Denník N

Abraham Lincoln: inšpirácia pre politikov, výzva pre voličov

Abraham Lincoln. Zdroj – Pixabay
Abraham Lincoln. Zdroj – Pixabay

Aj morálny politik musí v politickom ringu zápasiť, mal by však udierať presne, proporcionálne a pokorne.

Autor je verejný teológ, v súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Bostonskej univerzite

Medzi hlavné a vzájomne súvisiace hrozby, s ktorými si západná demokracia v najbližších rokoch bude musieť poradiť, patrí neschopnosť politických elít adekvátne reagovať na výzvy dneška, nízka dôvera verejnosti v politikov a nárast negatívneho populizmu.

Spôsob, akým sa Európa vyrovnáva s migračnou a utečeneckou krízou, je len jedným z mnohých viditeľných prejavov krízy politického líderstva. Dlhodobá neschopnosť zlepšiť stav slovenského školstva, zdravotníctva, postavenia Rómov či dokončenia diaľnice patrí k ďalším. Výsledkom je priveľa frustrovaných, rezignovaných a odsťahovaných občanov.

Aby som bol presnejší, zažívame krízu typu líderstva, ktoré možno označiť pojmom „transformačné“. Exemplárnym príkladom transformačného lídra bol Abraham Lincoln – šestnásty prezident Spojených štátov amerických, ktorého výročie narodenia si čoskoro pripomenieme. Lincoln vládol počas najväčšej krízy americkej histórie, svoju krajinu ňou úspešne previedol a zo všetkých prezidentov najlepšie stelesňuje americké ideály.

Politický génius

Bolo by voči konkrétnym politikom neférové, ak by sme ich porovnávali s ideálom politika, ktorý existoval len v predstavách filozofov. Lincoln bol však skutočnou osobou, z mäsa a kostí, ktorá sa spolu s Georgeom Washingtonom a Franklinom D. Rooseveltom zapísala do amerických dejín ako najväčší prezident. Súčasní politici by sa ním mali nechať inšpirovať a voliči ho spoznať, aby mohli na svojich politikov klásť vyššie nároky než doteraz.

Politikov, ktorých názory sú blízke našim, máme tendenciu idealizovať a ich chyby prehliadať. Tých druhých démonizujeme a na ich nedostatky pozeráme akoby cez lupu. Následne sa stávame šíriteľmi pseudospráv a morálne tým oslabujeme demokraciu. Len veľmi ťažko, ak vôbec, preukazujeme úctu a rešpekt tým politikom, s ktorých legitímnym politickým názorom nesúhlasíme.

Na druhej strane si za súčasný stav politici môžu do značnej miery sami. Ak by občania mali pocit, že ich zvolení zástupcovia vstúpili do politiky s cieľom slúžiť spoločnému dobru, preukázateľne im záleží na zlepšovaní stavu krajiny, sú principiálni a kompetentní vykonávať svoju funkciu, názorová rozdielnosť by neprerastala tak často do nenávistných prejavov. Do histórie by sa títo politici zapísali ako lídri, na ktorých budú môcť aj budúce generácie vzhliadať, nielen o nich konštatovať, že žili.

Abraham Lincoln bol politický génius a mimoriadne inšpiratívna osobnosť, o čom svedčí aj množstvo kníh, ktoré sa venujú jeho osobe a dielu. Katalóg knižnice Chicagskej univerzity vygeneroval 6869 kníh – dostatočný počet, aby sa bádateľ mohol tejto téme venovať celý život. My máme čas len na krátke zamyslenie, pozrime sa teda na tri veci, v ktorých môže Lincoln slúžiť ako inšpirácia pre súčasných politikov a výzva pre voličov.

Charakter a hodnoty

Po prvé, Lincoln mal ambíciu žiť cnostne a záležalo mu na dobrej reputácii, čo bol jeden z dôvodov, prečo sa stal dobrým prezidentom. Hrdosť, česť a dôstojnosť boli pre neho kvalitami, o získanie ktorých by sa mal politický líder usilovať. Bol človekom pevného charakteru, ktorého nie náhodou prezývali „Honest Abe“ (Čestný Abe). Lincolnova osobná etika sa následne premietla do jeho sociálnej a politickej etiky.

Historik William Lee Miller vo svojej knihe Lincoln’s Virtues: An Ethical Biography (Lincolnove cnosti: Etická biografia) píše: „Prejavil veľkodušnosť protivníkom a kritikom, zľutovanie obvineným, trpezlivosť s insolentnými generálmi, nefalšovaný súcit s trúchliacimi, veľkorysosť spolupracovníkom a podriadeným, nebol pomstychtivý k nepriateľom. Zreteľne odmietol rozoštvávanie, zlomyseľné zaobchádzanie a prechovávanie nenávisti.“ Tu sa skrýva jeden z hlavných dôvodov, prečo Amerika zostala po občianskej vojne jednotná, zrušila otroctvo a zachovala si demokraciu.

Stratégia mravne nízkych politikov a ich stúpencov je hľadať, zvýrazňovať či dokonca fabulovať nedostatky a pochybenia svojich protivníkov a podsúvať verejnosti myšlienku, že všetci politici sú rovnakí. Nechcú, aby mali občania vzory a ideály, s ktorými by mohli ich osobný charakter a politickú činnosť konfrontovať. Nenechajme sa pomýliť, aj nedokonalý a chybujúci človek môže byť dobrým politikom a Abraham Lincoln bol toho príkladom.

Po druhé, Lincolnovo líderstvo reprezentovalo kreatívnu syntézu morálnych hodnôt a politického realizmu. Hoci bol mravným človekom a kresťanským veriacim, chápal, že politický ring nie je miestom na aplikáciu doslovného výkladu Ježišovej etiky prezentovanej v Kázni na vrchu: „Neprotivte sa zlému! Naopak: Tomu, kto ťa udrie po pravom líci, nadstav aj ľavé.“

Ak by sa touto etikou riadil vo vzťahu k politickému oponentovi, ktorý oddeľuje etiku od politiky a hádže dva kamene, každý súboj by pre svoju zbožnú naivitu prehral. Ak by túto etiku aplikoval na vonkajšieho nepriateľa, v ktorého vojenskom arzenáli sú nielen kamene, ale aj letálne zbrane, bol by príkladom nezodpovedného politika, ktorý si neplní základnú povinnosť.

Neozbrojení proroci dosahujú morálne víťazstvá a občas prepisujú dejiny, nebrániacich sa politikov čaká istá prehra. Preto aj morálny politik musí v politickom ringu zápasiť, mal by však udierať presne, proporcionálne a – nech to znie akokoľvek cudzo – pokorne. Takýmto spôsobom boja si neraz získa rešpekt aj tých, ktorí s ním nesúhlasia, ako to bolo v prípade Lincolna.

Pokora nie je slabosť, naopak, je demonštráciou morálnej sily. Lincolnovi umožňovala bojovať so zápalom, ale nie zákerne, postaviť sa tvárou v tvár zlu a nepodľahnúť pritom nenávisti, chránila ho pred opojenosťou mocou. Bol veriacim človekom a v širšom zmysle slova aj verejným teológom – ako vidno napríklad z jeho slávneho gettysburského prejavu – kresťanstvo však nezneužíval na politické ciele.

Lincolnov najväčší zápas bol proti zrušeniu inštitúcie otroctva a práve na ňom dobre vidno náročnosť i nevyhnutnosť presadzovania morálnych hodnôt v politickom živote. Hoci nikdy neobhajoval inštitúciu otroctva, jeho postoj k jej zrušeniu sa vyvíjal až dospel do bodu, že sa stal kľúčovou témou prezidentských volieb v roku 1860. Zrušenie otroctva bolo podľa Lincolna nielen politicky žiaduce a nutné pre zachovanie únie, ale otroctvo pokladal za neprípustné aj z morálneho hľadiska.

Vzťah medzi etikou a politikou bude vždy komplexný a komplikovaný, ak však chceme žiť v lepšej spoločnosti, musíme trvať na ich nerozdeľovaní. Bezpochyby, morálne hodnoty sa nepresadzujú v politickom živote ľahko – toto úsilie bude vždy nedokonalé, nedokončené a bude zahŕňať kompromisy. Politika je a zostane umením možného.

Transformační lídri vedení etikou zodpovednosti však obvykle dokážu rozpoznať, kedy obetovať „dokonalé“ v prospech „dobrého“ a kedy kompromis, naopak, znamená vážne morálne zlyhanie, ktorému treba predísť. Vo svojom poslednom verejnom prejave Lincoln vyhlásil: „Dôležité zásady môžu a musia byť neflexibilné.“

Havel a Slovensko

Na záver – zodpovedný politik by mal predísť tomu, aby v boji o získanie, zachovanie alebo presadzovanie moci zneužíval prirodzený ľudský strach či ľudskú slabosť vrátane nevedomosti a zlých vlastností. Lincoln medzi zodpovedných politikov patril, keď počas svojho vládnutia namiesto prebúdzania démonov apeloval na „better angels of our nature“ (lepších anjelov našej povahy) – pamätné slová, ktoré použil na konci svojho prvého inauguračného prejavu.

Nemožno si (nielen) tu nevšimnúť istú podobnosť s Václavom Havlom, ktorý je v našom kontexte zrozumiteľnejší. V jeho brilantnom Novoročnom prejave v roku 1990 nachádzame realistické zhodnotenie stavu krajiny, ale bez podnecovania k nenávisti voči komunistom alebo jeden voči druhému. Absentuje v ňom triumfalizmus, idealizmus i cynizmus, prítomná je nádej, zodpovednosť a dokonca sa v ňom objavuje fráza „probouzet to lepší, co je v každém člověku“.

A čo Slovensko? Ľahšie sa, samozrejme, píše o osobách, ktoré už nie sú nažive a môžeme s odstupom času hodnotiť ich odkaz. V súčasnosti najviac prvkov transformačného líderstva vo vysokej politike vykazuje prezident Andrej Kiska. Je evidentné, že sa usiluje robiť iný druh politiky, na aký sme boli doteraz zvyknutí. Preto by bolo pre Slovensko dobré, ak by opätovne kandidoval na funkciu prezidenta.

Pri triezvom hodnotení práce akéhokoľvek politika je nutné pozerať sa nielen na jednotlivé stromy, konáre a listy jeho vládnutia, ale aj na celý les, ktorý za sebou zanecháva. Ak je pravdou, že Slovensko zažíva krízu líderstva, treba si položiť jednoduchú otázku, či je konkrétny politik súčasťou problému alebo jeho riešenia. Ak platí to druhé, mali by ho voliči podporovať a pripomínať mu, aby sa nechal inšpirovať lídrami ako Abraham Lincoln.

Komentáre

Teraz najčítanejšie