Denník N

Súdny lekár Kováč: Aj ja som na začiatku v pitevni odpadával, dnes určím čas smrti celkom presne

Foto Denník N – Vladimír Šimíček
Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Obhliadky mŕtvych by podľa nových pravidiel mali robiť aj lekári špecialisti. Súdny lekár a právnik, Peter Kováč, ktorý už 22 rokov robí obhliadky mŕtvych, návrh kritizuje ako populistický.

Peter Kováč má netradičnú kombináciu zamestnaní. Je súdnym lekárom a obhliada mŕtvych a zároveň je aj právnikom spoločnosti ESET. Kováč rozpráva aj o tom:

  • prečo nemajú mŕtvych obhliadať lekári špecialisti ako kožní či röntgenológovia;
  • ako v najcitlivejšom momente, krátko po smrti, musí spovedať príbuzných;
  • ako vyzerá práca pri trestnom čine.

Tento rozhovor je miestami drsný a vhodný len pre silnejšie povahy.

Ako dlho obhliadate mŕtvych?

Súdnym lekárom som od roku 1996, takže zhruba 22 rokov.

Prečo ste začali s obhliadkami?

K súdnemu lekárstvu to patrí. Kto chce robiť súdneho lekára, počíta sa s tým, že bude obhliadať aj mŕtvoly u niekoho doma alebo s políciou. V Bratislavskom kraji dlhodobo funguje systém, že mŕtvych obhliadajú súdni lekári. Kvalita obhliadok všeobecnými lekármi je niekedy žalostná.

Prečo?

Mám vo svojom archíve správu, kde obhliadajúci lekár napísal, že obhliadku vykonal z 15 metrov. Z takej diaľky nemáte šancu nič vidieť. A poznám veľa takýchto prípadov.

Boli pre vás začiatky ťažké?

Pri mojich začiatkoch som v pitevni odpadával. Potom som si zvykol, ale vždy sú veci, ktoré vás prekvapia a zaskočia.

Čo vás naposledy prekvapilo?

Stratil som sa s policajtmi, ktorí riešia vraždy, v noci v lesoch v Bratislave. V rámci hlavného mesta sa dá stratiť v lese aj s policajtmi, mŕtvolou a pohrebnou službou. Aj vyjadrenia, že obhliadať bude u nás koroner, ma prekvapili. V anglicky hovoriacich krajinách je to totiž úradník, ktorý nepotrebuje medicínske vzdelanie. Tento systém obhliadok je už dávno na ústupe v prospech obhliadok lekármi.

Chodíte k mŕtvym, ktorí zomreli doma, aj za tými, čo umreli na ulici?

V tom nie je rozdiel. Rozdeľujeme len na úmrtia v nemocnici a mimo nej. Obhliadame všetky mŕtve telá mimo nemocnice, výnimkou sú ľudia, ktorí umreli na centrálnom príjme, ale ešte neboli do nemocnice prijatí – zomreli napríklad v sanitke.

Kde ľudia umierajú častejšie?

Smrť na ulici je aj autonehoda alebo keď niekoho zrazí vlak. Štatisticky je to porovnateľné.

Neklesá počet ľudí, ktorí umierajú doma?

Áno, väčšina ľudí umrie v nemocnici. Ale máme tu náhle úmrtia, keď človek umrie náhle, z plného zdravia. Pred päťdesiatimi či sto rokmi bola smrť neoddeliteľnou súčasťou života rodiny a kultúry. Vo viacgeneračnej rodine mladí videli zomierať starších. Dnes je smrť odsunutá nabok, akoby ani neexistovala, navyše väčšina ľudí umiera v nemocnici bez prítomnosti rodiny. Smrť preto človeka prekvapí a zaskočí. Už to nie je bežnou súčasťou života.

Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Peter Kováč 

Absolvoval Lekársku fakultu (1996) a Právnickú fakultu (2002) Univerzity Komenského. Po získaní atestácií z patologickej anatómie je aj súdnym znalcom v odbore Súdne lekárstvo. V rokoch 1996 – 2009 pracoval ako asistent a odborný asistent v Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. V súčasnosti prednáša na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity. Pracuje aj ako právnik spoločnosti ESET.

V súčasnosti je aj spoločníkom v spoločnosti forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz zaoberajúcej sa znaleckou činnosťou v medicíne s využitím znalostí súdneho lekárstva a chirurgie.

Je pre vás ťažké ísť do bytu, kde zomrel človek, a stretnúť sa s jeho blízkymi?

Pre mňa je to práca. Bezo mňa telo nemôže odísť. Musím zistiť, či je mŕtvy, kedy zomrel, čo bolo príčinou smrti a musím sa rozhodnúť, či telo môže byť pochované alebo ho odošlem na pitvu. Toto je úloha obhliadajúceho lekára. Nie je to ľahká situácia, ale každého zosnulého musí prehliadnuť lekár.

Je komunikácia s príbuznými náročná?

Sú rozličné typy reakcií. Niekedy sa správajú úplne racionálne, riešia situáciu a smútok príde neskôr. Niekedy je človek úplne zronený, ale v takých prípadoch je tam často niekto, s kým sa dá komunikovať. Pred nami je v byte často záchranná služba, a ak je pozostalý na tom naozaj zle, dostane lieky na upokojenie.

Bolo pre vás na začiatku problematické hovoriť s pozostalými?

Spočiatku to bolo také zvláštne. No teraz, keď idem na obhliadku, prepínam do iného módu. Musím myslieť na to, že to treba urobiť a na nič nemôžem zabudnúť.

Ako to vyzerá, keď máte službu obhliadajúceho lekára?

Som doma a čakám. Minulý pondelok som slúžil od siedmej hodiny večer do siedmej hodiny ráno. To je čas, keď mi môže zazvoniť telefón. Keď som s obhliadkami začínal, s napätím som čakal, či telefón zazvoní. Keď nezvonil, bol som nervózny, ani som nezaspal. Teraz s tým už nemám problém a pokojne zaspím. Viem, že keď sa niečo stane, zazvoní telefón. V telefóne mi povedia, aké to je úmrtie a kde sa to stalo. Príde po mňa šofér a buď s majákmi alebo bez nich ideme na to miesto. Robíme jeden lekár a jeden šofér celý Bratislavský kraj, ktorý má vyše 2000 štvorcových kilometrov.

Volá vás polícia k mŕtvym často?

Volajú nás k vraždám, ale aj samovraždám, alebo keď niekto umrie sám v byte a polícia takýto byt otvorila. Býva to časté.

Čo je zložitejšie, keď idete k mŕtvemu s políciou alebo k bežnému úmrtiu?

Nedá sa to brať rovnako. Ak ideme na obhliadku s políciou, tak prehliadnete telo, ale robíte aj experta pre políciu. Máme veľmi dobré vzťahy s policajtmi, ktorí riešia tie najzávažnejšie prípady. Veľmi dobre sa poznáme, začínali sme často naraz. Obhliadka môže trvať desať, dvanásť aj štrnásť hodín. Bežnú obhliadku mám za hodinu, hodinu a pol ukončenú. Ale aj keď robím obhliadku u niekoho doma, všímam si okolie, aj pri bežnej obhliadke sú situácie, keď prehliadam koše. Obhliadka je neopakovateľná, keď niečo prehliadnete, nedá sa to potom urobiť znovu. Bol som napríklad na obhliadke, bolo to malé dieťa. Keby som nepostupoval dôsledne, nezistil by som, že namiesto dvoch liekov dieťa užívalo len jeden.

Čo musíte vidieť, aby ste si povedali, že prehľadáte koše?

Keď je to starší človek, má veľa zdravotnej dokumentácie a vidíte, že jeho stav sa postupne zhoršoval, je to často veľmi jasné. Keď však zomrie mladý človek, pátrate, čo mohlo byť príčinou. Ak nemal bodnú ranu v krku, sekeru v chrbte, alebo nevisí zo stropu, tak hľadáte a pýtate sa ďalej. Niektorí sa môžu otráviť, tak hľadáte, či nenájdete lieky, predpis. Každá obhliadka je iná a každá je dôležitá.

Stalo sa vám, že ste volali políciu?

Áno. Sú dve možnosti, keď ich volám. Sú situácie, keď zistím, že by mohlo ísť o trestný čin, vtedy mi to ukladá zákon. A druhá je, že ich volám ešte pred obhliadkou, keby sa niečo stalo. Sú miesta, kam sa ani ja neodvážim. Keď idem do nebezpečného prostredia. Napríklad miesta, o ktorých je známe, že sú tam drogovo závislí, alebo kde žije veľká skupina bezdomovcov.

Dá sa na túto prácu zvyknúť?

Dá. Beriete to inak. Skončí obhliadka a tým to pre mňa môže skončiť. Pokračovaním obhliadky je niekedy pitva, prípadne referovanie nálezu kolegom pred pitvou.

Sú veci, ktoré vám ešte stále pri prehliadkach prekážajú?

Vždy sú také veci. Keď idete na obhliadku v lete k staršej mŕtvole, tak je dobré dať si niečo na hlavu, lebo vám budú smrdieť vlasy aj dva dni, aj keď si ich umyjete. Náhodou potom idete mestskou hromadnou dopravou a pre ľudí naokolo to nemusí byť príjemné.

Čo nosí pri sebe lekár na obhliadku mŕtveho. Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Koľko trvá obhliadka mŕtveho?

Každý prípad je iný, závisí od okolností. Pri bežnom úmrtí sa to dá na mieste stihnúť za pol hodiny, ak do toho nepočítam cestu tam a späť. Obhliadka neznamená, že si len pozriete telo mŕtveho, musíte získať informácie, keď sú tam ľudia, pýtate sa ich a musíte vypísať tlačivá.

Koľko ich zhruba je?

Potrebujete si najskôr napísať správu o obhliadke. Vypíšete identifikáciu človeka, musíte zistiť, koľko mal rokov, či sa na niečo liečil, ako prebiehali posledné dni, týždne, mesiace. Potrebujete si naštudovať dokumentáciu, ak ju nemáte, musíte si ju zabezpečiť. Stáva sa, že na obhliadkach, ktoré sú najmä s políciou, hľadáme zdravotnú dokumentáciu. Musíte opísať miesto, kde mŕtvola je, či ten človek užíval lieky, a aj aké. Musíte sa pozrieť na šaty, musíte mŕtvolu vyzliecť, vyšetriť posmrtné zmeny, lebo na ich základe určujete čas smrti. Aj to je úlohou obhliadajúceho lekára. Musíte pátrať po známkach násilia. To je jeden papier. Okrem toho zhotovujete fotodokumentáciu, a na základe toho vypíšete ďalší papier – List o prehliadke mŕtveho. Vymýšľal ho štatistický úrad a chce veľa údajov, ktoré sa mi prieči pýtať ľudí, ktorí práve prišli o blízku osobu.

O aké informácie ide?

Predstavte si, že niekomu zomrie doma dieťa a vy sa máte pýtať, či otec dieťaťa bol manželom matky. Viete si to predstaviť? Alebo rodné číslo pozostalého manžela. Niekomu zomrie manželský partner. Vy tam robíte veci, ktoré by radšej nemal vidieť – vyzliekate mŕtveho, pozeráte sa do telesných otvorov a potom sa toho pozostalého máte pýtať, aké má rodné číslo. V dokumentoch chcú vedieť zamestnanie mŕtveho, jeho národnosť. Ste tam ako vysunutá ruka štatistického úradu a oni si z toho potom spravia štatistiku. A tieto papiere musíte vypísať štyrikrát alebo päťkrát, nie je to samoprepisujúce, musíte to robiť s kopirákom. Aj keď veľmi tlačíte, tak tretia kópia je už ťažko čitateľná, štvrtá sa už nedá prečítať. Potom musíte papier aj s kopirákmi otočiť, lebo musíte vyplniť tabuľku na druhej strane. V zahraničí je papier samoprepisovací a má jednu stranu. Toto je z hľadiska komfortu lekára, ktorý to vypisuje, veľmi zlé.

Kedy vás môžu k obhliadke zavolať?

Zavolať vás môžu kedykoľvek. Bratislavský kraj je netypický, lebo obhliadky robia najmä súdni lekári. Predtým, keď obhliadky robili iní lekári, nebola ich kvalita dostatočná. Na pitvu posielali aj telá, u ktorých to nebolo potrebné. To nemusí byť úplne zle, ale lekárov, ktorí robia pitvy, nie je veľa a boli preťažení. Urobili sme si to ako službu sami pre seba, urobíme si prvotný filter. Ďalší benefit je, že keď si ako súdni lekári obhliadame sami, tak máme aj najlepšie informácie. Keď k nám príde na pitvu telo z iného rajónu, často nemáme žiadne informácie. Lekári vypíšu papiere len tak, aby sa nepovedalo, niektorí napíšu len pár slov a neviete si z toho urobiť obraz.

Často chodíte za noc na viacero obhliadok?

Bežne sa robí viac ako jedna obhliadka. Keď máte naozaj zlú 12-hodinovú službu, môžete mať desať aj jedenásť obhliadok, a niekedy nejdete ani na jednu. Počas priemernej služby je to päť či šesť obhliadok. Ročne je 55-tisíc úmrtí, takže to vychádza zhruba na 150 úmrtí denne v rámci Slovenska. V našom regióne je to okolo 20 úmrtí denne, z toho 10 až 11 úmrtí je mimo zdravotníckeho zariadenia.

Ako sa potom cítite ráno po desiatich obhliadkach?

Unavene. A potom idem do roboty.

Koľko trvá, kým k mŕtvemu prídete? Práve dlhé čakanie na obhliadajúceho lekára je jeden z argumentov ministerstva, prečo menia pravidlá obhliadok.

Merať kvalitu obhliadok dojazdovým časom je ako hodnotiť výsledky olympiády podľa oblečenia výprav. Mám prioritu prípadov. Ak ma zavolá polícia, tak idem prednostne tam a pokojne tam budem tak dlho, ako treba. V nevyhnutnom prípade môžem požiadať kolegu o výpomoc. Snažíme sa vyriešiť najskôr úmrtia na ulici a s políciou. Úmrtie v dome sociálnej starostlivosti môže v takom prípade nejaký čas počkať.

Nie je teda odôvodnený argument pre zmeny, aby sa skrátil čas čakania?

Je to absolútne iracionálne. Tento argument nemôže dať niekto, kto sa na to pozerá manažérsky, je to len taký populistický argument. Snažíme sa chodiť čo najskôr, dať však nejaký dojazdový parameter je nezmysel. Ak by mal byť takýto parameter garantovaný, potrebovali by ste na to omnoho viac zdrojov, ľudí, áut. A to by systém absolútne zdražilo. Už len v našom regióne by to chcelo 2 až 3 posádky, pritom Bratislavský kraj je najmenej problémový – sú tu dobré cesty a žiadne kopce. Predstavte si, koľko posádok by bolo treba v Prešovskom kraji, ktorý má takmer 9000 štvorcových kilometrov, veľa kopcov a zlé cesty. Časový parameter má v tomto najmenšiu relevanciu, a to hovorím ako človek s 22-ročnou praxou. Môj najkratší čas dojazdu bol tri minúty. Urobili sme obhliadku a hlásili úmrtie v dedine vedľa. Potom som sa dozvedel, že mŕtva bola v dome do druhého dňa, lebo sa chcel syn s mamou rozlúčiť.

Podľa čoho rozhodujete, kedy pošlete telo na pitvu?

V zákone je napísané, kedy má byť telo pitvané. Napríklad, keď sa obhliadkou nedá stanoviť príčina smrti, keď je tam podozrenie na samovraždu, kontamináciu rádioaktívnym materiálom, cudzie zavinenie, infekčné ochorenie.

Koľko mŕtvych posielate na pitvu?

Pitvanosť v rámci všetkých úmrtí je zhruba desatina.

Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Kedy môže ísť lekár robiť obhliadku?

Musí absolvovať školenie. Trvá dve alebo tri hodiny. Atestáciu zo súdneho lekárstva môžete získať najskôr za tri roky.

Treba meniť spôsob a pravidlá obhliadania mŕtvych?

Všeobecní lekári to robia už dlho, je ich pomerne veľa. Sú pomerne rovnomerne rozmiestnení. Ak by sme to robili na dobrovoľnom systéme, na jedného lekára vyjde možno jedna obhliadka za mesiac.

Ako sa vám pozdáva návrh, aby aj lekári špecialisti obhliadali mŕtve telá?

To je úplná hlúposť. Špecialista môže byť aj kožný lekár. Predstavte si, že by mala ísť niekoho obhliadnuť lekárka ponúkajúca na bilbordoch estetické zákroky. Alebo špecialista, ktorý sa v laboratóriu zaoberá klinickou biochémiou, aj on má na atestáciu a je špecialista. Alebo röntgenológ.

Robili by to horšie ako dnes všeobecní lekári?

Jednoznačne áno. Závisí to od toho, aké má lekár skúsenosti. Ale aj ten, čo to robí dlho, to môže robiť zle. Prehliadka zosnulého nie je žiadne nutné zlo. Je to riadna súčasť medicíny a nemožno ju degradovať, a to ani odbornosťou lekára.

Nemal by byť každý lekár po doštudovaní medicíny schopný obhliadnuť mŕtvolu?

Teoreticky áno. Ale vezmite si napríklad určovanie času smrti. Po 22 rokoch sa viem pomerne presne trafiť do času smrti. Lekár, ktorý s tým prax nemá, to môže kvalifikovane hádať, často sa však významne netrafí.

Pätina všeobecných lekárov je starších ako 60 rokov, mnohí nemajú prax s obhliadkami, v čom je teda oproti špecialistom rozdiel?

Bratislavský kraj je rarita, okrem jednej všeobecnej lekárky a dvoch lekárov s inou atestáciou, nik iný ako súdny lekár neobhliada. Tí, čo obhliadajú, v tom majú dlhoročnú prax. Predstavte si, že k vražde dôjde na obhliadku napríklad balneológ alebo očný lekár. Viete si predstaviť, ako to dopadne?

Dopadlo by to podľa vás horšie, ako keď tam príde všeobecný lekár?

Áno. Všeobecný lekár má aspoň nejaký kontakt s obhliadkovou realitou, ale špecialista je zameraný len na svoj odbor. A dvoj- či trojhodinové školenie ich na to nepripraví. Nad tým školením sa môžeme len zasmiať. My s kolegami sme ho kvôli novej legislatíve museli tiež podstúpiť a smiali sme sa na tom. Najväčší problém má kolega, ktorý školil, lebo školenie zatiaľ neabsolvoval. Ak by som mal niekoho naučiť kvalifikovane obhliadať, bol by to aspoň jednosemestrový kurz.

Sú pri obhliadke aj zložité medicínske výkony, ktoré sa lekár nenaučí pri dvoj- či trojhodinovom školení?

Určovanie času smrti je vec, ktorú sa človek učí celý život. Ak by ste chceli urobiť obhliadku dobre, spísal som, čo treba pritom urobiť a je to päť strán husto popísaného textu.

Obhliadali ste niekedy svojho známeho?

Napríklad sa mi stalo, že som obhliadal niektorých svojich učiteľov z lekárskej fakulty.

Bolo to pre vás iné?

V zásade to musíte brať rovnako. Máte službu, nie je tam kolega, ktorý by to urobil za vás. Nemáte na výber, keď slúžite sám celý kraj.

Sú prípady, ktoré sú vám nepríjemné?

Sú prípady, ktoré sú nepríjemné, ale najmä preto, ako sa ľudia pri obhliadke správajú. Keď sú tam napríklad príbuzní a jedna skupina obviňuje druhú a je to veľmi napäté, nepríjemné. Treba to brať tak, že to sú stresujúce situácie. Zažil som, že bola takáto atmosféra, a keď som po hodine či dvoch skončil obhliadku, tak sa mi aj niektorí z príbuzných prišli ospravedlniť. Je pochopiteľné, že niektorí ľudia v takej situácii hľadajú vinníkov a obviňujú všetkých, aj záchranárov či obhliadajúceho lekára. Musíte si uvedomiť, že to je jedna z možných ľudských reakcií a netreba to brať osobne.

Majitelia spoločnosti Eset sú akcionármi Denníka N

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie