Denník N

Alta Vášová: Hľadám sa vo svojich zápiskoch

Alta Vášová. Študovala na Vysokej škole pedagogickej matematiku a fyziku. V rokoch 1968 – 1970 bola dramaturgičkou Slovenskej televízie a v rokoch 1971 – 1978 sa profesionálne venovala literárnej činnosti. Po roku 1978 sa načas vrátila k svojej profesii dramaturgičky a scenáristky v Slovenskej filmovej tvorbe. V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe. Je autorkou mnohých próz pre dospelých aj pre deti a mládež, televíznych scenárov a libriet známych muzikálov. Za zbierku próz Ostrovy nepamäti získala v roku 2008 cenu Anasoft litera. Foto – Matúš Zajac
Alta Vášová. Študovala na Vysokej škole pedagogickej matematiku a fyziku. V rokoch 1968 – 1970 bola dramaturgičkou Slovenskej televízie a v rokoch 1971 – 1978 sa profesionálne venovala literárnej činnosti. Po roku 1978 sa načas vrátila k svojej profesii dramaturgičky a scenáristky v Slovenskej filmovej tvorbe. V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe. Je autorkou mnohých próz pre dospelých aj pre deti a mládež, televíznych scenárov a libriet známych muzikálov. Za zbierku próz Ostrovy nepamäti získala v roku 2008 cenu Anasoft litera. Foto – Matúš Zajac

Muzikály Cyrano z predmestia aj Neberte nám princeznú sú stále súčasné, spoločnosť vykazuje veľkú zotrvačnosť, hovorí ich autorka.

Práve sa začal nahrávať album s pesničkami z muzikálu P + L, ktorého libreto napísala spisovateľka a scenáristka ALTA VÁŠOVÁ ešte v 80. rokoch podľa románu Romaina Rollanda Peter a Lucia. Muzikál s hudbou Deža Ursinyho a textami Jána Štrassera ležal vyše dvoch desaťročí, kým ho odpremiérovala Malá scéna STU v Bratislave, a potom ho Dežov syn Jakub spolu s Dorotou Nvotovou a skupinou Talent Transport oživili aj pre koncertné pódiá.

Čo vás priviedlo na myšlienku spracovať práve túto Rollandovu knihu v čase, keď téma vojny, aj tej studenej, nebola koncom 80. rokov možno až taká „horúca“? Rôzne zákazy či prekonávania nezmyselných ideologických prekážok neboli pre vás v minulosti ničím neznámym, no prečo ležal v šuplíku tento muzikál aj po páde komunistického režimu?

Rozprávame sa v  čase, keď si pripomíname hrôzy holokaustu a  pred očami máme hrôzy vojen… Je pravda, že druhá polovica minulého storočia sa nám videla byť pokojná a  mierová, stačilo sa však pozrieť na mŕtvych, zmrzačených a vykoľajených chlapcov, ktorí sa vracali do Sovietskeho zväzu z Afganistanu, alebo na študentov v Číne, prevalcovaných tankmi na Námestí nebeského pokoja. Naši piati synovia dorastali do veku povinnej vojenskej služby. Nebolo ťažké vžiť sa do pocitu matiek, ktoré v každom čase ľudských dejín vychovávali synov, odrazu vhodných pre masakry. Na jednej strane chalani, ktorí zbožňujú rovnakú hudbu, veď hudba ignoruje hranice, uznávajú rovnaké knihy a verše, nosia rovnakú módu a  na druhej ideológovia a generáli so svojím čiernobielym videním sveta. Začala som hľadať protivojnovú látku pre hudobný film, či hudobné divadlo. A  tak som v čase pred zánikom filmu na Kolibe, inšpirovaná púchovskou povesťou, napísala filmový scenár Sviatok neviniatok a  do podoby pre javiská som voľne pretvorila Rollandovho Petra a Luciu. Sviatok neviniatok som vydala neskôr s kresbami Vlada Popoviča vo vydavateľstve Archa, hra P + L ( pocta Romainovi Rollandovi) s  piesňovými textami Jána Štrassera vyšla v roku 1989 v Slovenských pohľadoch.

Prečo sa uvedenie muzikálu zdržalo?

Základnú ideu Romaina Rollanda o láske v čase prvej svetovej vojny som však podstatne rozšírila na celé 20. storočie. Preto aj hovorím o  pocte Romainovi Rollandovi. Dej P + L siaha od prvej svetovej vojny cez druhú až po hrozby dneška a  postavy v ňom plynulo prechádzajú z jedného  času do druhého. Dej hry sa odohráva v podchode, ktorý slúži ako kryt, sú v  ňom obchodíky, Lucia tu kreslí svoje portréty, kamelot vykrikuje čerstvé správy z  bojov, nosia sem zranených, prichádzajú vojaci počas  dovoleniek. Všetko sa končí výbuchom, pripomínajúcim teroristické samovražedné útoky na konci dvadsiateho, ale dnes už aj začiatku 21. storočia. Nie je to radostný muzikál s veľkým finále, aké boli populárne v  90. rokoch, a to asi zapríčinilo, že sa jeho uvedenie oneskorilo. Podklady pre piesňové texty spracoval Ján Štrasser, podľa mňa patria k jeho najlepším básňam, a potom som oslovila Deža. Dežo vymyslel uhrančivú hudbu a na demonahrávku, kde ho na klavíri sprevádzal Jaro Filip, naspieval všetky piesne. V  tejto podobe som projekt ponúkala od druhej polovice 80. rokov divadlám. Dlho a neúspešne som ich obchádzala s  kompletným textom libreta aj s piesňami a s kazetou s demonahrávkou Dežovej hudby, ktorú som mala od Deža doma fakticky tridsať rokov.

Dežo sa realizácie nedožil. Ako on znášal, aj so zreteľom na svoju krutú medicínsku prognózu, že hotový muzikál sa nedostal na javisko?

Dežo bol dramaturgom krátkeho filmu a rovnako ako ja netrpel ilúziou, že všetky projekty sa podarí aj presadiť. Jeho choroba ho neposunula do rezignácie, naopak, kým to išlo, koncertoval, vydával cédečká s vlastnými  textami a textami Ivana Štrpku, naplno prežíval veľkú lásku svojho života,  nakrútil tri silné filmy. A v neposlednom rade sa venoval svojmu synovi Kubovi, bývali spolu, dokonca si písali listy. Žil naplno, po uši v tom, čo si zaumienil urobiť, tak ako to vedel len on.

Lenže hudba k  P + L zostala nedokončená…

Muzikanti, ktorí by podľa Dežovej demonahrávky vedeli vytvoriť jej scénickú podobu, mali veľké finančné požiadavky, veď vlastne išlo o spoluautorstvo. Projekt sa divadlám, okrem nevľúdneho pohľadu na svet, zdal aj pridrahý. Zmenilo sa to, až keď sa s  libretom a demonahrávkou zoznámil Kubo Ursiny a realizácie sa ujala Malá scéna STU. Dežova hudba zaujala skupinu Talent Transport, Vladimír Slnko Šarišský zorganizoval zopár koncertov Lekcia Ursiny, potom nasledovali predstavenia, v  ktorých účinkovali konzervatoristi. Trochu nezrelí, ale nadšení… Veľmi si vážim, že skladateľ Šarišský popri vlastnej tvorbe a povinnostiach venuje veľa energie a  času, aby sa zachovala tvorba Mariana Vargu a  Deža Ursinyho, že s dcérou Jara Filipa, Dorotou Nvotovou a s Dežovým synom Kubom, vystupuje na koncertoch piesní z muzikálu  P + L, že z ich interpretácie cítiť príbeh so silným nábojom, bez ktorého by nevznikli, aj  že sa koncertná podoba piesní, z  ktorých cítiť celý muzikálový príbeh, objaví na nahrávke. Tie piesne sú napokon súčasťou príbehu, vyjadrujú v  jeho jednotlivých okamihoch vnútorné stavy postáv. O práva na realizáciu muzikálu P + L nedávno požiadalo divadlo v  Zlíne, veci sa rozbiehajú…

Dežov odchod nadviazal na predošlé bolestné straty, akými boli tiež predčasné úmrtia vašich blízkych spolupracovníkov, predovšetkým Petra Balghu či Ela Havettu. K nim sa viaže vaše zrejme veľmi krásne pôsobenie s komunitou slovenských filmárov. Ako k tomu došlo?

Prvé stretnutie s  tým, ako sa pretvára scenár do podoby filmu, som zažila na Malinôm Brde, kde nakrúcal Ladislav Helge Biele oblaky Juraja Špitzera. Fungovala som tam ako učiteľka hlavnej detskej postavy a snažila som sa, aby si dievčatko zo Španej Doliny, malá hrdinka ich príbehu, nemusela zopakovať siedmu triedu. Bol to silný impulz, a tak som prepísala svoje kratučké prózy na otcovej Olivettke a poslala som ich na FAMU. Podobnú túžbu mala moja celoživotná priateľka Eva Rosenbaumová, ktorú na rozdiel odo mňa prijali. Vyštudovala dramaturgiu a neskôr ma prizvala na spoluprácu, spolu sme napísali scenár Pomsta starej dámy na motívy Jesenského poviedky pre dramaturga Petra Balghu. Jeho by ste však na titulkoch filmu nenašli, zo všetkých filmov, vyrobených v Televíznej filmovej tvorbe, ho za normalizácie vystrihli. Moja filmová škola – to bola Eva Rosenbaumová, Peter Balgha, priateľstvo s Elom Havettom, Jurajom Jakubiskom, Lubom Dohnalom, bratmi Lutherovcami, Dodom Šimončičom. Ich prácu som mohla pozorovať zblízka. Pre Petra Balghu som písala scenáre so silným výtvarným videním, chcela som do nich dostať slobodnú atmosféru voľných šesťdesiatych rokov. V  TFT ich prijali bez pripomienok, Vido Horňák s Vincentom Rosincom nakrútili Román o base, Juraj Herz s Dodom Šimončičom krútili Sladké hry minulého leta, moji maličkí synovia si zahrali dievčatká v Havettovej Slávnosti v botanickej záhrade…

A prišiel august 1968…

Odrazu Juro Jakubisko naštvane snímal ručnou kamerou tanky na Štúrovej ulici. Vo viedenskej televízii sme pozerali zábery protestov z bratislavských ulíc. Bolo po slobode. Neobišlo to ani Televíznu filmovú tvorbu, hoci sídlila v  zastrčených barakoch na Sitnianskej ulici v Petržalke. Po jej zrušení odvolali Petra Balghu aj z  Katedry filmovej a  televíznej dramaturgie na VŠMU, ktorú spoluzakladal. Juraj Lihosit, Dežo Ursiny, Leo Štefankovič, Jaro Filip, Dušan Mitana a  mnohí iní stratili učiteľa. Elovi Havettovi sa ešte podarilo nakrútiť Ľalie poľné… Môj kolega z  TFT, vynikajúci dramaturg etnografických filmov Boris Hochel s režisérom Dušanom Hanákom ešte dokončili film, inšpirovaný Martinčekovými fotografiami. Nastali smutné časy, smutné rozlúčky. Obaja, Peter aj Elo, zomreli tridsaťsedemroční. A  obaja na normalizáciu. Ináč by sa svojim chorobám nevzdali…

Stali ste sa vyhľadávanou filmovou scenáristkou, spomenuli ste snímky Román o base a Sladké hry minulého leta. Tá druhá, ktorej scenár ste napísali na motívy Maupassantovej poviedky Muška, získal na slávnom televíznom festivale v Monte Carlo v roku 1970 Grand Prix aj ďalšie ocenenia. Pravda, to už bola doma rozbehnutá normalizácia, takýto úspech musel narobiť strážcom kultúry problémy…

Radosť im to neurobilo, po rovnako ocenených filmoch, ktoré vznikli v Balghovej dramaturgii – Barabášovej Krotkej, Hollého Balade o  siedmich obesených – cenu získal aj náš film. Zrušiť takúto dramaturgiu sa nezhodovalo so zdravým rozumom. No cenu strčili v  bratislavskej televízii do vitríny, peniaze za ňu si napriek protestom Juraja Herza nechali a  vypustili fámu, že tento film je inotaj, Muška v  ňom zastupuje Československo a  jej priatelia spriatelené armády. Okrem toho im prekážala slobodná atmosféra filmu. Bol to prislobodný film pre neslobodné časy.

Aj pri tomto filme sa zišla skvelá partia – režisér Herz, kameraman Šimončič, dramaturg Balgha, herci Lasica, Satinský, Debnár, Velecký, Záhon, Mušku hrala študentka psychológie Plichtová. Tušili ste pri nakrúcaní, to už bolo krátko po okupácii, že z toho môže vzniknúť úspešný film, a aj to, že to budú posledné „sladké hry“?

Samozrejme som tušila, že je koniec, že sa viac nebudem môcť venovať televíznemu filmu, ktorý som si zamilovala. V  televíznom archíve zostal môj ďalší schválený scenár, tiež výtvarne poňatý, Zástavka v  stepi na motívy Gorkého poviedky. U Maupassantovej Mušky presadil Peter Balgha výnimku, v televíznej filmovej tvorbe sa vtedy spracovávali len látky slovenských a  ruských autorov. Pri nakrúcaní Sladkých hier vládla prajná nálada, akoby sa s  nami tešilo celé mesto. Môj scenár vychádzal na pokračovanie v  Televíznych novinách. Filmový architekt Zbyněk Hloch sa nadchol tým, že som v  ňom citovala obrazy impresionistov, podľa nich vyhľadával interiéry a  exteriéry, Juro Herz s Dodom Šimončičom v  duchu týchto diel aranžovali a  rozohrávali scény. Máte pravdu, obsadenie bolo skvelé. A  čo je dôležité, podarilo sa získať farebný materiál a  prekročiť zvyčajný hodinový limit, takže náš film sa mohol premietať v  kinách. No nie u  nás.

Postihy neobišli ani vás, ako ste prežívali (tvorivo aj finančne) v pozícii zakázanej autorky? Postupne ste sa dostali k takzvanej žánrovej literatúre, a aj v tejto sfére ste slávili úspechy.

Vo vydavateľstve Smena mi vyšla po Zaznamenávaní neprávd ešte druhá knižka, Miesto, čas, príčina, jedna z  posledných, pod ktorými bol podpísaný redaktor Peter Zajac. Jeho ďalšie tituly skartovali a  Peter ostal bez zamestnania. Ja som si sedem rokov predlžovala neplatenú materskú dovolenku. Veľa peňazí sme skutočne nemali… Na začiatku som písala televízne scenáre pre deti, pokým mi pre „zákaz“ nevrátili detskú kriminálku. Urobila som z  nej knižku Veľkáčky a  po siedmich rokoch z  nej predsa len nakrútil Ivan Hušťava film. Začala sa moja spolupráca s vydavateľstvom  Mladé letá, ktoré podobne prichýlilo viacerých autorov. V redakcii Eleny Slobodovej mi ešte vyšli dve ďalšie knihy, sci-fi Blíženci z Gemini a  7,5 °C v  edícii Stopy. V  románoch z  budúcnosti som sa vlastne zaoberala súčasnosťou, jej hrozbami a  falošnými riešeniami. No detské knihy sa mi darilo presadiť ľahšie ako tie pre dospelých. Knihy Po o  civilizácii strojov po ekologickej katastrofe a  V  Záhradách o  nezmyselnej predstave života v dokonalej spoločnosti museli bojovať s  posudzovateľmi a  nejaký čas si na vydanie museli počkať. Podarilo sa mi napísať scenár k  filmu Ako listy  jedného stromu o  Božene Němcovej na Slovensku, spájajúci vecnú, veľmi osobnú a  fantazijnú rovinu. Mám ho rada, cítim sa  spriaznená s jeho hrdinkou.

Potom prišli muzikály, koncom 70. rokov úspešný Cyrano z predmestia, nemenej slávnym sa stal a dodnes zostal aj muzikál Neberte nám princeznú. A nasledoval už spomínaný titul P + L, ktorým ste však túto vydarenú etapu vašej tvorby uzavreli. Mala to „na svedomí“ aj Nežná revolúcia, keďže po nej ste sa mohli slobodne venovať svojej autentickej próze?

Rovnako rada mám aj filmový muzikál Niekto ako ja, v  ktorom si Dežo dokonca zahral a  vznikol rovnako ako Princezná v  dramaturgii Gabiky Vyskočilovej. Režisérom oboch bol Martin Hoffmeister, človek s  detskou a  muzikantskou dušou. Tento scenár som písala zarovno s  rovnomennou knižkou, ktorá dostala cenu IBBY Janusa Korczaka. A  rovnako rada mám aj detské knižky Pán Puch a Lelka zo sekretára, ktoré som napísala po roku 1989. Cyrana si chcú zopakovať na Novej scéne, podľa sympatického režiséra a  herca Patrika Vyskočila jeho téma nestratila na aktuálnosti a  Neberte nám princeznú vysielajú, myslím už tridsať rokov. Cyrano s  volaním po čistom štíte, po neústupčivosti v  tvorbe a po  čestnosti za každú cenu aj  Princezná o  deťoch v  detskom domove a dcére z  dobrej rodiny s ich snom o živote v  rozprávke, sú stále súčasní. Nezmenilo sa to Nežnou revolúciou, spoločnosť vykazuje veľkú zotrvačnosť. Nová sloboda vyplavila okrem nadšenia a  tvorivosti aj tie najhoršie vlastnosti. Máte pravdu, vrátila som sa ku krátkym poviedkam, ktoré vychádzajú vo Fragmente u  Olega Pastiera. A  pokúsila som sa o to, aby nezahanbili tie prvé.

Zrejme sa dá povedať, že autentická próza najviac vyhovuje vášmu literárnemu naturelu. V jednej z recenzií sa píše, že málokto je v slovenskej literatúre tak v súlade s tvorbou ako Vášová. Možno z toho odvodiť, že diela ako Úlety, Osudia, Natesno, Ostrovy nepamäti, Sfarbenia či Menoslov sú vám predsa len bližšie ako predošlá tvorba?

Je oslobodzujúce, že som v  tom len sama, bez dramaturgov, režisérov, hercov, štábu… ten frmol sa nezhoduje s  mojou povahou. Pri mojich projektoch som sa snažila presne predpísať svoju predstavu a  našťastie ma stretla spolupráca so vzácnymi ľuďmi. Neviem si predstaviť, kde by som ich dnes hľadala, kto by sa na to dal. Hra so slovami na malej ploche a  voľné myšlienky, biela farba papiera, vety a  ich škrtanie – vyzerá to skromne, ale je to pre mňa najviac. Mnoho bezradných ľudí, ktorí sa motajú v  mojich poviedkach a  medzi nimi ja, ktorá sa hľadám vo svojich zápiskoch.

Tá predošlá tvorba mala obrovský ohlas, no vy ste ju vymenili za literatúru pre náročného čitateľa. Zamýšľate sa pri písaní nad tým, kde sú pomyselné hranice jeho schopnosti či ochoty vnímať váš vnútorný svet, premietaný do literárneho diela?

Pri písaní určite nie, tam hľadám len hranice vlastných schopností. Viem, že každý má v  sebe niečo neopakovateľné, čosi, kam nedočiahnem. A  áno, stáva sa, že niekto venuje svoj čas mojim knižkám, že k  nemu hovoria. Často sú to ľudia múdrejší odo mňa. Z  takýchto dotykov sa potom celkom jednoducho teším.

Za knihu Ostrovy nepamäti ste pred časom získali Cenu Anasoft litera. Už vtedy ste vysvetľovali, že ten názov nie je ani taký poetický (ako jednoznačne pôsobí), ako – so zreteľom na nevyhnutné využívanie zápiskov – realistický. Išlo o klasické záznamy denníkového typu, alebo máte nejakú špeciálnu metódu práce so zápiskami?

Nesťažujem sa: fakt, že si musím to, čo mi prejde hlavou a  stojí za reč, zapísať, podnietil vznik mojich próz. Aj to, že som si tie krátke útvary v  duchu opakovala, kým som sa nedotkla papiera, pomohlo: všeličo zbytočné sa dovtedy stratilo. Pri písaní čerpám zo svojich zápiskov. Blúdim mestom, je mi vždy nové, mám čo objavovať. A dobré knihy môžem čítať vždy znova. No nepamäť na tváre a  mená, to, že nespoznávam ľudí, určite zarazilo veľa mojich bývalých kolegov, spolužiakov, známych. Takže – aj ma to limituje, aj mi to pomáha.

Udelenie ceny svedčí o tom, že váš text plne zarezonoval u odbornej poroty. Ako vo všeobecnosti, nielen pri tomto ocenení, vnímate názor kritiky?

Tí, ktorí písali o  mojich prózach, písali zasvätene a  vždy som sa dozvedela o  svojej práci veľa nového. Nasvecuje ju to mnohokrát z  nečakaných uhlov. Recenzie a  články si zbieram, naposledy to pomohlo v knihe rozhovorov Sledoslov, keď sa so mnou zhováral Jano Štrasser.

Vy máte nadmieru odborného kritika, literárneho vedca, aj doma. Je váš manžel Peter Zajac svedkom či komentátorom už vzniku vašich kníh, alebo ich číta až v konečnej podobe?

Peter nie je taký rýchly, aby čítal to, čo práve píšem, hoci pracujem ozaj slimačím tempom. Aj keď mu dám už hotový rukopis, dlho a  netrpezlivo čakám na jeho úsudok. No bez tejto spätnej väzby by bol výsledok o  kusisko horší. Som šťastná, že sme sa kedysi stretli a  že máme aj okrem literatúry veľa spoločného.

On je však aj človekom politickým. Ak vynecháme rodinné témy, čo doma pri vašich rozhovoroch dominuje – literatúra či politika?

Oboje, vo vzácnej rovnováhe. Lepší je v  oboch polohách, našťastie sú aj veci, v ktorých sa nevyzná.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie