Denník N

Výlet do českého pohraničia ovplyvnil ich životy: obvinili ich z pokusu o útek na Západ a poslali k čiernym barónom

Manželia Ďuricovci. Foto - Post Bellum
Manželia Ďuricovci. Foto – Post Bellum

Cesta na návštevu za bratmi k Lipnu a do Karlových Varov bola Cyrilovi Ďuricovi osudná, po návrate zo základnej vojenskej služby u PTP si ťažko hľadal zamestnanie, problémy neobišli ani jeho rodinu.

Cyril Ďurica sa narodil 6. augusta 1931 v obci Staré v okrese Michalovce. Mal štyroch bratov. Najstarší Emil bol o desať rokov starší, po vypuknutí SNP odišiel bojovať do hôr proti Nemcom.

Cyrilovi zomrela mama. Nielenže ťažko znášal jej smrť, otec sa neskôr znova oženil a macocha odmietala mladého Cyrila posielať do školy.

„Macocha ma nechala vo štvrtom ročníku od mája do októbra pásť dobytok u gazdu. To som mal osem rokov, rok som prepadol. Ďalší rok sa to opakovalo a zase som nechodil do školy.“

Keď sa o tom dozvedela jeho krstná mama, zobrala ho do prešovskej nemocnice za bratom Emilom, ktorý sa tam liečil po ťažkých bojoch z tuberkulózy. Až Cyrilov brat napokon zariadil, aby v Prešove vychodil základnú školu. Emil zomrel v roku 1950.

Nezabúdajme na svoju históriu – venujte svoje 2 percentá Post Bellum SK

Aj vaše 2 percentá môžu pomôcť k tomu, aby sme minulosť lepšie poznávali a neopakovali jej tragické udalosti.

Post Bellum SK v roku 2017 nahralo viac ako 100 dramatických osudov ľudí, ktoré reflektujú 20. storočie. Príbehy sú pre verejnosť prístupné v našom systéme www.memoryofnations.eu a uverejňované v médiách.

Realizujeme zážitkové workshopy pre žiakov a študentov, organizujeme výstavy a udeľujeme Ceny Pamäti národa v Národnom divadle v Prahe.

Našu prácu a aktivity rozvíjame ďalej. Pokračovať môžeme aj s vašou pomocou.

Ako postupovať? Nájdete tu.

Rodina Cyrila Ďuricu. Foto – Post bellum

Za krivé obvinenia tresty

Cyril stál po skončení strednej večernej školy pri vzniku veľkého závodu, ktorý bol toho času najväčším na východnom Slovensku. Kedysi bolo v Závode priemyselnej automatizácie Dukla Prešov zamestnaných až 5000 ľudí. Vtedy sa zoznámil s Miroslavom Ďurkotom, ktorého predtým vyhodili z gymnázia z politických dôvodov.

„Vyhodili ho z gymnázia v Michalovciach pre jednu kresbu. Bol na nej Jánošík, ako stál na červenej hviezde a trhal ju. V závode sa veľa jeho spolužiakov s ním nechcelo kamarátiť, pretože bol vo väzení – pre jednu kresbu.“

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Cyril kamaráta nezaprel. Chlapci boli tesne pred nástupom na základnú vojenskú službu a ešte pred nástupom si vymysleli výlet. „Mal som brata v Karlových Varoch a Mirov brat žil na hrádzi v Lipne nad Vltavou neďaleko rakúskych hraníc. Išli sme vlakom z Prešova na České Budějovice a ďalej na Certlov (dnes časť obce Dolní Dvořiště v okrese Český Krumlov) najprv navštíviť jeho brata.“

Vo vlaku ich kontrolovala hraničná služba a všetko bolo v poriadku. Na stanici v Certlove si ich však pohraničiari zavolali na osobnú prehliadku.

„Boli sme až z Prešova a podľa pohraničiarov sme boli príliš ďaleko. Navyše Mirova mama nám na desiatu zabalila konzervy, ktoré boli zo Západu – z Holandska. Tie konzervy sa stali pre nich usvedčujúcim materiálom, že máme niečo so Západom. Takže nás pohraničiari naložili do auta a odviezli nás najprv na okres, potom na kraj a nakoniec do prešovského justičného paláca, kde sme boli mesiac zavretí prakticky za nič.“

Oboch umiestnili do vyšetrovacej väzby, na samotku, bez kontaktu na iných väzňov. Vypočúvajúci boli presvedčení, že obaja „maskujú“ svoj výlet za pokus o ilegálne prekročenie štátnych hraníc.

„Tomu sa ani nedá veriť, jeden z bacharov každú chvíľu búchal na dvere cely zväzkom kľúčov a stále bolo počuť len: ,Buch! Buch!´Kričal: ,Čo robíš?! Nespi!´ Celú noc nás budil. Mesiac som prežil v tom väzení pre nič za nič. Celý život sa to so mnou potom viezlo natoľko, že som chcel utiecť za hranice.“

Z väzenia ich pustili po mesiaci a hneď na nich čakal dôstojník z pomocných technických práporov s povolávacím príkazom.

Čierni baróni

Vlakom išli až k nemeckým hraniciam do mestečka Mimoň. V PTP Cyril slúžil od 1. novembra 1952 až do konca roku 1954. Prvý rok strávil na stavbách, vojenský život bez zábavy.

Druhý rok bol ešte ťažší. Preradili ho do Mladej Boleslavi a vojenský režim tu pripomínal skôr väzenie. Presne stanovené raňajky, obed, cvičenia a politické prednášky, ktorým Cyril veľmi nevenoval pozornosť, to bol denný program Pomocných technických práporov.

Po vojenskom väzení mal Cyril problém zamestnať sa, keďže si niesol so sebou biľag trestanca za „pokus o útek“. Najprv si išiel automaticky hľadať robotu opäť v prešovskom Závode priemyselnej automatizácie, kde ho na personálnom oddelení vyhodili so slovami: „My pétepákov a podvodníkov do roboty neberieme.“

V inom závode Odevy hľadali sústružníka, Cyril Ďurica spravil aj prijímacie skúšky, ale opäť  jeho kádrový spis hovoril o „neposlušnosti“, pre ktorú ho prijať nemohli. Kde hľadal robotu, tam každému prekážalo, že bol pétepák a vždy sa ocitol na ulici. Na toto obdobie spomína veľmi zle.

Po niekoľkých mesiacoch hľadania práce ho však vďaka jeho bývalému šéfovi predsa len zamestnali na jeho bývalom pracovisku v Prešove. Tu zostal pracovať napokon celý život.

Výpis z vojenského archívu

Foto – Post Bellum

Krivda zostala

Na roky v prešovskom podniku spomína Cyril tiež s krivdou, pretože podľa vlastných slov vymyslel veľa zlepšovacích patentov, ale na finančných odmenách sa to neodrazilo.

Okrem chýbajúcich prémií za zlepšováky a pracovitosť bol Cyril Ďurica nešťastný aj preto, že sa jeho nepriaznivý kádrový posudok odrazil aj na jeho deťoch. Tie si nemohli slobodne vybrať „lepšie“ školy, ale len učilištia.

Napriek tomu sa cez malú známosť podarilo dostať jeho prostrednému synovi Cyrilovi na stavebnú priemyslovku a potom na vysokú školu.

Cyril Ďurica sa o politiku po týchto krivdách radšej nezaujímal. Preto na Nežnú revolúciu v roku 1989 nespomína nijako špeciálne. Po odchode do dôchodku v roku 1991 nešiel oddychovať, ale spoluzakladal prešovskú pobočku Kia motors, ktorú dnes úspešne riadi jeho syn.

Cyril Ďurica sa oženil s kolegyňou, kontrolórkou. Dodnes žijú spolu v Prešove.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie