Denník N

Kto je lepší kresťan? Politik, ktorý nezneužíva kresťanskú kartu

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Existujú dobré dôvody, prečo by mali byť politici hlásiaci sa ku kresťanskej viere opatrní, ako svoju vieru prejavujú na verejnosti.

Autor je verejný teológ

So zneužívaním náboženstva na politické ciele sa stretávame v každej historickej epoche a naprieč kultúrami. Niekedy sa to môže diať nevedome a s dobrým úmyslom. Zneužívatelia náboženskej karty a ani ich stúpenci to, vcelku pochopiteľne, nepriznajú a snažia sa ponúknuť verejnosti alternatívne vysvetlenia. Jednou z úloh verejných teológov je diskutovaný fenomén ozrejmovať a na prípadné problémy upozorňovať.

Poslanec Richard Vašečka pred niekoľkými dňami na tlačovej besede prekvapivo oznámil, že sa bude uchádzať o post predsedu KDH, pretože „Slovensko potrebuje autentickú a silnú kresťanskú stranu“ a dodal, že „o tom snáď nikto nepochybuje“. Jeho deklarovaným cieľom je „zjednotiť hlasy kresťanských voličov a posilniť kresťanskú politiku na Slovensku“. Termín „kresťanská politika“ sa objavuje v jeho rétorike často.

Odhliadnime teraz od faktu, že v skutočnosti sa nájde mnoho takých, ktorí pochybujú, že Richard Vašečka správne identifikoval potrebu Slovenska, a ďalší nie sú presvedčení, že on je tou osobou, ktorá dokáže naplniť cieľ, ktorý si ambiciózne stanovil. Dajme tiež nabok otázku porovnávania autentickosti kresťanstva jednotlivých politikov.

Odmyslime si na chvíľu aj to, že v minulosti Richard Vašečka v jednom z rozhovorov vyhlásil: „Nikdy som nechcel byť súčasťou straníckej politiky. Preto som privítal ponuku OĽaNO ako pre mňa prijateľný spôsob. (…) Dúfam, že sa stanem zástupcom ľudí a nie politických strán či záujmových skupín.“

Nemali by sme však prehliadnuť, s akou ľahkosťou poslanec Vašečka prišíva adjektívum „kresťanský“ na rôzne politické kategórie a politiku samotnú.

Aj v slovenskom kontexte by sme si mali dať pozor, aby kresťanstvo nebolo zneužívané na politický zisk a ani nevznikal taký dojem. Nezodpovedné používanie kresťanskej karty je nekresťanské a „lepším“ kresťanom je politik, ktorý tak nerobí. Pokušenie je reálne a žiadny politik nie je voči nemu imúnny, hoci je otázne, či kresťanská značka v politike stále dobre predáva, alebo vyvoláva skôr podozrenie.

Predstavme si, že by sa rovnakým spôsobom začal vyjadrovať politik hlásiaci sa k židovskej, moslimskej či inej viere. Väčšine kresťanov (a nielen im) by to pravdepodobne prekážalo a poukazovali by na hrozby spojené s politikou náboženskej identity. Ak si niekto myslí, že kresťanská politika bude zo svojej podstaty etalónom morálnej a politickej zodpovednosti, ignoruje históriu.

Zlyhaní bolo mnoho

Existujú dobré dôvody, prečo by mali byť politici hlásiaci sa ku kresťanskej viere opatrní, ako svoju vieru prejavujú na verejnosti. Od politikov, ktorí sú súčasťou politickej strany s priamym odkazom na kresťanstvo, verejnosť právom očakáva vyšší morálny štandard a každé zlyhanie poškodzuje nielen reputáciu strany a samotného politika, ale stáva sa tiež antisvedectvom pre kresťanstvo, cirkev a samotného Krista.

A tých zlyhaní bolo, žiaľ, od vzniku KDH príliš mnoho, čo je nepochybne jeden z dôvodov, prečo sa toto hnutie – v krajine, kde sa ku kresťanstvu hlási vysoké percento obyvateľstva – v posledných voľbách nedostalo do parlamentu. Výšku morálnych škôd je nemožné vyčísliť percentami, ale kresťania by ju nemali podceňovať. Autentickú kresťanskú politiku robí ten politik, ktorý v prvom rade dbá na to, aby nepošpinil meno kresťanstva.

Kresťanskí veriaci nepoužívajú vždy rovnaký meter na „kresťanských politikov“ a na tých druhých. V úprimnej naivnosti volia a podporujú aj politikov, ktorých nízka kompetencia vedie k politickej impotencii. Slušnosť a dobré úmysly sú v politike dôležité, ale nemôžu byť exkluzívnym kritériom pri rozhodovaní, komu odovzdať hlas. Je vzácne, keď politik skloní koleno pred tým, čo ho presahuje, modlitba však nie je zárukou dobrých politických rozhodnutí.

Úprimný kresťan, zlé rozhodnutie

V minulosti som pôsobil ako pastor v americkom cirkevnom zbore, v ktorom som sa – napriek svojmu kultúrnemu pozadiu a vecami s ním spojenými – tešil zvláštnej priazni a podpore. Boli sme dobre fungujúcou cirkevnou rodinou. Pre názorovú nezhodu to počas mojich siedmich rokov v danom spoločenstve vážnejšie zaiskrilo iba trikrát.

Raz sa tak stalo, keď som otvorene vystupoval proti blížiacej sa vojne a dostal sa do konfliktu s osobou, ktorá tvrdila, že by sme mali vojnové úsilie podporovať. Jeden z jej argumentov bol, že prezident George W. Bush je úprimný kresťan, ktorý hľadá aj v tejto veci Božiu vôľu a Boh ho vedie. O úprimnosti prezidentovej viery som nemal dôvod pochybovať, o správnosti jeho politického rozhodnutia však áno.

V slovenskom parlamente sedí viacero politikov, ktorí sa cítia v kresťanskom prostredí ako ryba vo vode. V cirkevných spoločenstvách sa k nim správajú familiárne a dostávajú priestor prezentovať svoje myšlienky v cirkevných médiách, na cirkevnej pôde a v niektorých prípadoch dokonca priamo spoza kazateľnice počas bohoslužobného zhromaždenia. Veriaci s tým očividne nemajú problém, napokon daný politik je „náš brat“.

Ak sa však hlbšie zamyslíme nad komplexným vzťahom kresťanstva a politiky, väčšinou dospejeme k záveru, že cirkevná pôda nie je tým správnym miestom na otvorenú či skrytú politickú kampaň. Napriek tomu, že k názorom konkrétneho politika môžeme mať blízko či s ním dokonca udržiavať priateľský vzťah, vystúpenie aktívneho politika na cirkevnej pôde by sa malo riadiť jasne stanovenými pravidlami.

Modlitba a kritické myslenie

Pozvať politikov Alojza Hlinu, Mareka Krajčího a Janu Žitňanskú na kompetentne moderovanú politickú diskusiu, Jána Podmanického, Veroniku Remišovú a Richarda Vašečku na ďalšiu, by bolo nielen legitímne, ale prispelo by tiež k zvyšovaniu politickej gramotnosti „kresťanského voliča“ bez toho, aby bola ohrozená apolitickosť, morálna integrita a misijné poslanie cirkvi. Zoznam uvedených mien, samozrejme, nie je úplný.

Hoci birmovaných komunistov zneužívajúcich kresťanskú kartu možno zo zoznamu vynechať, na podobné stretnutia by mali byť pozvaní aj kresťania z vládnej koalície. Povinnosťou duchovného lídra je dohliadnuť, aby sa z kostola nestalo miesto propagovania opozičnej či koaličnej politiky a už vôbec nie konkrétnej politickej strany. Jeho úlohou nie je veriacim podsúvať, koho majú voliť, ale im pomôcť o zodpovednej politickej voľbe premýšľať.

Každému z týchto politikov by mala byť položená otázka, čo si myslia o používaní kresťanskej karty v politike. Od každého by sa malo vyžadovať, aby sa jasným spôsobom vyjadril k dôležitým politickým témam, predstavil konkrétne ciele svojej politiky a načrtol spôsoby, akými ich chce uskutočňovať. Ak by sa takáto diskusia konala dnes, najprísnejšiemu skúmaniu by mal byť podrobený Richard Vašečka, pretože prezentoval víziu, ktorá vyvoláva najviac otázok.

Popritom všetkom sa veriaci môžu za každého politika – ako aj za seba samých – modliť. A nie je to myslené ironicky ani uštipačne. Modlitba však nesmie nahradiť kritické myslenie o politických otázkach.

To nám pripomína, aby sme žiadnu politiku ľahkovážne neposväcovali mantrou „kresťanská“, vyhli sa pokušeniu politickej monopolizácie kresťanstva a našou politikou nedevalvovali skutočné kresťanské hodnoty. Pripomína nám tiež to, že dobrý politik nemusí byť nevyhnutne „kresťanský politik“ a kresťan by nemal mať problém takého politika voliť. Kresťanská karta má vysokú hodnotu, nie je však tromfom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie