Stretnú sa Srb, Chorvát, moslim a Bosniak. Začína sa to ako vtip, ale je to jeden z európskych filmov roka

Koprodukčný projekt Chlapi neplačú, na ktorom spolupracovala Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Nemecko a Chorvátsko, pripomína, že vojna v Juhoslávii, ktorá sa odohrala na prelome storočí, nesie následky doteraz. Skončila sa jej rozpadom a na Balkáne vzniklo niekoľko nových štátov, ktorých občania cítia vzájomnú neúctu. Stále majú totiž pred očami zločiny tých druhých.

Kto je na vine? Kto komu viac ublížil? Dráma o vine a treste, o neutíchajúcej pomste niekde vo vnútri, žije aj po dvadsiatich rokoch. Skľučujúci celovečerný debut bosnianskeho režiséra Alena Drljeviča už zožal úspech v lete na Karlovarskom filmovom festivale, kde získal Zvláštnu cenu poroty. Kandidát Bosny a Hercegoviny na Oscara bol ocenený aj ako najlepší hraný film na 19. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. Do našich kín sa dostáva až teraz.

Pôvodne to mal byť dokument

Slovinský režisér sa dokonca aj zúčastnil sedení s vojnovými veteránmi rôznych krajín, aby pochopil ich postoje, vnútorné napätie a prežívanie. Z dokumentárneho žánru nakoniec vznikol celovečerný hraný debut a jedna z najvýraznejších európskych snímok roka.

Stretnú sa Srb, Chorvát, moslim a Bosniak – začína sa to možno ako vtip, ale nie je. Aj napriek tomu, že sa veľmi citlivo podáva prirodzená dávka humoru vo vypätých situáciách.

Vojnoví veteráni sa kdesi v bosnianskych horách stávajú súčasťou psychologického experimentu. V rovnako opustenom hoteli, ako sú pravdepodobne oni sami. Je ich osem, prišli dobrovoľne a zastupujú rôzne národnosti bývalej Juhoslávie, aby spoločne podstúpili psychoterapiu.

Cez deň sa zhovárajú počas sedení a na raňajkách, večer svoje trápenia utápajú v alkohole. V snahe posunúť sa ďalej aj rekonštruujú svoje nepríjemné zážitky. Inscenujú zlo, ktoré zažili. Kričia alebo po sebe strieľajú z imaginárnych pušiek, ak to po nich terapeut chce.

Na pohľad životom porazení páni v strednom veku však skrývajú príliš veľa hnevu a smútku. Stačí malé nedorozumenie a ďalší konflikt je len otázkou času. Aj počas rekonštrukcií z nich možno vyčítať, že to, čo hrajú, skutočne vidia a cítia ako živé. Rozplačú sa, dostanú záchvat alebo nemôžu popadnúť dych. Aj keď už od konfliktov ubehlo dosť času, rany ostali, hrdosť sa stratila a sú neschopní vyrovnať sa s vlastnými životmi.

Deštrukčná psychologická dráma

Čo-to napovedá už úvodný záber, ktorý zachytáva odľahlú krajinu a rozdeľuje obrazovku na dve polovice. Jednotliví veteráni tiež predstavujú viacero strán a názorov, ktoré sa nikdy nezlúčia a navždy ostanú skeptickí voči druhej strane.

Hovorme aj o detaile. Formálnom a obsahovom. Alen Drljevič zvolil vo viacerých scénach predovšetkým detailnejší pohľad a kameru neodkláňa ani v momente, keď je to už nepríjemné, aby väčšmi prenikol do vnútra postáv. Obrazy sa preostrujú, ovplyvňujú tak našu pozornosť. Zároveň im dokážeme viac porozumieť, vnímať ich s empatiou, pozerať sa cudzími očami.

Im však porozumenie a vzájomná úcta chýbajú. Nezaujíma ich ani pamätník zosnulých obetí z vojny, ku ktorému spolu s terapeutom dokráčajú. Vtedy niektorí radšej pozerajú amatérske porno cez telefón, aby preukázali svoju ľahostajnosť voči druhej strane.

V tom spočíva mimoriadny význam filmu – demonštrovať naliehavosť porozumieť si a hľadať cestu k dialógu v súčasnej politickej situácii.

Niektoré snímky stoja i padajú na hereckom obsadení. Chlapi neplačú sú takým filmom. Široká škála skúsených hereckých osobností drží sústredeného diváka v napätí a ťahá celý príbeh. Neprekáža, že nikoho z nich nepoznáme. Potrebné nie sú ani dramatické hudobné podklady. Tenzie režisér zvládne udržať iba s pomocou šikovného využitia prejavov jednotlivých postáv.

Ak divák pocíti úzkostný stav, keď v scéne absentuje hudba a dominuje ticho, kvalita filmovej réžie hovorí sama za seba. Preto aj Alen Drljevič zakladá dej a jeho pomalé tempo na sekvenciách, kde dostáva priestor naše vlastné fantazírovanie nad vnútorným svetom postáv.

Vhodným príkladom je aj scéna, kde veteráni vysedávajú za stolom a popri nich sa mladí futbalisti hrajú s loptou. Vidíme ten rozdiel. Odlišnosť v premýšľaní, v správaní a predovšetkým v skúsenostiach. Stačí scéna s tichom. Viac slov netreba.

Scenár v tomto prípade nie je prelomový. Neponúka nič nové. Silný je však obsah a jeho deštrukčný charakter. Pripomína akési krátke epizódy alebo situácie, do ktorých ako diváci vchádzame, pozorujeme a odrazu sa končia v momente, keď by sme ešte čosi pozreli.

Téma z tejto časti Európy zrejme nie je pre distribútorov natoľko príťažlivá. Nepoznáme všetky politické a sociálne súvislosti, herecké tváre sú nám pomerne neznáme, ale vďakabohu sú Chlapi neplačú výnimkou.

Lebo tu sa podáva veľmi silná pálenka – bosnianska rakija. Po premietaní doznieva ešte dlho.