Denník N

Pakistanská hádanka: Má ho Amerika opustiť alebo zostať?

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Dnes je Pakistan slabým štátom, ale zajtra môže zlyhať úplne. To by bola nočná mora, pretože jadrové zbrane by sa mohli dostať do rúk teroristom.

Harold Brown, americký minister zahraničia za prezidenta Jimmyho Cartera, raz údajne opísal preteky v zbrojení medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom týmito slovami: „Keď zbrojíme, oni zbroja. A keď nezbrojíme, oni zbroja.“

Ďalší frustrovaný prezident

Z pohľadu americkej vlády sú súčasné vzťahy s Pakistanom pozoruhodne podobné: Keď Amerika podporuje Pakistan, Islamabád robí veci, ktoré sa Washingtonu nepáčia. A keď Washington Islamabád potrestá, deje sa to isté.

Z pakistanského pohľadu je minulosť spoločných vzťahov najmä sériou amerických zrád. Najprv sa USA s Pakistanom načas zblížia, ale vždy, keď to americký prezident uzná za vhodné, pomoc zruší. Napríklad, v osemdesiatych rokoch Američania vyzbrojovali mudžahedínov, ktorí v susednom Afganistane bojovali proti Sovietskemu zväzu. Lenže po odchode sovietskych vojsk takmer úplne opustili región. No z takéhoto vysvetlenia akosi vypadol fakt, že Pakistan vybudoval svoj jadrový arzenál aj napriek tomu, že americké zákony v takomto prípade vyžadovali ukončenie pomoci.

V nasledujúcich rokoch sa americká pomoc opäť vrátila. Lenže vzájomná nedôvera už zostala. Čiastočne aj preto, že otec pakistanského jadrového programu (pravdepodobne s vedomím vlády) pomáhal s jadrovými programami aj Líbyi, Severnej Kórei i Iránu.

Spojené štáty sa s Pakistanom opäť zblížili po 11. septembri 2001, keď dala administratíva prezidenta Georgea W. Busha pakistanskej vláde ultimátum, aby si premyslela, či je pre ňu dôležitejší vzťah k USA alebo k Talibanu, ktorý otvoril afganské územie pre al-Káidu. Pakistan prisľúbil, že bude americkým partnerom vo vojne proti teroru, a v roku 2004 ho Amerika odmenila tým, že sa stal „hlavným spojencom mimo NATO“, ktorý sa kvalifikoval na to, aby dostával väčšinu vyspelého vojenského vybavenia a technológií.

Lenže teraz je z Pakistanu frustrovaný ďalší americký prezident. A namiesto toho, aby svoje sklamanie vyjadril za zatvorenými dverami vo Washingtone alebo v Islamabade, sa Donald Trump rozhodol prehovoriť na verejnosti: „USA dali za posledných 15 rokov Pakistanu hlúpo viac ako 33 miliárd dolárov pomoci, kým oni nám nedali nič okrem lží a zrady, mysliac si, že naši lídri sú hlupáci. Poskytujú bezpečné útočisko teroristom, na ktorých poľujeme v Afganistane. To sa už nesmie opakovať!“

Prechod od Pakistanu k Indii

Ak by sa ma na to niekto spýtal, odporučil by som mu, že takýto odkaz treba odovzdať diplomatickými kanálmi, pretože otvorená, emocionálne nabitá kritika Pakistanu ešte viac sťažuje zmenu tamojšieho politického kurzu – čo je zrejme cieľom amerických predstaviteľov – tak, aby nepôsobil ako klientský štát. A tiež by som bol proti prerušeniu bezpečnostných väzieb a v prospech podmienenia americkej podpory špecifickými pakistanskými činmi.

V skutočnosti bolo po 11. septembri veľkou americkou chybou, že sa k Pakistanu správali, akoby bol ich spojencom. Keď máte spojenca, je možné predpokladať, že vaša politika sa do veľkej miery prekrýva. Lenže pri Pakistane nikto nič podobné nepredpokladal.

Pakistan má najrýchlejšie rastúci jadrový arzenál sveta, na jeho území bývajú niektorí z najnebezpečnejších teroristov sveta (istý čas tam žil aj Usama bin Ládin) a ako naznačil aj Trump, naďalej poskytuje útočisko pre Taliban, ktorý robí všetko možné, aby destabilizoval Afganistan. Pakistanská politika neohrozuje len pol druhého desaťročia amerických snáh v Afganistane, ale tiež životy tisícov amerických vojakov, ktorí sú tam nasadení.

Ale dokonca ani premyslenejší transakčný vzťah Ameriky s Pakistanom by ich dnes nezblížil. Pakistan, ktorý je demokraciou len podľa mena a v jeho politike hrajú dominantnú úlohu armáda a spravodajské služby, chce Afganistan, v ktorom bude hrať Taliban dominantnú úlohu. A USA to z mnohých dôvodov nechcú.

Navyše, v posledných rokoch USA posilnili svoje vzťahy s pakistanským arcirivalom Indiou, ktoré sa z ekonomických a strategických dôvodov budú rozvíjať rýchlejším tempom. Prirodzeným partnerom Pakistanu je stále viac a viac Čína, ktorá už dnes investuje veľa peňazí do pakistanskej infraštruktúry a stala sa hlavným pakistanským dodávateľom výzbroje. A aj Čína sa obáva Indie, ktorá ju čoskoro predbehne v počte obyvateľov a stáva sa jej ekonomickým a strategickým súperom, s ktorým má navyše spornú hranicu.

Z tejto krajiny sa nedá len tak odísť

No aj napriek tomu by Spojené štáty nemali Pakistan opustiť. Zlé situácie sa môžu vždy ešte zhoršiť. Dnes je Pakistan slabým štátom, ale zajtra môže zlyhať úplne. To by bola regionálna i globálna nočná mora, pretože pakistanské jadrové zbrane by sa mohli dostať do rúk teroristom.

Preto by do krajiny naďalej mala prúdiť ekonomická a humanitárna pomoc, i keď by bolo treba kontrolovať, ako ju Islamabád využíva. Obmedzená spolupráca v boji proti terorizmu a v Afganistane je stále možná. Aby znížili riziko vojny, Spojené štáty by mali pokračovať aj v spolupráci s Indmi, ako aj s Pakistancami, aby posilnili ich vzájomný vzťah, ktorý je naďalej menej rozvinutý ako napríklad americko-sovietske vzťahy počas vrcholiacej studenej vojny.

Pre Pakistan by malo zmysel, keby sa stal regulárnou súčasťou americko-čínskej agendy. USA a Čína diskutujú o rôznych scenároch na Kórejskom polostrove, vrátane svojich vojsk, jadrových zbraní a miestnej nestability. Rozhovory o tom, ako sa vyhnúť kríze, ktorá by sa dotýkala Pakistanu, a o tom, ako zabrániť pádu tohto štátu, nie sú o nič menej urgentné.

© Project Syndicate

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie