Kiska by už nemal kandidovať

Autor je politológ

Tento text bude o Andrejovi Kiskovi, ale možno by bolo vhodné uviesť niekoľko poznámok aj k predvolebnej stratégii Smeru.

Je jasné, že Smer nemôže postaviť typicky straníckeho kandidáta. V predchádzajúcich voľbách kandidoval samotný predseda a parafrázujúc jeho slová, porazilo ho aj vrece zemiakov. Takže Fico, Maďarič, Pellegrini a spol. kandidovať nemôžu. Teda samozrejme môžu, ale dostali by taký výprask, ako svojho času Robert Fico.

Do úvahy teda pôvodne prichádzali dvaja kandidáti. Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák a eurokomisár Maroš Šefčovič. Lenže prvý je z kola von. Ani nie kvôli tomu, že by to on sám odmietol, ale kauza Evka v jeho rezorte počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ to nedovolí.

Šefčovič by obišiel trend

Takže prichádza do úvahy už len jeden, slovenský eurokomisár. A práve jeho kandidatúra by bola zo strany Smeru zásah do čierneho. Ani nie tak pre vyššiu šancu uspieť v boji proti pravicovému vyzývateľovi. Napokon, tých pravicových kandidátov, poznajúc slovenskú rozdrobenosť pravice, zrejme bude nakoniec ako maku. Ten hlavný dôvod, za ktorý bude potrebné Smeru vysloviť uznanie, ak postaví súčasného eurokomisára, bude hodnotové zázemie potenciálneho kandidáta.

Nazerajúc do niektorých členských krajín Európskej únie, vystupuje v ostatnom období do popredia nový trend predvolebných súbojov. Už nejde ani tak primárne o voľbu medzi pravicovým a ľavicovým kandidátom, ale skôr o súboj medzi kandidátom eurooptiministickým, prodemokratickým, občianskym na jednej strane a na strane druhej kandidátom, ktorý na prezentovanie svojho hodnotového sveta používa výrazy ako diktát Bruselu, národ, ohrozenie identity alebo invázia moslimov. A sem-tam mu dobre prídu vhod aj falošné správy s pôvodom kdesi okolo Moskvy. Francúzsko, Rakúsko alebo Česká republika boli toho dôkazom v uplynulých mesiacoch a je možné, že tento trend sa rozšíri aj do iných štátov.

Ak Smer nominuje do priamych volieb Maroša Šefčoviča, Slovensko by tento nový trend zatiaľ obišiel. Šefčovič je dostatočne prepojený s myšlienkami európskej integrácie, takže prakticky odpadá súboj medzi pozitívnym a negatívnym prístupom k EÚ. Rovnako sa tak azda vyhneme rôznym falošným správam, ktoré zvyknú zaplaviť internet a popliesť mozgy aj inak duševne zdravých ľudí. Takisto by sme sa snáď vyhli aj dominancii nezmyselnej diskusie o ohrození kultúrnej identity slovenskej spoločnosti medzinárodnou migráciou, čím by sa dozaista znížil záujem ruského sveta o priame voľby slovenského prezidenta. Iste, niektorý z kandidujúcich by túto, v niektorých štátoch osvedčenú stratégiu určite použil, ale nomináciou Maroša Šefčoviča by Smer prispel k eliminácii jej vplyvu na voličské rozhodovanie.

Skutočný Kiskov problém

Ale späť k Andrejovi Kiskovi. Súčasný prezident je časťou pravice, mnohými novinármi i občanmi vykresľovaný ako ten, kto je schopný poraziť kandidáta Smeru. Súčasná pravica by preto rozhodne privítala, keby Kiska opäť kandidoval. Vidieť Smer po prezidentských voľbách opäť na kolenách by bolo pre pravicu pred parlamentnými voľbami 2020 určite povzbudením.

Treba priznať, že Andrej Kiska je v súčasných podmienkach slovenskej politickej kultúry dobrý prezident. Keďže Smer ovládol parlament, vládu i ústavný súd, je pozitívne, ak aspoň jeden ústavný činiteľ svojím konaním pripomína, že moc je v demokratických systémoch rozdelená, a nie koncentrovaná v rukách jedného človeka alebo úzkej skupiny ľudí z predsedníctva dominantnej vládnej strany. Kiska jasne podčiarkuje význam nášho členstva v Európskej únii, Severoatlantickom pakte a nebojí sa otvorene kritizovať trebárs také mocnosti, ako sú Rusko alebo Čína.

Andrej Kiska zjavne nemá veľa slabín. Letecká linka prezidenta Bratislava – Poprad a späť je malichernosťou, a ak ju Smer pravidelne využíva, len dokazuje svoje zápecníctvo a svojím mentálnym uvažovaním nás radí kdesi na úroveň rozvojových štátov. Zároveň je však dôkazom smeráckej bezradnosti, ak už nič iné na prezidenta vytiahnuť nevedia.

Ak by však kritici súčasného prezidenta mali niečo dookola opakovať, je nevyjasnené financovanie jeho predvolebnej kampane. Iste, ak niekto býva v Bašternákovom byte, je to predsa len ťažšie, keďže tú ťarchu obchádzania zákonov nejako cíti aj na svojich pleciach.

Kiskov volebný štáb možno iba našiel legálnu dieru v legislatíve, toto konanie po daňovej kontrole následne Kiska oľutoval a dlh na dani vyrovnal, ale napriek tomu je potrebné zdôrazniť, že v demokratickom svete je obdobné konanie jednoznačným dôvodom na abdikáciu politikov menšieho rangu, nie to prezidenta. Politici v zakorenených demokraciách, ku ktorým sa Kiska hrdo a správne hlási, odchádzajú do politického dôchodku niekedy už pre menej závažné pochybenia. A práve kvôli tejto kauze by Andrej Kiska nemal viac kandidovať. Ak sa chceme mentálne priblížiť politickej kultúre liberálnych demokracií, nemôžeme pri niektorých politikoch robiť výnimky len kvôli tomu, že sa v iných situáciách správajú presne v súlade s našimi očakávaniami.

Stačí sa rozhliadnuť

Keďže sa o Kiskovom rozhodnutí nekandidovať stále diskutuje, pravica by mala byť na túto situáciu pripravená. Na prvý pohľad sa hádam aj zdá, že je personálne vyprázdnená a schopného kandidáta nebude vedieť postaviť, regionálne voľby však ukázali, že spoločne dokáže poraziť súčasné vládne strany aj s tým málom, čo ponúka. Chcelo by to len viac pokory,  menšie ego, myslieť viac na spoločnosť a menej na partikulárne stranícke záujmy.

Ak splnia tieto podmienky, možno nájdu vhodného kandidáta aj mimo straníckych štruktúr, keďže je v súčasnosti po nich mimoriadny dopyt. Stačí sa len dobre rozhliadnuť. Občianskych kandidátov, ktorí by nepôsobili ako podržtašky Smeru, zodpovedne by reprezentovali prozápadné hodnoty a nemali by problém s daňovými úradmi, je na Slovensku dosť. Viacerí to odmietnu, lebo sa nechcú nechať zamazať vedrami špiny, ktorú by na nich oponenti mohli vyliať. Ak by však Smer predsa len postavil Maroša Šefčoviča, mohla by kampaň pred voľbami slovenskej hlavy štátu vyzerať tentokrát kultivovanejšie, než to bolo naposledy.