Ani veľké Merkelovej ústupky nezabránili politickému pádu Martina Schulza

Autor pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB

Píše sa streda 7. februára 2018. Po 136 dňoch od septembrových nemeckých parlamentných volieb môže Angela Merkelová konečne predstaviť 177-stranový finálny dokument – koaličnú zmluvu, na ktorej sa jej podarilo po strastiplnej ceste a páde prvej verzie v podobe takzvanej „Jamajky“ dohodnúť so staronovým koaličným partnerom – sociálnymi demokratmi.

Merkelová je pokojná ako vždy, vie však, že spravila veľké ústupky. Najmä pri rozdelení ministerstiev. Viacej dôvodov na úsmev preto v ten deň majú predseda bavorskej CSU Horst Seehofer a predseda sociálnych demokratov Martin Schulz. Tí zároveň hovoria aj o svojich ambíciách byť súčasťou štvrtého kabinetu staronovej kancelárky.

Všetci však zároveň vedia, že poslednou prekážkou ich kancelársko-ministerského plánu je mladík Kevin Kühnert a ním vedení mladí sociálni demokrati, ktorí najviac zbroja proti opätovnému vytvoreniu veľkej koalície. Na Kühnertovom názore by v zásade až tak nezáležalo, keby o osude budúcej vlády nemalo rozhodnúť takmer 464-tisíc členov SPD v hlasovaní o tejto koaličnej zmluve. Jeho vplyv v snahe zablokovať štvrtú Merkelovej vládu sa prejavil napríklad už 21. januára, keď delegáti SPD na straníckom sneme odhlasovali začatie koaličných rozhovorov iba 56,4- percentnou väčšinou. Málo na presvedčivý výsledok. Veľa na to, aby si veľkí politickí hráči dali na Kühnerta pozor.

Obsah koaličnej zmluvy

Výsledkom dohody je obsahová časť s množstvom kompromisov. Merkelovej volič môže byť rád, že kancelárka nepripustila zvyšovanie daní, začne sa s postupným odstraňovaním takzvanej solidárnej prirážky k dani z príjmu určenej na rozvoj spolkových krajín bývalého východného Nemecka, dôjde k zvýšeniu počtu policajtov tak na spolkovej, ako aj na krajinskej úrovni a rozpočet zostane aj naďalej vyrovnaný, respektíve mierne prebytkový. To všetko aj napriek tomu, že veľká koalícia naplánovala zvýšenie investícií na úrovni 46 miliárd eur. Budú určené najmä do školstva, na bytovú výstavbu, digitalizáciu, obranu a rozvojovú pomoc.

Navyše, popri spomínaných témach sa dosiahla dohoda v oblasti migračnej a utečeneckej politiky (želateľný nárast prisťahovalectva by nemal prekročiť ročné rozmedzie na úrovni 180- až 220-tisíc ľudí), klimatickej politiky a v oblasti podpory väčšieho využívania obnoviteľných zdrojov. Veľký dôraz bol kladený aj na zahraničnú politiku vo vzťahu k Európskej únii, najmä pokiaľ ide o posilnenie právomocí Európskeho parlamentu, podporu kohéznej politiky, dobudovanie Európskeho stabilizačného mechanizmu, zavedenie dane z finančných transakcií, spravodlivého zdaňovania veľkých koncernov či zintenzívnenie spolupráce s Francúzskom a s Poľskom v rámci Weimarského trojuholníka. Rukopis SPD možno badať aj v sprísnení podmienok na vývoz zbraní z Nemecka, či v tom, že prvý nadpis celej koaličnej zmluvy sa týka práve reformy Európskej únie.

Merkelovej stratégia

Čo však minulú stredu zarezonovalo najviac, nebol ani tak samotný obsah koaličnej zmluvy, ako skôr rozdelenie ministerstiev. Jeho víťazmi sú sociálni demokrati a bavorská CSU. V Nemeckou je tradíciou, že menší koaličný partner dostáva ministerstvo zahraničných vecí. To, že bude opäť patriť SPD, by teda nebolo žiadnym prekvapením. Prekvapenie však spôsobil najmä fakt, že Merkelová bola ochotná sociálnym demokratom prepustiť aj ministerstvo financií. Teda dve najvplyvnejšie ministerstvá nemeckej zahraničnej politiky vo vzťahu k EÚ. Kombináciu zahraničné veci a financie už raz sociálni demokrati vo veľkej koalícii kontrolovali v rokoch 2005 – 2009. Vtedy však bol vzájomný pomer získaných hlasov vo voľbách veľmi tesný – 35,2 k 34,2 percenta. V týchto voľbách to však bolo „iba“ 32,9 k 20,5 percenta. Aj preto toľké prekvapenie.

Navyše, CDU v porovnaní s predchádzajúcim volebným obdobím prišla nielen o rezort financií, ale aj o ministerstvo vnútra, ktoré si nárokovala bavorská CSU. Merkelovej CDU zo silových rezortov zostala iba obrana, pričom sa jej vrátilo hospodárstvo. V jej radoch tak vzhľadom na rozdelenie postov nemohla panovať spokojnosť.

Merkelovej stratégia však mala jasnú logiku. Rozhodla sa SPD ustúpiť a ponúknuť takú dobrú dohodu, akú mladí socialisti počas hlasovania straníkov len ťažko zastavia. Keby hlasovali proti, pravdepodobne by nasledovali nové voľby, a to by bol pre Merkelovú politický vabank, možno aj politický koniec. Zo svojho pohľadu teda zaplatila prijateľnú cenu za to, aby mohla nasledujúceho tri a pol roka dovládnuť.

Z priateľov súperi

Píše sa streda 7. februára poobede. SPD si užíva svoj úspech v rokovaniach a Martin Schulz oznamuje, že by v novej vláde chcel post ministra zahraničných vecí. A napriek tomu, že deň po voľbách vyhlásil, že nikdy nebude súčasťou vlády Angely Merkelovej. Zároveň tlmočí úmysel odovzdať vedenie strany Andrei Nahlesovej, ktorá by sa tak stala prvou ženou na čele strany v jej 155-ročnej histórii. Strane, ktorá padla na 18 percent voličskej podpory, sa tak aspoň na chvíľu blýska na lepšie časy, hoci veľká koalícia bola pre SPD za Merkelovej éry vždy nočnou morou. Všetko však ide podľa Schulzovho plánu, aspoň na pár hodín, do nasledujúceho dňa.

Píše sa štvrtok 8. februára a na Schulza reaguje Sigmar Gabriel – dosluhujúci minister zahraničných vecí, ťažká váha SPD, jej bývalý predseda v rokoch 2009 – 2017. Podľa posledného februárového prieskumu ARD najobľúbenejší politik v Nemecku, no hlavne človek, ktorý pripravil Schulzovi pôdu na jeho príchod. Gabrielove tvrdé vyhlásenia o  vlastnej strane nemajúcej rešpekt k jeho práci na poste ministra zahraničných vecí, či o tom „ako málo dnes znamená dané slovo“, hovoria jasnou rečou.

Hovoria o Schulzovi, ktorý mu mal zrejme v prípade obnovenia veľkej koalície sľúbiť ponechanie ministerstva zahraničných vecí. Toto vyjadrenie spúšťa v SPD lavínu a protiofenzívu proti Schulzovi, ktorý v strane dlhodobo strácal podporu a vplyv. Nasledujúci deň verejne podporí Gabrielovo zotrvanie na poste vplyvný predstaviteľ SPD Johannes Kahrs.

Trpký pád „svätého“ Martina

Píše sa piatok 9. februára 2018, sedem minút pred treťou poobede. Martin Schulz zverejňuje na Twitteri svoj status, v ktorom oznamuje zámer vzdať sa nároku na ministerský post a účasť vo štvrtej vláde Angely Merkelovej. Vlastnými slovami: „My všetci robíme v tejto krajine politiku pre ľudí. K tomu patrí aj to, že moje osobné ambície stoja za záujmami strany.“ Politický pád je dokonaný. Kto bude ministrom, je nejasné.

Pred 11 mesiacmi, 19. marca 2017, zvolili delegáti Martina Schulza jednohlasne za predsedu SPD. Od 605 delegátov získal impozantných 605 hlasov. Médiá vtedy písali o „svätom“ Martinovi. Nasledovalo šesť mesiacov boja o post kancelára s najhorším povojnovým výsledkom SPD na úrovni 20,5 percenta, dva mesiace snahy o opozičnú politiku a tri mesiace boja za veľkú koalíciu s CDU, ktorá mu priniesla politický bozk smrti. Je otázne, či Schulza nakoniec zložil nedostatok jasnej stratégie, vlastné politické ambície, alebo mylné pochopenie situácie v strane, berlínskych zákulisných bojov o moc, či nepodpora zo strany kľúčových členov SPD.

Tak či onak, Schulzov príbeh je momentálne príbehom veľkého európskeho politika, ktorý prišiel do Berlína, aby sa stal kancelárom, no nestal sa ani ministrom. Jeho pád je veľkým mementom veľkým politikom. Aj preto netreba zabúdať na Kevina Kühnerta.