Denník N

Nadčasová klasika, ktorú vlastne nik nečítal

Juraaj Fándly
Juraaj Fándly

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme dielom Juraja Fándlyho Piľní domajší a poľní hospodár.

Seriál o zabudnutých knihách sme začali Gargantuom a Pantagruelom. Aj slovenská literatúra sa môže hrdo pochváliť dielami, ktoré všetci poznajú, pretože sa stali klasikou, no nikto ich vlastne nečítal. Piľní domajší a poľní hospodár Juraja Fándlyho je jedným z nich. Vieme o ňom všetko, ale vlastne dohromady nič.

Zabudnutý kňaz z horných Uhier

Juraj Fándly sa narodil v roku 1750 v Častej a umrel v roku 1811 v neďalekých Doľanoch, ktoré sa vtedy ešte volali Ompitál. Bol osvietenským spisovateľom, rímskokatolíckym kňazom a zanieteným amatérskym včelárom.

Chodil na piaristické gymnázium do Svätého Jura, vzdelával sa u františkánov i kapucínov, no do žiadnej rehole ho pre chatrné zdravie neprijali. V roku 1771 začal študovať teológiu v Budíne a pokračoval v seminári Stephaneum v Trnave. Za kňaza ho vysvätili 15. februára 1777. Pôsobil ako kaplán v Seredi a Lukáčovciach. Do Naháča, kdesi pánubohu za chrbtom, ho dal preložiť najvyšší správca bratislavskej župy Ján Pálffy. Medzi rokmi 1780 až 1807 tam Fándly pôsobil ako farár. Okrem toho zastával aj úlohu bylinkára a lekára.

Podľa vlastných slov sa cítil chudobný ako „kostolná myš“, pretože aj celá dedina bola biedna a zaostalá. Farské role nazýval „kamenisté pustáky“, dokopy nič sa na nich neurodilo. Fándly teda začal bojovať proti všeobecnému hladu a beznádeji. Naučil svojich farníkov priasť bavlnu, či vyrábať syr a efektívne obrábať role – a tieto poznatky, ako aj množstvo ďalších, zhrnul vo svojej najznámejšej knihe.

Cirkevná vrchnosť ho pre jeho osvietenské názory často trestala. Navyše sa angažoval za zlepšenie života prostých ľudí a presadzoval slovenčinu ako vyučovací jazyk na školách, čo sa tiež mnohým nepáčilo. Chudoba a prenasledovanie spôsobili, že sa nakoniec s podlomeným zdravím, unavený a znechutený utiahol k rodine do Ompitála. Tam paradoxne prežil štyri najpokojnejšie roky svojho života a písal básne, pre ktoré je pokladaný za literárneho predchodcu Jána Hollého.

V Ompitáli umrel 7. marca 1811. Náhrobný pamätník Juraja Fándlyho na miestnom cintoríne postavili až v roku 1950 pri dvojstom výročí jeho narodenia a je iba symbolický. Ako to už u našich velikánov býva – v súlade s romantickou tradíciou neprávom opomenutého hrdinu – Fándlyho hrob zostal zabudnutý, hoci ho údajne dokázali identifikovať dokonca ešte v roku 1905. Je to trochu hanba.

Bernolák a „ďiábel“

Pomerne často navštevujem ruiny kláštora Katarínka nad malebnou obcou Naháč. Je to krásny kraj a Juraj Fándly kedysi, inšpirovaný práve týmto kláštorom, napísal svoje dielo Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďiáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích (1789). Vo forme dialógu sa zaoberal odôvodnením rušenia reholí žobravých mníchov osvietenským panovníkom Jo­zefom II. a obmedzovaním prepychu v kostoloch. Ako bolo v tej dobe zvykom, okamžite mu odpovedal Jozef Ignác Bajza v hanopise Anti-Fándly aneb Dúverné Zmlúwánj mezi Theodulusem, tretího Franciskánúw rádu bosákem, a Gurem Fándly, naháckym farárem (1789). Obe knihy boli vydané po slovensky!

Písanie Fándlyho totiž dostalo jeden výnimočný podnet. Zhruba okolo roku 1788 sa dostal do kontaktu s kruhom okolo kňaza Antona Bernoláka (1762–1813), ktorý práve čerstvo kodifikoval svoju verziu spisovnej slovenčiny. Priatelia Fándlyho nahovorili, aby Dúvernú zmlúvu, ktorú už mal rozpísanú, publikoval v bernolákovskej slovenčine – a tak sa táto kniha stala prvým veľkým dielom v novoustálenom literárnom jazyku.

V písaní v slovenčine pokračoval i v ďalších knihách, medzi ktoré patrí Zeľinkár (1793) či Slowenskí wčelár (1802).

Piľní domajší a poľní hospodár

Juraj Fándly pôsobil v Naháči celých dvadsaťsedem rokov (1780–1807) a práve tu vytvoril svoje najznámejšie, ikonické, niekoľkozväzkové dielo Piľ­ní domajší a poľní hospodár. V ňom Naháč a Naháčanov pravidelne spomína v mnohých príkladoch. Ako je známe, ide o ľudovo-náučnú literatúru, ktorá nás môže jedinečným spôsobom poučiť nielen o vtedajších spôsoboch hospodárenia, rozličných etnografických detailoch a dobovom myslení – ale predovšetkým predstavuje jazyk, ktorý používali naši predkovia, čím je nesmierne cenná.

Našťastie mám k dispozícii originál (z rokov 1792 a 1800). Vo vydaniach z dvadsiateho storočia, v ktorých si úpravcovia chceli uctiť nášho velikána, kadečo nekorektné a zdanlivo nezaujímavé povypúšťali, a jazyk vyžehlili. Pôvodnina je však autentická až do morku kosti. Autor sa napríklad nebál ani ľudovejších výrazov v štýle: „Keď howado wracá“ či „Keď má silnú sračku“ a poučuje, čo robiť, „keď bi krawu chodíwal had cecáwať“. Okrem podobných bizarností je však Hospodár predovšetkým plný zaujímavých rád, receptov, pranostík a dokonca námetov na rozhovory a posedenia počas dlhých zimných večerov.

Fándly bol inteligentný a študovaný človek, ale zároveň presne vedel, ako sa prihovoriť obyčajným ľuďom. Učenú reč používal inde, napríklad v Stručnej histórii slovenského národa, Compendiata historia gentis Slavae, z roku 1793.
Piľní domajší a poľní hospodár zostáva žiarivou nadčasovou klasikou. Jej odraz sa sem-tam mihne i v súčasných dielach – ako je napríklad film Záhrada režiséra Martina Šulíka. Originál, ktorý nájdete aj na webe, je ešte tlačený švabachom a vyobrazenie niektorých písmen zodpovedá dobovému úzu. Ak sa trochu potrápite, iste si ho užijete.

P. S. O Fándlyho príručke, ale aj o ďalších zabudnutých slovenských knihách 9. – 19. storočia budú rozprávať Peter Krištúfek a Viktor Suchý v ďalšom pokračovaní Zabudnutých kníh Naživo v utorok 20. feb­ruára o 19.00 v Kabinete pomalosti v Novej Cvernovke.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie