Zobrať dieťa na pohreb? Závisí od veku a od toho, či samo chce ísť

„Myslím, že som dcéru len zbytočne traumatizovala,“ vyčíta si 40-ročná Daniela. „Sama som bola v šoku a nezvládla som to, teraz ľutujem, že som na to nemyslela predtým.“

Daniela hovorí o svojej 9-ročnej dcére, ktorá veľmi zle niesla pohreb starej mamy. Starká, Danielina mama, zomrela náhle, keď dostala masívny infarkt na prechádzke vo vinohrade neďaleko svojho rodinného domu.

Daniela, ktorá žila v inom meste, bola jedinou dcérou, rodičia sa dávno rozviedli, vôbec sa nestýkali, mama už nemala súrodencov. Prípravy pohrebu a všetky vybavovačky na úradoch spadli výhradne na ňu. V deň pohrebu bola zničená, ale upokojila sa aspoň trochu, keď sa jej manželovi, ktorý bol na služobnej ceste v zahraničí, podarilo doraziť.

Prečítajte si

Učiteľka z Narnie: Deti nepodceňujte, treba s nimi hovoriť aj o smrti a živote na úteku

Mala som byť pri nej

„Nemala som čas baviť sa s dcérou, bola u mojej dobrej priateľky, v deň pohrebu som ju prišla zobrať, ku kamarátke som jej doniesla oblečenie a išli sme. Celkom sa držala, ale potom videla starkú v dome smútku v otvorenej truhle a začala tak strašne kričať, že ju manžel musel vyviesť. Vtedy som si uvedomila, že toto bol prvý pohreb v jej živote a ja som jej nepovedala, že je taký zvyk. Že som ju na to vôbec nepripravila. Veľmi mi nepridalo ani to, že na kare mi nejaká staršia pani povedala, že mám nevychované decko a že je vidieť, že nechodíme do kostola. Ani to, že v čase, keď by som najradšej dcére povedala, ako mi je to ľúto, a objala ju, som prijímala kondolencie od ľudí, ktorých som ani nepoznala.“

Daniela na jednej strane cítila, že dcéra je už dosť veľká, aby išla na pohreb starej mamy, s ktorou mala pekný vzťah, na druhej strane pochopila, že to malo byť inak.

„Na internete som si potom prečítala rôzne rady od odborníkov a už viem, že som si mala nájsť čas na vysvetlenie dcére, ako to bude, prečo sa ukazuje telo pred pochovaním, že som ju mala pripraviť na to, že to bude ťažké a smutné, ale že takto sa lúčime so zosnulými. Bola som taká pohltená inými vecami a vlastným smútkom, že som na dcéru zabudla.“

Dcére trvalo asi pol roka, kým bola schopná ísť na cintorín, zaniesť starkej kvety na hrob.

Psychoterapeutka Madla Rjabininová hovorí, že dieťa by vždy malo byť oboznámené s tým, čo sa na pohrebe bude diať, malo by dostať možnosť rozhodnúť sa, či chce ísť, a jeho voľba by sa mala rešpektovať.

Ak aj nechce, „bolo  by  vhodné urobiť inú rozlúčku primeranú jeho potrebám a veku, napríklad nakresliť obrázok a dať ho do truhly, alebo obrázok či inú spomienku pripevniť k balónu alebo k lampiónu a poslať, zasadiť strom, urobiť niečo symbolické“.

Dôležitý je aj vek dieťaťa. Podľa psychológov si deti koncept smrti začnú uvedomovať okolo šiesteho až siedmeho roku života, keď majú asi desať, je im jasné, že smrť je definitívna, týka sa všetkého živého a raz zomrú aj ony. Toto sú, samozrejme, len všeobecné údaje, každé dieťa je iné a vždy treba zvažovať aj jeho povahu a citlivosť.

Aký vek je vhodný?

Veľa rodičov si kladie otázku, kedy je vhodný vek na to, aby mohlo ísť dieťa na pohreb, pravdaže, ak chce. Britské štatistiky spred piatich rokov napríklad uvádzajú, že 48 percent respondentov si myslí, že brať na pohreb deti mladšie ako 12 rokov nie je vhodné.

Rôzne portály venujúce sa témam rodičovstva, ale aj špecificky téme umierania a smrti sa viac-menej zhodnú, že dieťa v školskom veku by smútočný obrad mohlo zvládnuť.

Bolo by však dobré posúdiť aj intenzitu vzťahu k pochovávanému a vôbec celkové okolnosti. „Ak je dieťa malé, je vhodné mať na blízku aj inú osobu, ktorá by ho mohla z pohrebu odviesť alebo ho zabaviť, venovať sa mu,“ radí Rjabininová.

Prečítajte si

Žena utiekla od troch malých detí, už nechcela byť mamou

Erika Wallnerová je švédska zdravotná sestra, ktorá 30 rokov pracovala v hospici a teraz robí prednášky o posledných dňoch ľudí na tomto svete. Myslí si, že súčasní rodičia sú príliš precitlivení a snažia sa zabrániť deťom chodiť na pohreby, aby neboli traumatizované.

„Ešte pred pár desaťročiami deti na pohreby chodili a nikto to veľmi neriešil, hoci uznávam, že vtedy rodičia všeobecne neskúmali pocity svojich detí a ešte menej ich rešpektovali. Ja mám 75 rokov, v mojej generácii neboli také neobvyklé ani pohreby súrodencov, rovesníkov či pomerne mladých rodičov. Dnes sa ľudia smrti boja, snažia sa, aby všetko okolo nej bolo sterilné, a to vrátane pohrebov. Ja si však myslím, že staré rituály sú dobré, že nás prevedú smútkom, a bolo by dobré, aby sme to odovzdávali aj svojim deťom. Ak však rodičia tieto rituály neovládajú, prenáša sa to na deti.“

Rjabininová si myslí, že ak dieťa signalizuje, že má z pohrebu nejakú obavu alebo strach, nemali by sme to bagatelizovať, dôležité však je aj to, ako s ním o tom hovoríme.

„V prípade, že sa bojí ísť na pohreb, by som najskôr hľadala príčiny strachu a reagovala na ne. Bez toho, že by som chcela ovplyvniť to, aby na pohreb šlo. Kde sa ten strach vzal? Čoho sa bojí? Čo by potrebovalo? Čo by som mohla spraviť, aby sa nebálo? Dieťa má mať možnosť sa rozhodnúť, či pôjde na pohreb, ale mohlo sa stať, že ak sme sa o tom citlivo neporozprávali, prehliadli sme nejaké dôvody, ktoré k tomu vedú a ktoré by sme vedeli ošetriť.“

Niekedy sa môže stať, že rodičia v snahe ušetriť dieťa od bolesti či traumy ich nechtiac len prehĺbia. Britka Emma Williamsová mala desať rokov, keď jej otec náhle zomrel a mama sa rozhodla, že Emma nepôjde na pohreb. Obe ženy to po tridsiatich rokoch stále ľutujú.

„Ak by som išla na pohreb, mala by som potvrdenie, že už nežije, a šancu rozlúčiť sa. Ak k tomu ešte prirátam to, že dospelí mali tendencie mi hovoriť, že musím byť silná kvôli mame, a v škole si ledva všimli, že otec zomrel, nečudo, že môj proces smútenia zostal zamrznutý.“

Jej mamu zase trápi, že preto, lebo sa zbehlo všetko tak rýchlo (otec zomrel na dovolenke), rozhodovala sa pod tlakom a s predstavou, že robí dobre.

Ako hovoriť o smrti

Snahy o zjemnenie celej situácie sa prejavujú aj tým, že dospelí často pri vyjadrovaní o zomrelom volia metaforické výrazy ako „odišiel“, „zaspal“. Deti však chápu veci lapidárne a opierajú sa len o svoje nepočetné skúsenosti.

„Pre deti sú to slová, ktoré poznajú v inom kontexte, a tak sa môže stať, že sa začnú báť spať alebo sa budú báť, keď niekto odíde napríklad na dovolenku alebo len do práce,“ vysvetľuje Rjabininová.

Zdôrazňuje tiež, že s deťmi sa treba o pohrebe a smrti rozprávať úprimne, neklamať a bez rozpakov priznať aj to, že my sami nevieme na niektoré otázky odpovedať alebo si odpovede ešte musíme premyslieť.

Niekedy, v prípade vážnej choroby, možno deti na smrť príbuzného citlivo pripraviť, ak ide o náhle úmrtie, nehodu či fatálny úraz, je to komplikovanejšie.

V každom prípade nielen dospelí, ale aj deti potrebujú šok či smútok spracovať. Pohreb je len jednou kapitolou procesu smútenia. „Vytvoriť priestor na smútok umožní, aby vyšiel von, a to potrebujú deti aj dospelí. Nemôže to nebolieť, ale pomáha, keď v tom nie sú sami,“ vysvetľuje Rjabininová.