Slovensko patrí na Západ, rozhodlo sa o tom pred tisíc rokmi

Prečo počúvame západnú hudbu, čítame západné knihy, učíme sa západné jazyky a chodíme za prácou na Západ? Pretože k Západu prirodzene patríme.

Autor je štátny tajomník MO SR (nominant Most-Híd)

V deväťdesiatych rokoch sme mali intenzívnu debatu o civilizačnom a politickom zakotvení Slovenska a strednej Európy. V tom čase sa popri „západnej orientácii“ objavili ideologické a politické koncepcie „Slovensko ako most medzi Západom a Východom“. Znamenalo to v podstate neutrálne Slovensko, ktoré sa nemá etablovať ako členská krajina NATO a EÚ, ale má „využiť svoju geografickú polohu“ a „budovať rovnako pozitívne vzťahy s Ruskom, ako aj so západoeurópskymi štátmi“.

Mimochodom, nikto presne nevysvetlil, prečo by bola práve naša geografická poloha výhodná pre neutralitu. História skôr ukazuje, že štáty na integračných či spojeneckých perifériách sú zraniteľnejšie (zle dopadla, v konečnom dôsledku, aj od nás oveľa silnejšia Ukrajina, pred ruskou agresiou oficiálne „neutrálna“).

Nakoniec – a našťastie – sa táto koncepcia ukázala ako nereálna. Slovensko jednoducho nemá dostatočný potenciál, aby zabezpečilo svoju bezpečnosť samo, bezpečnostné garancie mimo spojeneckých inštitúcií nikto neposkytne a v konečnom dôsledku „veľmoci“ nepotrebujú žiadneho sprostredkovateľa, ak chcú hovoriť medzi sebou. Ukázalo sa tiež, že nemáme dostatočný potenciál ani na samostatný ekonomický či civilizačný vývoj.

Popri strategických a geopolitických úvahách však najviac zavážila prirodzená inklinácia väčšiny obyvateľstva k západnému svetu. Preložené na úroveň každodenného života, ľudia sa učia západné jazyky, počúvajú väčšinou západnú muziku, kupujú západné produkty, aj pracovne a kariérne sú ich cieľovým regiónom západné štáty. Je to silné zjednodušenie, ale odzrkadľuje, že v každodennom živote má bežný človek tisíckrát väčšiu mieru interakcie so západným svetom ako s akoukoľvek inou časťou sveta.

Slovensko ako súčasť Západu teda nie je nejaká idealistická predstava či koncepcia, založená na subjektívnych pocitoch intelektuálov. Hoci nad tým neuvažujeme, ale je to v našom spôsobe rozmýšľania, ako reagujeme a hodnotíme veci, historickej pamäti. Má to jednoducho historické a civilizačné korene, ktoré nás odlišujú od zvyšku sveta, vrátane Ruska.

Základy našej západnej identity, aj v širšom regionálnom kontexte strednej Európy, boli položené pred viac ako tisícročím a potvrdzované počas nasledujúcich storočí. Civilizačno-kultúrny zápas v rámci Veľkej Moravy vyhral východofranský/bavorský vplyv a následne sa Uhorské a České kráľovstvo začlenili do západného civilizačného okruhu (približne v tom istom období prijalo východoeurópske Kyjevské kniežatstvo byzantské kresťanstvo, a tým aj východné rituály).

Od tohto obdobia prešli východ a západ Európy odlišným historickým, civilizačným, kultúrnym a aj náboženským vývojom, čo nás dodnes determinuje. Západná časť kontinentu „zažila“ míľniky, ktoré ostatní priamo nie: od stredovekej náboženskej filozofie (mimochodom, jej základná dichotómia pokračovala v línii Aristoteles verzus Platón, ktorých vtedajší učenci mohli čítať vďaka v tom čase podstatne vyspelejším arabským vedcom) až po renesanciu, ale najmä osvietenstvo a descartovskú racionalitu a britský empirizmus, ktoré znamenali zásadnú deliacu čiaru. Následne oddelenie svetského štátu od cirkvi či „vynájdenie“ základných práv človeka, postupnú demokratizáciu spoločnosti a dôraz na individualizmus a individuálne práva.

Som si istý, že sa to väčšine zdá príliš filozofické, respektíve vzdialené či irelevantné, ale faktom je, že tieto civilizačné a kultúrne skúsenosti našich spoločenstiev výrazne determinujú, ako v 21. storočí rozmýšľame o spoločnosti, o človeku, o štáte. A rozmýšľame o nich podstatne odlišne ako na východ od nás.

Teda má to implikácie pre súčasnosť. Vo vnútornej politike – vláda zákona, spoločnosť založená na pravidlách (aj keď to často subjektívne cítime odlišne, ale stále sme inde ako zvyšok sveta), sloboda médií, ochrana práv politickej (a inej) menšiny, rovnováha moci a inštitúcií, nezávislé súdnictvo, voľná politická súťaž. Nie sme homogénna spoločnosť, čo odzrkadľuje aj systém politických strán, ako hlavných inštitúcií presadzovania záujmov rôznych skupín obyvateľstva. Politické strany sa odlišujú nie na základe miery podpory režimu (ako to je v autokratických štátoch), ale na základe ponúkaných riešení či ideologických alternatív.

V zahraničnej politike sme vymysleli „postmodernú“ Európsku úniu, kde sa vplyv presadzuje nie tankmi, ale nariadeniami a normami (hoci svet okolo nás, ako písal Robert Kagan, si vyžaduje, aby sme mimo našej oblasti nepremýšľali v kategóriách tohto postmoderného zriadenia, preto je klasická „hard power“ stále relevantná). Odmietame vojnu ako prostriedok riešenia medzištátnych konfliktov v Európe. Európske smernice nás zároveň spútavajú a zvyšujú vzájomnú závislosť, ktorá ešte viac stlmuje naše potenciálne konflikty. Vízia Immanuela Kanta, že „demokratické štáty medzi sebou nebojujú“, sa naplnila.

Veríme, že každá spoločnosť má právo vybrať si svoje civilizačné smerovanie a nikto im v tom nemôže zabrániť (toto právo sme si opätovne vybojovali v roku 1989 aj my a nemôžeme to morálne upierať ani ďalším, napríklad Ukrajine). Našimi najbližšími spojencami a partnermi sú podobné, demokratické štáty. Netvrdím, že „Západ“ je dokonalý, však len v 20. storočí vyprodukoval dve najväčšie zločinecké ideológie a na nich založené režimy: nacizmus a komunizmus. Lenže máme schopnosť sebareflexie, vôľu poučiť sa z chýb, otvorene o našej vine diskutovať a nebojíme sa o vlastných mýtoch povedať pravdu.

V tomto historickom a civilizačnom kontexte je aj panslavizmus efemérnou ideológiou, ktorá vznikla v 19. storočí za špecifických podmienok, keď sa hľadala protiváha voči Nemcom, Rakúšanom a Maďarom. Nebola to reálna koncepcia ani vtedy (hoci silnému emocionálnemu náboju sa dá rozumieť, ale nedá sa negovať realita), a cárske Rusko ho už aj vtedy využívalo len na veľmocenské ciele. V súčasnosti táto idea nemá reálnu relevanciu a už vôbec nie je alternatívou. Ak neveríte, opýtajte sa, čo si o tom myslí druhý a tretí najväčší slovanský národ – Ukrajinci a Poliaci.

Často skloňované ekonomické záujmy tiež hovoria v prospech Západu – čísla nepustia. Objem obchodnej výmeny Slovenska s Ruskom tvorí približne štyri percentá z celkového zahraničného obchodu (áno, vrátane dovozu ropy a zemného plynu). Na druhej strane štáty Európskej únie predstavujú asi 85 percent nášho vývozu (dovoz tiež viac ako dve tretiny). Nevyzerá to teda, že by naša prosperita závisela od Ruska…

Možno ešte dôležitejšia ako čísla je však štruktúra a charakter ekonomiky. Európske štáty sú esenciálne otvorené, liberálne hospodárstva, s inováciou a flexibilitou, so silnými sociálnymi prvkami a integrované s najbližšími spojencami. Nie je to teda systém založený na oligarchických štruktúrach (áno, viem, že teraz hovoríte, že som idealista – ale existuje štrukturálny rozdiel v porovnaní s tým, čo vidíme napríklad v Rusku), ale je to ekonomika založená na nerastných surovinách, bez schopnosti autonómneho rozvoja, inovácie a napriek mýtom aj s obrovskými sociálnymi nerovnosťami.

Myslel som si – a nie som v tom sám –, že vďaka týmto historickým, civilizačným, kultúrnym aj ekonomickým faktorom sme koncom deväťdesiatych rokov definitívne porazili „neutralistov“, ktorí Slovensko (alebo aj celú strednú Európu) videli ako „most“ medzi Východom a Západom. Mali sme v tom období veľmi jasno: de facto by to znamenalo len posilnenie ruského vplyvu a umiestnenie Slovenska na ruský orbit. Je dôležité pochopiť aj ruské strategické myslenie: Rusko tieto krajiny vníma nie ako „mosty“, ale ako trójske kone svojho vplyvu. Ľudovo povedané, na to, aby sa hrala šachová partia, obaja sa musia riadiť pravidlami šachu, a nemôže sa stať, že jeden hrá šach a druhý karate.

Súčasná diskusia však ukazuje, že naše západné ukotvenie bude čeliť stále novým výzvam. No je to aj naša chyba – zaspali sme na vavrínoch, ako keby sme si mysleli, že sa história vstupom do NATO a EÚ skončila. Očividne to tak nie je. Existuje skupina, ktorá si myslí opak – sú v menšine, ale veľmi hluční, preto významní a aj relatívne vplyvní. Stále je však naše západné ukotvenie pevné: podpora Európskej únie sa stále pohybuje na úrovni dvoch tretín obyvateľstva, NATO stabilne nad 50 percent. Nemôžeme však prehliadnuť snahy o relativizáciu západného ukotvenia Slovenska a oslabenie našich inštitucionálnych väzieb (najmä na NATO, ale aj EÚ). Zvlášť však v geopoliticky turbulentnom období, aj pre pôsobenie propagandy a informačnej vojny, nemôžeme sedieť na vavrínoch.

V tomto prostredí sa nikdy nedá vylúčiť efekt čiernej labute, keď sa trendy menia rýchlo a dramaticky. Preto musíme konať, aby sme nedopustili ohrozenie našich západných civilizačných hodnôt. Nechceme konfrontáciu, ale chceme hodnoty a civilizačnú identitu si nedáme. Reprezentujeme väčšinu obyvateľstva a máme intelektuálne navrch – a tieto dve veci nám musia dať zdravé sebavedomie, nie však prehnané. Diskutujme s ľuďmi, vysvetľujme súvislosti, ponúkajme fakty, čísla, tie nikdy neklamú. Štyri desaťročia mimo Západu stačili.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |