Denník N

V diktatúre je o politike a o moci všetko. Ako by mohla byť olympiáda výnimkou?

Juhokórejský prezident Mun Če-in (dole vľavo) s manželkou, za nimi vpravo Kim Jo-čong, sestra severokórejského diktátora Kim Čong-una. Foto – TASR/AP
Juhokórejský prezident Mun Če-in (dole vľavo) s manželkou, za nimi vpravo Kim Jo-čong, sestra severokórejského diktátora Kim Čong-una. Foto – TASR/AP

Dopingový škandál ruských športovcov bol zaujímavý a masový práve preto, že bol o politike – doping organizoval štát z politických dôvodov.

Pri príležitosti zimných olympijských hier budeme asi opäť často počúvať, najmä od politikov a športových funkcionárov, že olympiáda je o športe a nie o politike. Obe prekrývajúce sa skupiny pritom majú najväčšiu zásluhu na tom, že toto páčivé heslo má veľmi ďaleko od pravdy.

Dá sa maximálne povedať, že olympiáda by o politike byť nemala, ale najmä vinou rôznych diktátorských režimov o nej nakoniec často je. V takýchto režimoch je o politike a o moci všetko – ako by mohol byť práve šport výnimkou?

Ono je vôbec trochu záhada, ako ešte niekto môže niečo podobné vážne tvrdiť po olympiádach v Pekingu, Soči a najmä po Pjongčangu. Dopingový škandál ruských športovcov bol zaujímavý (a masový) práve preto, že bol o politike – doping organizoval a kryl štát z politických dôvodov, úspechy ruských športovcov slúžili, rovnako ako za socializmu, na podporu vládnuceho režimu, podporu ruského nacionalizmu a zakrývali problémy krajiny.

V Pjongčangu odsunula Severná Kórea šport úplne stranou, pojala to čisto ako propagandu svojho režimu a svojho vodcu. Politizácia hier však platí aj o vláde hostiteľskej krajiny. Najlepšie to ukazuje príklad juhokórejského ženského hokejového tímu, ktorý musel vyhodiť z okna tri roky tvrdej práce a príprav na olympiádu, lebo im do tímu športoví a politickí papaláši vnútili oveľa horšie severokórejské hráčky.

A to len preto, aby si mohol ľavicový prezident Mun Če-in uskutočniť svoj sen o spolupráci s totalitným susedom, ktorá možno raz povedie k mieru a k opätovnému zjednoteniu polostrova.

Doterajšie dejiny pokusov o spoluprácu Južnej Kórey so Severnou Kóreou sú pritom veľmi varovné. Medzi obdobiami spolupráce a zlepšovania vzťahov a obdobiami horších vzťahov oboch kórejských štátov je jediný podstatný rozdiel.

Severokórejský režim sa správal v podstate vždy rovnako: robil si, čo chcel, a intenzívne pracoval na vývoji jadrových zbraní. Obdobia spolupráce sa líšili len v tom, že to mal vtedy ľahšie.

Z juhu dostával viac humanitárnej a energetickej pomoci, ktorá väčšinou skončila u straníckej elity a armády, a vďaka ekonomickej spolupráci a juhokórejským turistom oveľa ľahšie získaval financie na svoje zbrojenie.

Presne to sa dialo v období takzvanej „slnečnej politiky“ za vlády predchádzajúcich dvoch ľavicových prezidentov v rokoch 1998 až 2008. Celé sa to skončilo len blamážou a vylepšením finančnej situácie Severnej Kórey. A tak sa pravdepodobne skončí aj politika súčasného nepoučiteľného prezidenta. Napokon, ako spolupracovník prechádzajúcich „slnečných“ prezidentov mal zásadný podiel aj na tej predchádzajúcej blamáži.

Doping v Rusku

Severná Kórea

Zimné olympijské hry

Teraz najčítanejšie