Priatelia, partneri, spojenci

Rozvoj americko-slovenských vzťahov má aj štúrovskú DNA.

Autor bol veľvyslancom v USA, poradca prezidenta SR

„V októbri 1991 prišiel na Slovensko americký diplomat, konzul Paul Hacker, aby otvoril a vyvetral štyridsať rokov zavretú budovu konzulátu USA na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.“ Tú po nástupe komunistov k moci v Československu musel za pomerne dramatických okolností v roku 1948 opustiť mladý diplomat a budúci vrcholný politik v americkom kongrese, dlhoročný predseda zahraničného výboru senátu Claiborne Pell. Takto netradične sa začína kniha Priateľ – partner – spojenec. Jej autor Pavol Demeš bol po revolúcii ministrom medzinárodných vzťahov SR, ako aj spolutvorcom zahraničnej politiky prezidenta Kováča. V publikácii skĺbil pero experta a publicistu s talentom fotografa a vykreslil historické míľniky slovensko-amerických vzťahov, s počiatkami v roku 1918, najmä však po novembri 1989, keď Spojené štáty pomáhali Slovensku politicky zakotviť v západnom civilizačnom okruhu.

K hutnej bilancii v knihe by som rád pridal dve zaujímavosti.

Tú prvú predstavuje pozoruhodná postava novinára, literáta (do slovenčiny preložil diela B. Bjørnsona) i legionára, vojenského poradcu T. G. Masaryka, a neskôr diplomata. Slúžil v Egypte, bol vyslancom vo Švédsku, akreditovaným súčasne v Nórsku a Litve, no najmä pôsobil v rokoch 1936-1946 ako šéf československej misie vo Washingtone. V marci 1939 odmietol vydať úrad do rúk predstaviteľa nacistického Nemecka. Mobilizoval krajanov k podpore slobody pre Čechov a Slovákov, pričinil sa o to, aby USA na čele s prezidentom Franklinom D. Rooseveltom uznali našu exilovú vládu vedenú Edvardom Benešom, a na jar 1945 tvoril spolu s Jánom Papánkom a Ivanom Krnom „slovenské trio“ v delegácii ČSR v San Franciscu pri zrode OSN.

Najľúbozvučnejšie nám však znie jeho meno: plukovník Vladimír Hurban bol priamym potomkom jedného zo štúrovcov, vnukom Jozefa Miloslava Hurbana, a navyše synom spisovateľa i politika Svetozára Hurbana Vajanského. Domácim národovcom, ktorým leží Amerika v žalúdku, tak hodno pripomenúť, že na rozvoji americko-česko-slovenských vzťahov má výrazný podiel diplomat so „štúrovskou“ DNA.

Druhá okolnosť siaha až do najsúčasnejšej súčasnosti. Po páde Mečiara našla slovenská diplomacia v Amerike vplyvných spojencov s koreňmi siahajúcimi do nášho susedstva: (česko-americkú) ministerku Madeleine Albrightovú, (poľsko-amerického) politológa Zbigniewa Brzezinského a (maďarsko-amerického) kongresmana Toma Lantosa. Symbolizovali generáciu, ktorá bojovala s nacizmom i komunizmom, a boli ostrými kritikmi všetkých autokratov. V Česku, Poľsku i Maďarsku sa v tom čase darilo demokracii oveľa lepšie ako u nás. Na prelome storočí všetci traja starostlivo sledovali dianie na Slovensku a aktívne nás podporovali v „dobiehaní zameškaného“, napríklad v úsilí o členstvo v NATO.

Hoci na Slovensku dnes nemáme dôvod cítiť sa ako „centrum excelentnosti“ v oblasti demokracie, predsa nám občas pripadá ako déja vu, čo sa to u susedov deje. A ostáva nám len dúfať, že sa to nevráti aj k nám.

A držať palce, aby to zvládli aj v tej Amerike.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |