Denník N

V diktatúre je o politike a o moci všetko. Ako by mohla byť olympiáda výnimkou?

Juhokórejský prezident Mun Če-in (dole vľavo) s manželkou, za nimi vpravo Kim Jo-čong, sestra severokórejského diktátora Kim Čong-una. Foto – TASR/AP
Juhokórejský prezident Mun Če-in (dole vľavo) s manželkou, za nimi vpravo Kim Jo-čong, sestra severokórejského diktátora Kim Čong-una. Foto – TASR/AP

Dopingový škandál ruských športovcov bol zaujímavý a masový práve preto, že bol o politike – doping organizoval štát z politických dôvodov.

[Ako dopujú ruskí olympionici – kniha od Denníka N.]

Pri príležitosti zimných olympijských hier budeme asi opäť často počúvať, najmä od politikov a športových funkcionárov, že olympiáda je o športe a nie o politike. Obe prekrývajúce sa skupiny pritom majú najväčšiu zásluhu na tom, že toto páčivé heslo má veľmi ďaleko od pravdy.

Dá sa maximálne povedať, že olympiáda by o politike byť nemala, ale najmä vinou rôznych diktátorských režimov o nej nakoniec často je. V takýchto režimoch je o politike a o moci všetko – ako by mohol byť práve šport výnimkou?

Ono je vôbec trochu záhada, ako ešte niekto môže niečo podobné vážne tvrdiť po olympiádach v Pekingu, Soči a najmä po Pjongčangu. Dopingový škandál ruských športovcov bol zaujímavý (a masový) práve preto, že bol o politike – doping organizoval a kryl štát z politických dôvodov, úspechy ruských športovcov slúžili, rovnako ako za socializmu, na podporu vládnuceho režimu, podporu ruského nacionalizmu a zakrývali problémy krajiny.

V Pjongčangu odsunula Severná Kórea šport úplne stranou, pojala to čisto ako propagandu svojho režimu a svojho vodcu. Politizácia hier však platí aj o vláde hostiteľskej krajiny. Najlepšie to ukazuje príklad juhokórejského ženského hokejového tímu, ktorý musel vyhodiť z okna tri roky tvrdej práce a príprav na olympiádu, lebo im do tímu športoví a politickí papaláši vnútili oveľa horšie severokórejské hráčky.

A to len preto, aby si mohol ľavicový prezident Mun Če-in uskutočniť svoj sen o spolupráci s totalitným susedom, ktorá možno raz povedie k mieru a k opätovnému zjednoteniu polostrova.

Doterajšie dejiny pokusov o spoluprácu Južnej Kórey so Severnou Kóreou sú pritom veľmi varovné. Medzi obdobiami spolupráce a zlepšovania vzťahov a obdobiami horších vzťahov oboch kórejských štátov je jediný podstatný rozdiel.

Severokórejský režim sa správal v podstate vždy rovnako: robil si, čo chcel, a intenzívne pracoval na vývoji jadrových zbraní. Obdobia spolupráce sa líšili len v tom, že to mal vtedy ľahšie.

Z juhu dostával viac humanitárnej a energetickej pomoci, ktorá väčšinou skončila u straníckej elity a armády, a vďaka ekonomickej spolupráci a juhokórejským turistom oveľa ľahšie získaval financie na svoje zbrojenie.

Presne to sa dialo v období takzvanej „slnečnej politiky“ za vlády predchádzajúcich dvoch ľavicových prezidentov v rokoch 1998 až 2008. Celé sa to skončilo len blamážou a vylepšením finančnej situácie Severnej Kórey. A tak sa pravdepodobne skončí aj politika súčasného nepoučiteľného prezidenta. Napokon, ako spolupracovník prechádzajúcich „slnečných“ prezidentov mal zásadný podiel aj na tej predchádzajúcej blamáži.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Doping v Rusku

Severná Kórea

Zimné olympijské hry

Komentáre

Teraz najčítanejšie