Denník N

Sú školáci, no do školy nechodia, čoraz viac detí doma vzdelávajú rodičia

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rodičia neveria, že sa o ich deti v škole postarajú lepšie než oni sami. Podľa psychológa by domáce vzdelávanie nemalo byť systémovým riešením problémov so školami.

Samuel má desať rokov, dlhé vlasy, rád hrá Minecraft a vie zahrať pár pesničiek na klávesoch aj na gitare. Keď bude veľký, chce pracovať s počítačmi.

Samuelovi by stačilo prejsť každé ráno cez ulicu a bol by v škole. Z izby dokonca počuje aj výskanie naháňajúcich sa detí, ktoré chodia poobede do družiny.

On však do bežnej školy nechodí. Vzdeláva sa doma.

Keď sa s ním stretneme, okamžite sa pýta na model našich telefónov, hovorí o kamarátoch, ktorí nakrúcajú videá na youtube, a na klávesoch začne hrať pesničku Pod horou, pod horou, čierne psíča breše.

Prvé dva ročníky chodil na základnú školu. Objavili sa však problémy s čítaním a sústredením a začal dostávať poznámky. Navyše, spolužiaci sa mu smiali a v treťom ročníku to na pol roka skončilo štyrmi dvojkami a pokarhaním triedneho učiteľa.

„Snažila som sa chodiť do školy, spolupracovať, vymýšľať aktivity. K ničomu to však neviedlo. Len k tomu, že Samko sa začal obliekať do čiernej, nosil kapucňu na hlave, nič nechcel robiť, prestal sa usmievať,“ hovorí Samuelova mama Lucia Gomez.

„Premýšľala som, čo viac môžem urobiť pre to, aby bol šťastný. Bol ešte len tretiak a nevedela som si predstaviť, kam to až bude viesť.“

Uprostred školského roka by bolo náročné prestúpiť na novú školu, a tak jej riaditeľka navrhla, aby si Sama na pol roka nechala doma. Nechala ho diagnostikovať u psychologičky a zistili, že má ľahšiu dysgrafiu, dyslexiu aj ADHD (porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou). „Odporúčali mu, aby sa učil v triede, kde je maximálne desať detí, a aby mal asistenta. A to je na Slovensku sci-fi,“ vysvetľuje Samuelova mama.

 

Deti do učenia netreba nútiť

Odvtedy je Samuel doma. Tak ako takmer päťsto ďalších detí na Slovensku. Familiárne si medzi sebou hovoria „domoškoláci“, hoci nie vždy trávia celé dni iba doma. Mnohé totiž chodia do komunitných škôl, ktoré fungujú podobne ako tie bežné. Ráno tam rodič dieťa dovezie a môže tam stráviť celé dopoludnie. Do takejto školy chodí aj Samuel.

V čom je rozdiel oproti bežnej škole? „Vo všetkom. Je ťažké to vysvetliť. Tí ľudia nie sú viazaní systémom a nemusia nasledovať nezmyselné memorovanie ako v školách,“ hovorí Lucia Gomez. „Keď je Samuel na slovenčine a nechce sa učiť, tak si nemusí urobiť ani čiarku, pokiaľ nevyrušuje ostatných. Nemusí ani odpovedať učiteľke.”

Na druhej strane však Gomez hovorí, že ich v tejto škole vychovávajú viac hodnotovo. „Riešia medziľudské vzťahy oveľa viac ako v bežnej škole. Učia ich, aby k sebe boli dobré. Verím tomu, že deti sú veľmi hladné po vedomostiach a ak im necháme priestor, tak si ich nasajú bez toho, aby ich mali nadiktované.“

Aj doma sa vraj Samuel učí vtedy, keď má na to chuť. Každé učivo sa mu snažia nejako spestriť. „Keď sme sa učili o prvej svetovej vojne, išli sme na výlety, do divadla, nie je to také násilné ako v škole,“ hovorí Gomez, ktorá v rodinnom dome v Limbachu, kde býva, prevádzkuje súkromnú škôlku.

Priznáva, že nad niektorými vecami jednoducho treba sedieť a naučiť sa ich. Napríklad matematiku. Ale aj tú sa mu snaží ozvláštniť. S pomocou mamy Samuel napríklad urobil video, v ktorom vysvetľuje, ako spočítavať zlomky, a zavesil ho na youtube.

„On neobsedí na jednom mieste, aj keď príde slovenčinárka, tak tu robí saltá. Ona sa s ním pri tom rozpráva a on to všetko vie, len ho nedonútite sedieť na mieste,“ opisuje jeho mama.

Video: Samuel vysvetľuje, ako sa počítajú zlomky

Nie sme Amiši

Má šesť detí a štyri z nich si domácim vzdelávaním prešli alebo ešte stále prechádzajú rovnako ako Samuel. Viera Krajčovičová je na čele združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku, ktoré rodičom pomáha pochopiť, o čo vlastne ide a čo všetko na to budú potrebovať. „Nie sme ani Amiši, ani nič také,“ smeje sa.

„S domácim vzdelávaním sme začali pri treťom dieťati. Na konci prvého ročníka si prestával pamätať, ako sa píšu veľké písané písmená. Vynechával mäkčene, dĺžne, bodky. Otáčal písmenká, nevedel rozlíšiť b od d, m od n a tak ďalej,“ opisuje Krajčovičová. Na vyšetrení zistili, že syn je ťažký dyslektik, a premýšľali, ako mu pomôcť. Snažili sa nájsť niekoho, kto s takýmto dieťaťom na Slovensku zostal v domácom vzdelávaní, nikoho takého však nenašli.

Ukázalo sa, že aj ďalší syn je dyslektik. Učili sa teda spoločne doma. K dvom synom sa neskôr pridal aj ich starší brat. „Počas šiesteho ročníka zažil šikanu a ostrakizáciu. Dlho sme uvažovali nad tým, či ho doma nechať alebo nie,“ vysvetľuje Krajčovičová. Staršieho syna bolo podľa jej slov veľmi ťažké donútiť učiť sa doma.

„Ak si dieťa od prvého ročníka vychovávate, že sa musí učiť, tak si na to zvykne. Ale on sa z toho snažil uniknúť. A pokiaľ nad sebou nemal bič písomky alebo skúšania, tak mu to bolo vzdialené. Myslím si však, že to nakoniec ustál,“ hovorí Krajčovičová. „Pred skúškami sme mali taký rýchlokurz geniality, dva týždne na matematiku, dva týždne na slovenčinu.“

Najčastejšou pochybnosťou, s ktorou sa „domoškoláci“ stretávajú, je tá, či z takýchto detí nevyrastú asociáli a budú sa vedieť na strednej alebo vysokej škole zaradiť do bežného kolektívu.

Krajčovičovej najstarší syn po troch rokoch doma v septembri nastúpil na strednú školu a podľa nej sa bez problémov zaradil. Študuje strojarinu v Bratislave.

„Najznechutenejší bol z toho, že sa tam veľmi mrhá časom a doma by sa niečo také nestalo. Doma sa urobí, čo treba, a majú voľný deň alebo idú na krúžok. S prvákom alebo druhákom robíte možno hodinu denne. Sú to také krátke časy, oproti tomu, aký čas zabijú tie deti v škole,“ hovorí Krajčovičová.

Viera Krajčovičová s rodinou. Foto – archív VK

Doobeda s mamou, popoludní na krúžkoch

Deti, s ktorými sme sa stretli, poobede chodia na krúžky, tancujú, robia skaut, učia sa hrať na hudobné nástroje a chodia von s kamarátmi, ktorí bývajú v ich okolí. Doobeda sa teda učia a poobede sa rozídu na krúžky.

„Realita je taká, že doobeda sa naozaj stretávajú len so mnou, a tak je to vo väčšine rodín, kde matka učí svoje deti. Niektoré rodiny sa však spolu často stretávajú a chodia napríklad do prírody. Veľmi to odporúčam aj z pohľadu psychohygieny matky, aby bola aj s ostatnými,“ opisuje Krajčovičová.

Presné údaje o tom, koľko rodičov deti skutočne učí doma a koľké chodia do škôl podobne ako Samuel, nie sú. Krajčovičová podľa skúseností odhaduje, že komunitných školákov, ktorých neučia len matky, môže byť asi sedemdesiat percent zo všetkých detí, čo sa učia doma. „Väčšinou sa rodič necíti na to, že to zvládne,“ hovorí Krajčovičová.

Na hrane zákona

Komunitné školy rodičom navyše pomáhajú dodržiavať aj zákon, ktorý je veľmi prísny.

„Zákon je nastavený tak, že sa ocitáme na hrane zákona,“ vraví Krajčovičová.

Dieťa sa môže na Slovensku vzdelávať doma len na prvom stupni. Navyše, ak ho chce doma učiť rodič, musí mať vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň základnej školy. Čo nemá takmer žiadny z nich. Zákon im v takom prípade prikazuje nájsť im učiteľa, ktorý takéto vzdelanie má a bude sa deťom venovať.

„Keď som na ministerstve školstva povedala, nech si uvedomia, že tie deti aj tak vzdelávajú matky a nie tí učitelia, tak na mňa pozerali, že to nie je pravda a že to robí ten učiteľ. Budem sa s nimi hádať, aká je realita? Asi to poznám lepšie,“ hovorí Krajčovičová.

Rodičia si teda zvyčajne nájdu človeka, ktorý je ich garantom, a inak deti učia sami doma. Prípadne ich vozia do škôl určených pre deti v individuálnom vzdelávaní.

Krajčovičová rodičom radí, nech si garanta nehľadajú len formálne, ale aby si skutočne našli niekoho, s kým si rozumejú a môžu sa naňho obrátiť, ak majú pri učení svojho dieťaťa problémy.

„V Česku môže deti na prvom stupni učiť každý, kto má maturitu. Nevidím dôvod, prečo by to Slováci nedokázali. Na druhom stupni im zasa stačí ľubovoľné vysokoškolské vzdelanie,“ porovnáva Krajčovičová. Pri súčasnej logike zákona by rodič musel mať pri dieťati na druhom stupni špecializáciu na všetky predmety, ktoré sa jeho dieťa učí, čo je prakticky nemožné.

Ministerstvo školstva tvrdí, že domácemu vzdelávaniu by sa mal venovať aj pripravovaný Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Chcú experimentálne overiť fungovanie takéhoto vzdelávania aj na druhom stupni. Skutočné zmeny v zákonoch sú však zatiaľ v nedohľadne.

Domáce vzdelávanie u Viery Krajčovičovej. Foto – archív VK
Domáce vzdelávanie u Viery Krajčovičovej. Foto – archív VK

„Celý súčasný zákon, je nastavený tak, aby deti, rodičov aj školu nejakým spôsobom odradil. Rodiča kvalifikáciou, dieťa komisionálnymi skúškami každého pol roka a školy skráteným normatívom,“ hovorí Krajčovičová. Školy totiž na dieťa v domácom vzdelávaní dostanú len desatinu sumy, ktorú školy dostávajú za bežného žiaka.

Od piateho ročníka v českej škole

V piatej triede by mali podľa zákona slovenskí domoškoláci nastúpiť do bežnej školy. Nie je to pre nich príliš veľká zmena? „Zhodli sme sa, že je to podobné, ako keď sa s rodinou presťahujete a prídete do novej školy. Ak je tam kolektív detí, ktoré boli štyri roky spolu, a zrazu prichádza nejaké nové dieťa, má dosť práce, aby sa začlenilo do zabehnutého kolektívu,“ prirovnáva Krajčovičová.

„Domáci školák má navyše ešte jednu nevýhodu, že všetky deti vedia o tom, že on si mohol dovoliť byť štyri roky doma. Niekedy mu dajú pocítiť, že sa mal lepšie a oni zatiaľ museli drieť v škole.“

Iné je to podľa nej vtedy, ak žiak prichádza do nového kolektívu. Napríklad nastúpi na osemročné gymnázium. Vtedy sa s vážnymi problémami nestretla.

Rodičia, ktorí sú s domácim vzdelávaním spokojní a nechcú sa ho vzdať ani na druhom stupni, našli spôsob, ako systém obísť a nechať si deti doma aj tak.

„Na druhom stupni sú deti zväčša zapísané v českej škole Březová. Nie všetky, ale drvivá väčšina. Odhadujem, že je ich tam okolo stovky,“ hovorí Krajčovičová. Takto študujú jej staršie deti a aj Samuel, ktorý je dnes už piatakom. V triede ich je asi tridsať, no nepoznajú sa, lebo sa na online hodinách nevidia.

Vyučovanie mávajú cez Skype podľa rozvrhu a poznámky dostávajú v textových dokumentoch, ktoré počas online vyučovania slúžia aj ako tabuľa. Dva dni v týždni chodí Samuel do komunitnej školy v Bratislave.

Krajčovičová hovorí, že riaditeľ školy v Březovej už zriadil aj stredoškolské lýceum, ktoré nemá kamennú budovu – všetko sa učí online na diaľku.

Samuel sa v českej škole musí učiť aj češtinu. „Veľa vecí je podobných so slovenčinou. Teda napríklad – ako sa pýtame na prídavné mená. Vzory podstatných mien sa už trocha líšia, ale nie sú na to takí prísni. Pre Samuela je to po angličtine a španielčine už tretí jazyk, ktorý sa učí,“ hovorí Samuelova mama.

Preskúšanie robia v českej škole rovnako často ako u nás – raz za pol roka. Vyzerá však trocha inak než naše komisionálne skúšky. Dieťa tam príde so svojím portfóliom, ukáže učiteľovi, čo všetko urobilo, odpovie na pár otázok a môže ísť domov. Deti dostanú bežné polročné vysvedčenie aj so známkami.

Ak by žiak na slovenskej škole počas komisionálnych skúšok dostal päťku, musel by sa vrátiť späť do školy. Krajčovičová  hovorí, že nevie o nikom, komu by sa to stalo. „Ak by niekto prepadol, určite by som sa to dozvedela.“

Ani ministerstvo školstva nevie, či sa tejto skupine detí darí lepšie alebo horšie. „Rovnako ako ich rovesníci navštevujúci školu, musia zvládnuť obsah vzdelávania stanovený v štátnom vzdelávacom programe. V tomto smere sú posudzovaní spolu s nimi, nie ako osobitná kategória detí,“ píše ministerstvo. Nevie teda ani počet detí, ktoré neprešli komisionálnymi skúškami a museli sa z domáceho vzdelávania vrátiť späť do školy.

Samuel s mamou. Foto N – Tomáš Benedikovič
Samuel. Foto N – Tomáš Benedikovič

S otázkami o domácom vzdelávaní sme oslovili viacero odborníkov. Mnohí sa však k tejto téme nechceli vyjadriť, pretože sa v nej necítili byť dostatočne zorientovaní. Na Slovensku totiž domáce vzdelávanie stále nie je veľkou témou.

Keď sa štátneho tajomníka z ministerstva školstva Petra Krajňáka (Most-Híd) v rádiu Aktual moderátorka spýtala, čo si myslí o domácom vzdelávaní, povedal, že je to „trend, ktorý tu má svoje miesto“.

„Napríklad naši špičkoví športovci mnohokrát využívali a využívajú tento inštitút. Samozrejme, treba mu stanoviť jasné pravidlá, ale osobne by som sa ho nebál,“ povedal v rádiu Krajňák. „Mnohí kritici hovoria, že toto do nášho systému nemôžeme pripustiť, ale ja si naopak myslím, že to môže byť veľmi efektívny nástroj na to, aby aj deti, ktoré majú isté problémy, ako aj deti, ktoré chcú v niektorých konkrétnych oblastiach cielene napredovať, mali možnosť byť súčasťou tohto vzdelávania.“

Domáce vzdelávanie zlé školy nevyrieši

„Samuel a čo vieš o Ľudovítovi Štúrovi?“ pýta sa ho mama.

„Že zomrel v Modre. A viem aj to, že zomrel, keď sa strelil do nohy, šiel domov a rozkázal, že mu to majú vydezinfikovať konským močom, ale dostal z toho otravu krvi a zomrel,“ odpovedá fascinovaný Samuel.

Keď sa ho spýtame, čo číta, ako prvé na stôl vyloží dve knihy Mimi a Líza, jednu knihu najsledovanejšieho slovenského youtubera Goga a štyri knihy o počítačovej hre Minecraft.

Detský psychológ docent Vladimír Dočkal hovorí, že učenie doma môže byť prínosom pre zdravé aj problémové dieťa.

Rodičia sa podľa neho pre domáce vzdelávanie rozhodujú z viacerých dôvodov. Napríklad, ak chcú rodičia pre dieťa kvalitnejšie vzdelávanie alebo ak škola nedokáže vzdelávať problémové dieťa.

„Za predpokladu, že je domáce vzdelávanie kvalitne vedené, nemá prečo byť horšie než to školské, čo sa týka plnenia vzdelávacích cieľov,“ hovorí Dočkal.

„Problémom však môže byť plnenie výchovných cieľov. Dieťa sa má socializovať, má nadväzovať sociálne kontakty, naučiť sa fungovať s inými deťmi a vôbec v spoločnosti. Napriek rizikám, ako je napríklad šikanovanie spolužiakmi, vytvára škola vo všeobecnosti lepšie prostredie pre sociálny vývin dieťaťa.“

Stretnutie rodín, ktoré deti učia doma. Foto – Mária Rašková
Stretnutie rodín, ktoré deti učia doma. Foto – Mária Rašková

Detský psychológ Dočkal tiež upozorňuje na to, že domáce vzdelávanie je pre mnohých rodičov luxusom, ktorý si nemôžu dovoliť. Musia totiž chodiť do práce a nemôžu si dovoliť platiť súkromnú komunitnú školu či súkromného učiteľa. Preto by podľa neho domáce vzdelávanie nemalo byť systémovým riešením problémov so školou.

„Škola ako inštitúcia nevznikla náhodou a jej miesto v spoločnosti je nezastupiteľné. Mala by fungovať tak, aby bola schopná poskytnúť primeranú starostlivosť ktorémukoľvek žiakovi. Aby teda rodičia mohli voliť domáce vzdelávanie iba dobrovoľne ako jednu z alternatív, ktorú vzdelávací systém ponúka, a nie preto, že škola si s ich deťmi nevie rady,“ vysvetľuje Dočkal.

Päťsto detí nie je problém, školy sa však musia zlepšiť

Dá sa povedať, či je päťsto detí veľa alebo málo? „Aj desaťkrát vyšší počet doma vzdelávaných detí bude iba zanedbateľným percentom populácie základných škôl. Aj keď nespokojnosť rodičov oboch skupín so službami našich škôl narastá, nemožno očakávať, že by sa domáce vzdelávanie stalo masovejším – väčšina rodín si ho nemá ako zariadiť,“ hovorí Dočkal.

Riešením by podľa Dočkala bolo, ak by sa deťom dokázali individuálne venovať aj v bežných školách, mali flexibilnejší vzdelávací program a k dispozícii väčší počet asistentov učiteľa a odborníkov, ako sú školskí psychológovia, logopédi, liečební, špeciálni či sociálni pedagógovia.

„Zahrnutie rôznych detí do spoločného vzdelávania bude obohacujúcim podnetom pre osobnostný rozvoj detí. Snaha obmedziť voľnosť škôl pri vzdelávaní čo najpodrobnejšími predpismi pochopiteľne vedie časť rodičov k tomu, že dieťaťu zabezpečia domáce vzdelávanie. To však nie je riešenie – práve preto, že táto forma vzdelávania nikdy nebude masovo dostupná,“ hovorí Dočkal.

Domáce vzdelávanie je však stále populárnejšie. O domácom vzdelávaní sa viac hovorí v médiách a na sociálnej sieti má uzavretá skupina rodičov, ktorí svoje deti vzdelávajú doma či to plánujú, viac ako 1500 členov. Spoľahlivé informácie, ktoré rodičom pred desiatimi rokmi, keď domáce vzdelávanie začínalo, chýbali, sú teraz oveľa dostupnejšie.

Myslia si, že zo syna bude asociál

„Na domácom vzdelávaní nie je najťažšie to, aby sme dieťa motivovali vzdelávať sa, ale sú to útoky od blízkej rodiny či susedov. Všetci majú potrebu to riešiť, a plačú, že sa z neho na domácom vzdelávaní stane totálny asociál,“ hovorí Samuelova mama Lucia Gomez. „Majú pocit, že veľmi vymýšľame, lebo je to tu všetko nové. Teraz má pritom oveľa viac času na veci, ktoré ho bavia. Napríklad na krúžky, ktoré predtým nestíhal, lebo sa musel učiť.“

Samuel s mamou. Foto N – Tomáš Benedikovič
Samuel s mamou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Gomez navyše hovorí, že predtým sa Samuel učil akoby za trest a často odmietal spolupracovať. Teraz sa však môže učiť hravou formou a nenásilne.

„Nevedia, aké to pre nás bolo náročné, ako domov chodil urevaný, vstával s boľavým bruškom a nechcel chodiť do školy, lebo sa mu tam vysmievali,“ hovorí Gomez.

Podľa Krajčovičovej je bežnou výhradou ľudí, že dieťa predsa musí chodiť do školy, aby, „s prepáčením, dostalo po hube“.

„Ja sa s tým však vôbec nestotožňujem. Je mi jasné, že sa to raz stane, ale som presvedčená, že je lepšie, ak sa to stane až vtedy, keď je dieťa zrelšie a bude to vedieť lepšie spracovať,“ hovorí Krajčovičová.

Deti ma potrebujú aj po prvých troch rokoch

Muži doma učia svoje deti len výnimočne. Krajčovičová tvrdí, že vie dokonca len o jednom takomto prípade.

„Ono to vyzerá, že žena zostane pri tom sporáku, ale medzi tými štyrmi stenami sa stane toľko vecí, že pre mňa je to fascinujúce.“

Hovorí, že tak ako je dnes pre mnohé matky normálne ísť po troch rokoch na rodičovskej dovolenke do práce, tak to pre ňu normálne nebolo. Dnes teda doobeda učí svoje deti a poobede doučuje cudzie, aby do rodinného rozpočtu prispievala aj ona.

„Nezdá sa mi čudné, že mamina zostane doma, lebo vidím spokojnosť svojej rodiny. Deti sú tu najedené, nestresujeme sa, kto je kde, a deti vždy môžu prísť domov a niekto tu bude,“ hovorí spokojne Krajčovičová.

Myslí si, že domáce vzdelávanie by vyhovovalo drvivej väčšine detí. Či už by sa učili doma, alebo v komunitnej škole.

„Možno je toto cesta, ako zmeniť vzdelávanie. Namiesto toho, aby sme všetky deti narodené v rovnaký rok dávali do jednej veľkej triedy, kde z nich budeme niečo vyrábať, tak je omnoho lepšie dať ich do menších skupín so zapáleným človekom, ktorý má chuť deťom odovzdávať veci a samého seba,“ hovorí Krajčovičová.

Rodičovstvo

Teraz najčítanejšie