Východoeurópsky populizmus je iný ako ten na západe EÚ

V roku 2016 vytvorili britské referendum o vystúpení z Európskej únie a americké prezidentské voľby dojem, že populizmus východoeurópskeho strihu pohlcuje aj Západ. V skutočnosti je však situácia v západnej Európe a v Spojených štátoch jasne odlišná.

Chýbajúca tradícia

Ako ukázali politológovia Martin Eiermann, Yascha Mounk a Limor Goultchin z Inštitútu Tonyho Blaira pre globálnu zmenu, len vo východoeurópskych postkomunistických krajinách populisti vo voľbách bežne porážajú tradičné strany. Z pätnástich východoeurópskych krajín sú dnes populisti hlavnou vládnou silou v siedmich z nich. V dvoch ďalších sú súčasťou vládnej koalície a v troch sú hlavnou opozičnou silou.

Eiermann, Mounk a Goultchin poukazujú aj na to, že kým v roku 2000 populisti získali 20 a viac percent hlasov len v dvoch východoeurópskych štátoch, v súčasnosti je to tak až v desiatich krajinách. V Poľsku takéto strany v roku 2000 získali iba 0,1 percenta hlasov, no v súčasnosti má vládnuca strana Právo a spravodlivosť v parlamente väčšinu. A v Maďarsku podpora premiéra Viktora Orbána občas presiahla 70 percent.

Aj bez ohľadu na tieto tvrdé čísla musíme uvažovať nad základnými spoločenskými a politickými faktormi, ktoré vo východnej Európe populizmus tak posilnili. Na začiatok treba uviesť, že východnej Európe chýba tradícia bŕzd a protiváh, ktorá dlhodobo chráni západnú demokraciu. Na rozdiel od predsedu PiS Jarosława Kaczyńského, de facto poľského vládcu, americký prezident Donald Trump neignoruje súdne rozhodnutia a neštve tajné služby proti opozícii.

Alebo si vezmite Roberta Muellera, ktorý vedie vyšetrovanie kontaktov kandidáta Trumpa a jeho tímu s Rusmi. Muellera tým poveril zástupca ministra spravodlivosti Rod Rosenstein, vládny úradník, ktorý je Trumpov podriadený. A hoci má Trump ako človek stojaci na čele exekutívy možnosť Muellera i Rosensteina vyhodiť, pravdepodobne sa to neodváži urobiť. To isté sa o Kaczyńskom povedať nedá.

Len priatelia alebo nepriatelia

Iným zásadným rozdielom je, že Východoeurópania majú tendenciu zastávať materialistickejšie postoje ako Západniari, ktorí sa pohli od starostí o svoju fyzickú bezpečnosť k presadzovaniu toho, čo sociológ Ronald Inglehart nazval postmaterialistickými hodnotami. Jedným z prejavov tohto rozdielu je, že východoeurópske spoločnosti sú zraniteľnejšie, náchylnejšie podľahnúť útokom na abstraktné liberálne inštitúcie, ako je napríklad sloboda slova či nezávislosť súdnej moci.

Nemalo by nás to veľmi prekvapovať. Nakoniec, liberalizmus bol do východnej Európy importovaný zo Západu. Odhliadnuc od fenoménov ako Trump a brexit, Spojené štáty a Spojené kráľovstvo majú hlboko zakorenenú kultúru politického a spoločenského liberalizmu. Vo východnej Európe nie je občianska spoločnosť len slabšia, ale taktiež sa zameriava skôr na oblasti, ako je charita, náboženstvo, voľný čas a politika, nie na spoločenské témy.

Navyše, v neobyčajne odlišných politických systémoch postkomunistických štátov je ľavica buď veľmi slabá, alebo sa v hlavnom politickom prúde vôbec nevyskytuje. Deliaca politická čiara tak nevedie medzi ľavicou a pravicou, ale medzi tými správnymi a nehodnými. Výsledkom je, že východ Európy je oveľa náchylnejší k dichotomickému poňatiu politiky na báze priateľ – nepriateľ, ktorú propagoval nemecký politický a právny teoretik Carl Schmitt. Každá strana sa tak vníma ako jediná skutočná reprezentantka národa a svojich oponentov vníma ako nelegitímne alternatívy, ktoré nestačí len poraziť, ale najlepšie zbaviť práva na existenciu.

Širšia komunita, nie ekonomické záujmy

Ďalší dôležitý rozdiel medzi východo- a západoeurópskymi populistami spočíva v tom, že tí z východu nerátajú len s podporou pracujúcej triedy, ale tiež s podporou strednej triedy. Podľa výskumu, ktorý urobil poľský sociológ Maciej Gdula, politické postoje sa v Poľsku neodvíjajú od toho, či niekto profitoval alebo stratil počas postkomunistickej ekonomickej transformácie. Elektorát vládnucej strany tvoria aj mnohí ľudia, ktorí sú so svojím životom v zásade spokojní a darí sa im primerane s tým, ako sa rozvíja krajina.

Pre týchto voličov je dôležitý širší naratív, do ktorého sú zasadené pozitívne a negatívne skúsenosti. Ten voličov silne púta k strane. Voliči si tak nevytvárajú svoj vlastný názor na súdy, utečencov či opozíciu podľa svojich vlastných skúseností, ale namiesto toho počúvajú lídra, a svojim politickým preferenciám prispôsobujú aj vlastné názory.

Úspech PiS tak nie je založený na ekonomických záujmoch frustrovaných voličov. Pre pracujúcu triedu je hlavným činiteľom túžba patriť do nejakej komunity. Pre strednú triedu je to spokojnosť, ktorá nesúvisí s materiálnym bohatstvom, ale s útokmi na niekoho, kto je vnímaný ako menejcenný, či už ide o utečencov, skazené elity alebo sudcov. Orbán a Kaczyński dokážu tieto túžby výborne kapitalizovať.

Nová hranica v EÚ

Stojí za to pýtať sa, či je to práve tento populizmus, ktorý definuje skutočnú kultúrnu, poťažmo politickú hranicu v rámci Európskej únie. Ak je to tak, že poľská a maďarská politika je bližšia ruskej ako francúzskej či rakúskej, znamená to, že sú hranice Európskej únie posunuté príliš na východ? Nie je to tak, že tieto krajiny patria skôr k Rusku, než k západnej Európe? A znamená to, že z dlhodobého hľadiska nebude možné súčasné hranice EÚ udržať?

To sú znepokojivé otázky. A odpovede na ne môžu dať len samotní Východoeurópania.

© Project Syndicate