Denník N

Prvé osmičkové jubileum – ako sa z umelcov stali spolutvorcovia režimu

Foto N - Daniel Vražda
Foto N – Daniel Vražda

Precitnutie býva veľmi bolestivé, lebo totalita napokon degraduje aj značnú časť svojich tvorcov – hlavne z radov inteligencie.

V jubilejnom „osmičkovom roku“ si z pohľadu časovej následnosti ako prvé pripomíname udalosti z februára 1948. Ich faktografia, priebeh a výsledky sú už pomerne spoľahlivo rekonštruované. Rozdielne sú však hodnotenia politickej a morálnej zodpovednosti, jednak na strane aktívnych účastníkov alebo pasívnych svedkov, a aj na strane historikov, respektíve iných bádateľov.

Myslím, že nie je celkom presné označovať dramatické deje spred sedemdesiatich rokov za politický puč. Je to príliš zjednodušená a vari aj alibistická interpretácia, ktorá sa objavuje pri vysvetľovaní, lepšie povedané ospravedlňovaní iných našich občianskych, respektíve morálnych prehier či zlyhaní. Komunistická strana vo vtedajšom Československu, cítiac za sebou oporu i tlak Moskvy, sa totiž zmocnila absolútnej vlády v štáte „suchou“, navonok parlamentnou cestou, ktorú si od roku 1945 dláždila sociálnou a nacionálnou demagógiou i čiastkovými antidemokratickými krokmi namierenými nielen proti politickým protivníkom, ale aj voči dočasným spojencom.

To všetko sa dialo za podpory značnej časti spoločnosti. Mnohí občania uverili ideám a sľubom o svetlej budúcnosti, čakajúcej už za najbližšou historickou zákrutou. Podobné ilúzie a následné vytriezvenia sa v našich novodobých dejinách opakujú až príliš často.

Dá sa to pozorovať aj na postojoch veľkej časti slovenskej inteligencie, najmä z radov umelcov a vedcov. Tí sa síce chceli angažovať vo verejnom i v politickom živote, očakávajúc lepšie postavenie v spoločnosti, no pritom ukázali až prekvapujúcu politickú naivitu a dôverčivosť, keď sa z presvedčenia, oportunizmu, ale aj zo strachu postavili za hnutia, ktoré vyústili do bezohľadnej politickej totality.

Precitnutie býva potom veľmi bolestivé, lebo totalita napokon degraduje aj značnú časť svojich tvorcov – hlavne z radov inteligencie. Vzápätí nasleduje uvedomenie si vlastnej zodpovednosti, kompromitácie, uviaznutie v morálnom marazme výčitiek, ospravedlňovania, zúfalého hľadania dôvodov vlastných činov. Potom už prichádza rezignácia a kolaborácia s totalitným režimom alebo snaha o kritickú sebareflexiu a hľadanie nápravy. Nádeje vyslovené v apríli 1948 na zhromaždení slovenských umelcov a vedcov o „socialistickom humanizme“ a slobode umeleckej či vedeckej tvorby sa veľmi rýchlo rozplynuli.

Možno teda konštatovať, že kultúrna obec na Slovensku bola z aspektu svojej nezávislosti nielen obeťou pofebruárového politického režimu, ale aj jeho spolutvorcom a propagátorom – nech už mala k tomu akékoľvek pohnútky. Bola to draho a nadlho zaplatená ilúzia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie