Kňažko tvrdí, že Gál odišiel zo Slovenska, lebo je zbabelec. Ako to bolo naozaj?

Jeden z výrazných lídrov revolúcie v roku 1989 Milan Kňažko tento rok opakovane v médiách tvrdí, že za odchodom bývalého lídra Verejnosti proti násiliu Fedora Gála zo Slovenska do Česka bola jeho zbabelosť. Fedor Gál sa k svojmu odchodu vyjadril v knihe rozhovorov s Karolom Sudorom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu. Z nej je aj tento úryvok.

Pamätáš si, kedy si prvýkrát začal premýšľať, že odídeš zo Slovenska?

Teoreticky hneď ako som odišiel z politiky, prakticky to chvíľu trvalo. Veď som už nemohol cestovať verejnou dopravou, nakupovať v obchode, ísť po ulici. Bolo to peklo. Pýtal som sa sám seba, či som blázon, či sa fakt mám predierať mestom, kde žijem, počúvať tie hrozné reči a čakať, kedy mi niekto rozbije hubu. Otázka vtedy stála inak – ako rýchlo sa dokážem vysťahovať. Urobil som to najrýchlejšie, ako som vedel.

Mal si na Slovensku reálny strach?

Neviem, či sa to dá označiť za strach, skôr nie. Hrozne som sa však bál ponižovania, urážok mojej dôstojnosti. To ma vedelo riadne vyviesť z miery.

Odišiel si za hranice bez akejkoľvek prípravy?

Nie. Prechodovým štádiom medzi mojím odchodom z VPN a vysťahovaním sa do Prahy bola práca v Centre pre výskum spoločenských problémov, ktoré dodnes existuje pod názvom Focus.

To centrum si predsa založil ešte ako súčasť VPN.

Áno, ale v istom okamihu som dospel k názoru, že tým ľuďom v centre vlastne škodím. Boli tam primárne sociológovia a to, že pracovali v politickom hnutí, ich zbavovalo akademickej povesti a nezávislosti.

Šiel som preto za Mirom Kusým, ktorý šéfoval Univerzite Komenského, a ako riaditeľ centra som mu navrhol, nech ho zriadi priamo tam. A on to urobil. Prešli tam všetci sociológovia z VPN – Zora Bútorová, Marián Timoracký, Paľo Frič, Ivan Dianiška a ďalší. Centrum potom fungovalo veľmi dobre, urobilo veľa zaujímavých výskumov.

Osvedčil si sa ako jeho riaditeľ?

Neraz v živote som mal komplex z toho, že na svoju rolu nestačím. Aj tu som mal už po relatívne krátkom čase pocit, že som nanič riaditeľ, lebo som bol rozptýlený medzi aktívnou politikou a sociológiou. Pred odchodom do Prahy som preto za riaditeľa navrhol Paľa Friča. Aj sa ním ako mimoriadne kompetentný odborník stal.

Samotné centrum sa neskôr transformovalo do normálnej komerčnej výskumnej agentúry, ktorá robila výskumy verejnej mienky a nazvala sa Focus. Dnes tam už asi nie je ani noha z pôvodného ansámblu, ale pôvodní zamestnanci vytvorili jeho genetický kód. Stále je to dobrá a vierohodná inštitúcia.

Kedy presne si sa rozhodol pre odchod z politiky? Lebo podľa dobových médií a kníh, ktoré ťa citovali, si v tom mal jasno už v marci 1990. Sľuboval si, že končíš po prvých slobodných voľbách.

Rozhodujúci bol asi snem, kde prevzal vedenie posledný šéf VPN Martin Porubjak. Sedel som síce za predsedníckym stolom, ale už len ako relikvia. Bolo jasné, že mentálne aj fyzicky som preč.

VPN sa už vtedy začala volať ODÚ-VPN. Občas ma potom ešte volala na nejaké politické akcie, a keď som usúdil, že tam chcem ísť, šiel som. Raz, v roku 1992, to už som bol viac v Prahe ako v Bratislave, ma zavolali do brnianskej haly Rondo. Mal som sa tam stretnúť v diskusii s Mečiarom.

Rondo bolo natrieskané divákmi.

Veď to. Prišiel som do preplnenej haly a usporiadatelia ma vítali s tým, že Mečiar dorazil okrem iného aj s Rudolfom Filkusom (politik VPN, neskôr HZDS, pozn. autora). Povedali mi však, že nech sa nehnevám, ale Mečiar sa vyjadril, že nevystúpi dovtedy, kým tam budem ja.

Ustúpil si?

Odpovedal som, že si teda nesadnem za rečnícky stôl, ale do hľadiska do prvého radu, keď ma už do Brna ťahali až z Prahy. Stalo sa však niečo, čo ma šokovalo. Filkus z HZDS sa postavil a povedal, že ak si Fedor nepresadne za rečnícky stôl, tak odchádza. Mečiara som mŕtvolne bledého a s kvapkami potu na čele videl len dvakrát v živote – raz, keď som navrhol jeho odvolanie, a druhýkrát vtedy v Brne.

Ako dopadla diskusia? Lebo pri vás dvoch dobre dopadnúť nemohla.

Mne pripadla jej prvá tretina. Ako je mojím zvykom, bol som priamy, tvrdý, jednoznačný. Debata bola mimoriadne tvrdá. Vtedy som však definitívne pochopil, že Mečiar je talent a génius v jednej osobe. Pomaly, krôčik za krôčikom, si začal získavať publikum na svoju stranu.

Lžami?

Toho času na Morave existovala nejaká strana, ktorá mala v programe nezávislosť Moravy a Sliezska. Keď Mečiar zistil, že v hale je dosť jej fanúšikov, okamžite začal tárať, na čo všetko majú Moravania nárok – vrátane identity, suverenity, samostatnosti, jednoducho bohapusté táraniny.

Začal som strácať pôdu pod nohami, lebo Mečiar sa publiku doslova podkladal. Naraz som chcel niečo povedať a ľudia z publika po mne začali pokrikovať, nech im nerozbíjam schôdzu. Skoro som odpadol. Že schôdzu! Bolo jasné, že Mečiar je fakt kúzelník a dokáže ovládať akýkoľvek dav.

Komu na svete by napadlo v takej sále apelovať na kraviny ako samostatnosť Moravy a Sliezska? Nikomu, len jemu. Dnes pritom príčetných zástancov tej myšlienky na Morave nenájdeš ani pinzetou.

Spomínal si Filkusa, ktorý sa ťa v hale zastal. Bol to však človek, ktorý sa tiež rád otáčal podľa smeru vetra.

Keď vo VPN kulminoval spor s Mečiarom, navštívili ma v centrále Filkus aj s Michalom Kováčom. Filkus vtedy povedal, že ak sa potvrdí čo i len päť percent z toho, čo o Mečiarovi hovoríme, odídu od neho. Neodišli.

Po rokoch som Filkusa stretol v nejakej reštaurácii. Priateľsky sme sa porozprávali, venoval mi knihu, ktorá o ňom práve vyšla. Isto tam riešil aj svoju spoluprácu s Mečiarom. Neprečítanú som ju vyhodil do koša. Nepotreboval som jeho post factum interpretáciu. Poznal som fakty.

Keď si odchádzal zo Slovenska, panovala tu voči tebe nevraživá atmosféra. V Česku ti nik nič nevyčítal?

Nie. Raz, keď som sa práve cítil ako zdeptaný imigrant, som cestoval niekam metrom. Ako som zamyslený schádzal dole eskalátorom, naraz ma po ramene poklepala pani za mnou a povedala, nech sa pozriem oproti sebe.

A na protiľahlom eskalátore, ktorý smeroval hore, všetci korporatívne ako jeden človek hľadeli na mňa a usmievali sa. Do Prahy som prišiel ako známy človek zo slovenskej politiky a ľudia sa správali nesmierne priateľsky. Moja hypotéza je, že som im trochu robil aj alibi na rozpad republiky.

Čím?

Možno si hovorili, že pozrite, akého fajn človeka tí Slováci vyhnali. To si však asi len namýšľam.

Neverím, že si sa tam nikdy nestretol s averziou.

Raz, a bolo to drsné. Do Prahy za mnou prišiel Janko Fajnor, významný a neprávom zabudnutý slovenský dokumentarista, ktorý už zomrel. Vzal som ho do zafajčenej a ošumelej krčmy, akú mám rád, pili sme pivo a rozprával som mu, ako dobre sa mi v Prahe žije, akí sú ľudia ku mne milí.

Naraz sa pri našom stole pristavil dvojmetrový chlapík a skríkol – vypadni, ty židák. Celý môj monológ k Jankovi stratil zmysel. To však bola naozaj len výnimka.

Kedy si sa definitívne odsťahoval do Česka?

Najskôr som si tam chcel vybudovať aspoň základné zázemie. Prvú ponuku mi dal Marián Čalfa, ktorý vedel, že chcem odísť. Zavolal ma robiť svojho poradcu na úrade vlády. V tejto pozícii som mal nárok na bývanie zdarma a na plat, tak som to vzal.

Dlho si tam nevydržal.

Zmizol som odtiaľ už o dva či tri mesiace, lebo Čalfa mi nedal žiadnu robotu, nikdy nič odo mňa nechcel. Bolo hrozné užívať si benefity ako bývanie a plat, a nič za to nerobiť. Odišiel som na Karlovu univerzitu, kde vznikla Fakulta sociálnych vied. Založil som tam pracovisko pre prognózovanie.

Ani tam si sa neohrial.

Strávil som tam necelý rok, vydali sme tri knihy. Jednu o kríze československých vzťahov, druhú o voľbách v roku 1992, tretiu s názvom Česka republika 2020. Mal som dve základné povinnosti – prednášať študentom a robiť vedecký výskum. A to bol problém.

V čom?

Uvedomil som si, že budem mizerný učiteľ. Na prvých prednáškach som mal síce plné sály, lebo som rozprával svoje autentické skúsenosti z politiky, ale to na prednášanie politológie nestačí. Skúsenosť z politiky je málo, musíš disponovať aj vedomosťami zo samotnej vednej disciplíny. Lenže v nej som bol na tom mizerne. A podpriemerným učiteľom som byť nechcel. A bol tam aj ďalší problém.

Aký?

Keď som sa kriticky pozrel na publikáciu Česká republika 2020, musel som si priznať, že môj podiel na nej bol doslova bezvýznamný. Pomohol som niektorým kapitolám, naformuloval isté tézy, kolegovia dokonca boli náchylní prevziať môj a Fričov koncept participatívneho prístupu, ale to bol produkt z čias pred revolúciou.

Lenže ja som sa predsa nemohol chváliť niečím, čo sme vymysleli už skôr. Získal som preto pocit, že som tam len priemerný hráč.

V Česku si teda odišiel z dvoch relatívne lukratívnych džobov – z úradu vlády, kde si mal plat aj bývanie zadarmo, a z univerzity, lebo si sa necítil dosť kvalitný. Neunikal ti záväzok, že máš živiť rodinu?

Ten záväzok som pociťoval celý čas, preto som urobil viac pokusov o zabezpečenie stáleho príjmu. Stal som sa dopisovateľom novín Prostor, ktoré neskôr zanikli, a tiež Lidových novín. V oboch som mal pravidelné rubriky.

Písať však do novín nebolo nikdy lukratívne, rodina sa z toho uživiť nedala. S malou partiou ľudí sme potom vymysleli projekt na inštitúciu, kde by som mal na starosti program a dramaturgiu kultúrneho centra. Nič z toho však nebolo, lebo prišiel tender na licenciu na prvé celoplošné komerčné televízne vysielanie v celom postsocialistickom svete.

Licenciu ste získali a vznikla televízia Nova.

A vďaka nej som mal potom na dlhé roky vyriešené existenčné problémy. Peniaze, ktoré som získal za predaj svojich akcií, už síce nemám, to je však iný príbeh. Dnes som pracujúci dôchodca, ktorý pracuje nielen preto, že ho to baví, ale aj preto, že si potrebuje zarobiť. Koniec príbehu pracháča Fedora.

Stále si nepovedal, kedy si sa definitívne presťahoval do Prahy.

Hovoril som, ako som si budoval zázemie, a teda bol už v Prahe, reálne som sa však sťahoval až 1. januára 1993. Pamätám si to, lebo v televízii som pozeral silvestrovský prejav Václava Klausa a novoročný prejav arcibiskupa Jána Sokola.

Klaus vtedy povedal, že nik z občanov bývalého Československa si rozpad krajiny ani nevšimne. Sokol rozprával asi 45 minút, ale slovo Československo v jeho prejave nezaznelo ani raz. Ani raz! Sadol som do auta a utekal do Prahy. Na hraniciach ma už čakali nové tabule.

Zaujímali sa o teba po odchode z politiky bývalí kolegovia z VPN? V knihe Na doraz spomínaš, že keď aj prišli do Prahy, ani ti len nezavolali, nieto aby ťa navštívili.

Cítil som sa hrozne opustený ľuďmi, ktorých som dlho považoval za svoje blízke okolie. To je fakt. Bude to znieť hlúpo, ale nebyť Čalfu, ktorý sa možno práve od komunistov naučil, že súdruh sa na súdruha nesmie vysrať, bol by som v keli. Nemal by som kde spať ani čo jesť. Ľudia, ktorí mi boli najbližší, sa už o mňa nezaujímali.

Vo VPN pri tebe ostala menšina, po odchode do Prahy na teba kolegovia zabudli. Nepremýšľal si, či náhodou nie je chyba aj v tebe?

Ale veď ja si vo všetkých krízových situáciách myslím, že chyba je vo mne. Keby som si to nemyslel, neodídem z politiky, neodovzdám riaditeľské kreslo v ústave, ktorý som založil, inému, neodídem z postu poradcu premiéra Čalfu ani z Karlovej univerzity, nevzdám sa vlastnej kaviarne ani vlastného vydavateľstva.

Tvrdíš však aj to, že u kolegov si bol obľúbený.

Jedna vec je, ako ťa niekto hladká po hlave a usmieva sa na teba, iná zase, ako reflektuješ sám seba. Niet na svete väčšieho kritika Fedora Gála ako ja sám. Svoje limity, možnosti a medze vlastného intelektu vnímam veľmi citlivo. A vyvodzujem aj rýchle rozhodnutia.

Keď som dobrovoľne odišiel z dobrého fleku na Karlovej univerzite, nikomu som nič nevysvetľoval, len aby ma neprehovárali. Iba som poslal oznámenie, že zajtra už neprídem. Papiere som vybavoval dodatočne, keď to už bola hotová vec. Takto som odišiel z mnohých postov. Len preto, že som sa na ne necítil, a preto, že som k sebe veľmi kritický.

Kde si vzal peniaze na vlastné bývanie v Prahe?

Na sídlisku Červený vrch mi pridelili mestský trojizbový byt v paneláku. Neskôr, keď som už mal peniaze z televízie Nova, kúpil som si vlastný veľký dom v Prahe 6 a mestský byt som daroval Norovi Martiškovi.

Len tak?

Milan Šimečka mi raz zavolal, že pozná rodinu, ktorá je v totálnych problémoch, že by potrebovala pomôcť. Pomohol som tak, že som z Martišku urobil rovno riaditeľa svojho knižného vydavateľstva G plus G a daroval mu aj ten byt.

A to si mohol? Veď byt nebol tvoj.

Veď som aj mal chvíľu zlý pocit, lebo mi z pražského magistrátu napísali, že by som ho mal vrátiť. A ja som to neurobil. Lenže jeho rodina bola u mňa prihlásená na trvalý pobyt, takže to nebolo nič protizákonné.

Na Slovensko chodíš často. Ako ťa tam dnes vnímajú? Vymizla už pôvodná zášť k tvojej osobe?

S obdobím, keď som odchádzal, sa to nedá porovnať. Dnes je to iný svet. Slováci sa dnes ku mne správajú neporovnateľne lepšie, priateľskejšie, ale treba dodať, že to môže byť aj tým, že tam už dvadsaťpäť rokov nežijem.

Nestihol som sa teda stať členom niektorej z partií, ktorú tamojší občania úprimne neznášajú. Nepatrím do žiadnej politickej strany, do ekonomickej loby, nezízam na ľudí každý deň z obrazovky a z tituliek novín.

Myslím si tiež, že každá krajina potrebuje mať aj nejakého svojho Fedora, ktorý na chrbte ťahá nezaslúžený kríž. Stal som sa síce súčasťou panoptika a súboru legiend vzťahujúcich sa na rok 1989, ale k môjmu heroizovaniu zrejme prispelo najmä to, že tam už nie som. Ľudia ma nevidia v každodenných jalových a idiotských konfliktoch, takže nemajú dôvod zotrvávať v averzii voči mojej osobe.

Stalo sa ti, že niekto, kto ťa začiatkom 90. rokov neznášal a prispel k tvojmu odchodu zo Slovenska, neskôr prišiel a priznal, že sa mýlil?

Našli sa takí. Veľmi často sa mi stáva, že idem po Prahe, vyrúti sa na mňa nejaký Slovák a prejaví mi obrovské sympatie. Naposledy dnes. Podávajú mi ruky, posielajú „panáky“ v krčme, jednoducho oceňujú, čo som a aký som. Kedysi sa niečo také nestávalo ani náhodou.

Máš pocit zadosťučinenia?

Keď som pred viac ako štvrťstoročím verejne hovoril, že Mečiar je darebák, šli nás zabiť. Dnes na Slovensku ťažko nájdeš človeka, ktorý si o ňom myslí niečo iné. Iné je to v tom, že dnes sa tí ľudia – na rozdiel odo mňa – nemusia po Bratislave predierať kanálmi. Jasné, že mám pocit zadosťučinenia, lebo to, čo som kedysi povedal, je dnes všeobecne prijímaný názor.

Nemyslím si, že to je dôsledok národného precitnutia a zmúdrenia. Lebo keby bolo, ľudia by už podobných autokratov nevolili. A dnes mnohí volia ešte horšie – fašistov. Ak je raz časť národa fixovaná na vodcov s populistickými sľubmi, štvrťstoročie to nezmení.

Mečiarovi nohsledi boli moji generační druhovia. Áno, voliči sa presunuli aj k Ficovi, Dankovi či ku Kotlebovi. Mečiarovský elektorát sa však ku skutočnej demokratickej strane predsa presunúť ani nemohol, nezhoduje sa to s jeho náturou. Na druhej strane platí, čo som povedal – Mečiara dnes majú za zlo vlastne všetci na Slovensku. A to je podstatné.