keď nie sú, musíte do toho vstúpiť vy ako rodič. Ja mám napríklad rada presýpacie hodiny, a tak navrhnem striedanie. Nesúhlasia. Zhrniem teda opäť riešenia – najskôr sa bude hrať jeden, potom druhý alebo sa budú striedať. Nič nie je dobré, tak navrhnem, že nateraz, kým sa nedohodnú, auto zoberiem. A deti veľmi dobre vedia kalkulovať. V jednom bode teda zistia, že je pre ne výhodnejšie, ak to dospelý nebude riešiť.

Funguje to?

Áno, teraz to vidím. Keď vznikne spor a ja sa opýtam, či im mám prísť pomôcť to vyriešiť, tak ma odmietnu. Vedia, že to nebude až také výhodné, ako keď sa dohodnú samy. A toto vedia použiť aj v iných situáciách, ale, samozrejme, neplatí to vždy. Vždy sa nájde nejaká superhračka, o ktorú sa budú hádať.

Ešte sa vráťme na to ihrisko. Deti odmietli odísť, začali kričať, možno sa aj hádzať o zem. Zrazu začali situáciu riešiť okolité mamičky. Pomôže to?

Už pre samotné deti to spôsobuje veľký stres, ak sa do toho zapojí niekto ďalší. Tú situáciu to robí menej zrozumiteľnou. Dieťa dostáva zrazu veľa návrhov, pričom niektoré ani nemusia byť akceptované mamou. Tá sa môže tiež dostávať ešte do väčšieho stresu, pričom pre dieťa vždy ostanú kľúčoví len rodičia.

Na verejnosti sa dostáva rodič do stresu, pretože sa hanbí za prejav svojho dieťaťa. Chce ho čo najskôr utíšiť a začne mu sľubovať, že ak sa prestane hnevať, dostane doma sladkosť. Je správne takéto kupovanie?

Otázka je, či vy ste s tým spokojná. Ak je matka spokojná, tak nie je čo riešiť. Jasné, že sa veľa hovorí o posolstvách, ale dnešná doba je taká, že každý vie byť lepšou mamou ako ste vy. Nemáte šancu byť takou dokonalou mamou, ako by od vás okolie chcelo. To sa nedá. Ide o vaše priority. Ak je to pre vás ok, tak to je v poriadku. Neznamená, že v dospelosti z neho musí byť zlý človek. Zoberte si, ako sa vychovávalo kedysi. Dnes by všetci zalamovali rukami. Napriek tomu z nás vyrástli normálni ľudia.

Ak s tým nie som spokojná, tak čo potom?

Tak budete hľadať iné riešenia. Ak sa to však nestáva opakovane, tak to nenabúra váš výchovný systém. Ide len o to, ako často tie techniky používate a či vy ako mama ste s tým spokojná a či vnímate, že to vášmu dieťaťu prospieva. Ak nie, tak asi chcete hľadať niečo nové.

A čo ignorovanie hnevu? Jednoducho odísť z toho ihriska.

Ignorácia emócií vzbudzuje nepochopenie. Ignorácia je dosť krutá, ale to neznamená, že ako rodič ste vždy schopná vydržať to, čo vaše dieťa robí. Pokiaľ viete, že nechcete na dieťa kričať a už stačí len málo, aby sa to stalo, tak treba povedať, že na chvíľku odídete, aby ste sa upokojili. Veľmi záleží na tom, akým spôsobom to urobíte. Pomáha, ak ste obaja rodičia na jednej výchovnej lodi. Môžete sa teda vystriedať a navzájom sa podporiť. Nie vždy predsa môžete úplne odísť. A okrem toho, vždy je lepšie, ak to dieťa neostane samo. Je lepšie ho presmerovať. Naučiť ho iné odventilovanie.

Ako sa to dá?

Napríklad sa mu prihovoríte, že viete, ako veľmi sa hnevá, ale že ten krik vám veľmi prekáža. Raz som napríklad mala nápad, aby mi syn kričal do brucha. Predsa len to bolo tlmené. Ale ešte lepšie je napríklad mu ponúknuť palicu, aby začalo búchať o zem. Pri synovi som už ako pri malom našla hru – zatĺkanie kladivkom. Keď som už videla, že začína byť nervóznejší a zapára stále do sestry, tak som mu ponúkla, aby sa išiel so mnou zahrať na zatĺkanie. Naozaj sa cez takúto hru odventiloval.

Čo by rodičia naozaj nemali robiť, ak chcú situáciu s hnevajúcim sa dieťaťom riešiť?

Určite zlé je kričanie, bitie a ignorácia dieťaťa. Všetko má však svoje ale. Napríklad techniku time-out, ktorú naozaj nemám rada, som musela využívať pri vlastnom synovi. Síce nerada, ale nič lepšie som pri ňom nevymyslela. Musela som hľadať spôsob, ako k nemu pristúpiť, aby to nebolo pre neho ponižujúce a nevnímal to ako trest. Išlo mi len o to, aby sme mali priestor sa upokojiť. Síce bol zavretý v kúpeľni, ale hlasom som bola stále s ním prítomná a vo veľmi krátkych intervaloch som mu otvárala dvere. Potom som cez filiálnu terapiu našla iné možnosti a syn si od štyroch rokov zvykol v hneve odchádzať sám do svojej izby. Čo však bolo pre mňa dôležité, na záver sme sa vždy udobrili. Neodporúčam teda túto metódu, ale viem, že ak ju niekto robí, tak sa snažím vysvetliť, aby išlo len o upokojenie sa.

Používa sa ešte aj studená sprcha?

Nestretla som sa s rodičom, ktorý by túto metódu hrdo prezentoval. Ani jeden nie je rád, že to robí. Nie je to predsa nič, čo by človek robil rád, veď predsa svoje dieťa ľúbi. Sú však rodičia, ktorí nenachádzajú iné východisko. A vtedy hľadáme iné možnosti a snažím sa poradiť, aby presmerovali to ventilovanie hnevu. Napríklad tým búchaním.

Je dobré, ak dieťa vidí, ako sa hneváme my, alebo je lepšie to pred nimi skrývať?

Deti to budú vždy vidieť. V bežnom živote predsa nemôžete vždy skryť svoj hnev. Je dobré, ak deti vidia, že aj my sa hneváme a ako s tým pracujeme. Vidia nás a vďaka tomu sa učia, ako reagovať. To je ako s krikom. Nedá sa, že nikdy nenakričíme na dieťa. Veď aj v bežnom živote zažijú ten pocit, že sa na nich niekto hnevá. Ale dôležité je sa udobriť a vysvetliť si to. Je to omnoho lepšia škola života ako ten hnev pred nimi skrývať.

Kedy by už mali rodičia vyhľadať odbornú pomoc?

Je to vtedy, keď samotný rodič cíti, že nezvláda výchovu. A potom môže prísť tlak okolia, napríklad učiteľky v škôlke upozornia, že v kolektíve správanie ich dieťaťa nie je vhodné. Pokiaľ ide o vyslovene agresívne správanie, tak to môže rýchlo vyvolať obavy. V takých prípadoch ako keby dieťa vôbec necítilo ľútosť, že robí niečo zlé.

Vtedy pracujete iba s rodičmi alebo naraz aj s dieťaťom?

Väčšinou súčasne s oboma.

Dá sa zovšeobecniť, koľko majú deti, keď sa ich rodičia prichádzajú poradiť?

Je to veľmi rôzne. Na diskusie chodia aj mamy bábätiek. Zaujímajú sa o problémy, ktoré ich možno budú čakať. Často prichádzajú rodičia sa poradiť, keď deti začínajú jesť. Vtedy bývajú deti vyberavé a rodičia nevedia, čo s tým. Tam sa už môže začínať ich neistota pri výchove. Najčastejšie však v období nástupu do škôlky.

Ako pri jedení bojovať s detským hnevom?

Ja mám radu, že pokiaľ dieťa prospieva, tak by som ho netlačila veľmi do toho, čo jesť a čo nie. Akýkoľvek tlak robí protitlak, prílišnú angažovanosť deti rýchlo cítia. Veľmi ľahko tak môže vzniknúť bojisko. Možno by som skôr odporučila rodičom prebádať si svoje zručnosti, či vedia ešte niečo využiť pri presviedčaní detí.

Nedostávame sa dnes pri výchove do úzkych aj preto, lebo sme pod vplyvom rôznych informácií a je ťažké sa vyznať, čo je správne?

Naozaj, niekedy je veľmi ťažké sa v tých informáciách zorientovať, pretože často sú aj protichodné. Hlavne mám však pocit, že veľmi často sa vzďaľujeme od toho nášho dieťaťa, od tej momentálnej situácie a hľadáme informácie mimo, ktoré sa potom snažíme využiť, a to napriek tomu, že nie vždy nám to môže zafungovať.

Nekomplikujeme si ako rodičia život tým, že zabúdame na vlastnú intuíciu?

Môže to byť. Veľmi závisí od typu rodičov, pretože niektorí sú naozaj veľmi ustráchaní a neistí si sami sebou. Niekto prežíva veľké obavy a neustále sa pýta sám seba, či to, čo robí, je vlastne správne pre to dieťa. V tomto prípade ťažko veríte svojej intuícii. Niekto je veľmi akademický, snaží sa všetko si načítať. Intuícia je super. Je dôležité si ju ponechať. Rodič bude vďaka nej najlepším odborníkom pre svoje dieťa.

Rodičovstvo

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie