Denník N

Ako sa KDH štiepilo: od Čarnogurského k sporu o autentickejšieho kresťana

Ján Čarnogurský KDH zakladal. Dnes je úplne mimo. V roku 1996 súboj s Mikulášom Dzurindom vyhral, neskôr však bol premiérom Dzurinda. Foto – TASR
Ján Čarnogurský KDH zakladal. Dnes je úplne mimo. V roku 1996 súboj s Mikulášom Dzurindom vyhral, neskôr však bol premiérom Dzurinda. Foto – TASR

Súboj Hlina – Vašečka je piatou bitkou o predsedu KDH. Doteraz sa vždy končila odchodom časti hnutia.

V slovenskej politike je len málo strán, ktoré prežili od roku 1990, prežili aj odchod svojho zakladateľa či dokonca viacnásobnú voľbu predsedu a štiepenie, ktoré po nej nasledovalo. Relevantné zostali len dve: Slovenská národná strana a Kresťanskodemokratické hnutie.

Nie je to veľmi prekvapivé. Puto, ktoré strany a ich voličov spája, je silnejšie než pri iných politických subjektoch. V prípade SNS je to národná myšlienka, u KDH je dôležitá konfesionálna príslušnosť.

No kým pri SNS už môžeme povedať, že prežila aj mimo parlamentu (v rokoch 2002 – 2006 a 2012 – 2016), o KDH to v polovici jeho prvého neparlamentného volebného obdobia naisto nevieme.

Čísla z prieskumov nasvedčujú, že Alojz Hlina, prvý šéf kresťanských demokratov, ktorý nevzišiel z ich prostredia, ťahá stranu nahor. Na druhej strane si rozhneval časť členstva. A to je jeden z dôvodov, prečo vraj niektorí nespokojní kádeháci oslovili iného človeka mimo strany – Richarda Vašečku –, aby Hlinu vytlačil.

V dejinách KDH, kde súboj o predsednícke kreslo nie je ničím prekvapivým, je to unikátna situácia. Jednak tým, že súčasného predsedu vyzýva človek, ktorý do strany vstúpil len teraz. Ale aj tým, že argumentuje, že je autentickejší kresťan. A tiež tým, že hovorí, že chce všetko, teda post predsedu, alebo nič.

Striktne vzaté, to posledné nie je novinka, len to nikto pred ním takto nepovedal. Pravdou totiž je, že nech už neúspešní kandidáti na predsedu hovorili pred voľbou čokoľvek, vždy napokon skončili mimo KDH a založili vlastné strany.

Málo národní

Atmosféra v hnutí začala prvýkrát hustnúť už v marci 1991 po odvolaní Vladimíra Mečiara, populárneho aj u časti voličov KDH, z postu predsedu slovenskej vlády. Verejnosť proti násiliu sa vtedy rozpadla, pomery hlasov v Slovenskej národnej rade sa zmenili a post premiéra pripadol kresťanským demokratom. Hoci klub KDH pôvodne navrhoval za premiéra Viliama Oberhausera, VPN s tým pre jeho radikálne nacionalistické názory nesúhlasila a tento post napokon pripadol vtedajšiemu predsedovi hnutia Jánovi Čarnogurskému.

Viliam Oberhauser začínal v KDH , skončil v SNS (v strede s taškou SNS). Foto – TASR

Hoci Čarnogurský už vtedy hovoril o „samostatnej stoličke Slovenska v Európskom spoločenstve a hviezdičke na európskej vlajke“, zároveň tvrdil, že Slovensko ešte nie je pripravené na úplnú nezávislosť. V KDH však práve okolo Oberhausera a Jána Klepáča existovalo aj národne orientované krídlo, ktoré požadovalo jasné riešenie štátoprávneho usporiadania, konkrétne konfederáciu.

Do tejto snahy zapadala aj iniciatíva kresťanskodemokratického poslanca Antona Hykischa, ktorý v parlamente vystúpil s požiadavkou na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska, čo už predtým navrhovali opozičné SNS a HZDS. O týždeň neskôr sa uskutočnil snem, kde sa spor „národniarov“ so zvyškom KDH prejavil naplno, okrem iného tým, že Klepáč vyzval Čarnogurského.

Zakladateľ hnutia presvedčivo vyhral pomerom 288:66 hlasom a situácia v hnutí sa upokojila, ale len nakrátko. Ďalšou rozbuškou sa stala kompromisná štátoprávna dohoda reprezentantov Českej a Slovenskej republiky, ktorú národné krídlo KDH odmietlo.

K definitívnemu rozchodu došlo v marci 1992, keď národniari pod Klepáčovým vedením z KDH odišli a založili Slovenské kresťanskodemokratické hnutie. Keďže sa medzitým zvýšila kvóta na vstup do parlamentu z troch na päť percent, 3,1 percenta hlasov pre SKDH prepadlo vo voľbách 1992 podobne ako hlasy pre liberálov i občianskych či sociálnych demokratov. V ďalších voľbách dostala strana, ktorá sa medzitým premenovala na Kresťanskosociálnu úniu, ešte menej a napokon ju Oberhauser priviedol do náručia SNS.

Málo rozkročení

Na KDH tento odchod dopadol pomerne tvrdo. Bezprostredne po ňom mu ubudla tretina poslancov, polovica členov vlády aj asi tretina členskej základne. Ale najdôležitejšie bolo to, že vo voľbách 1992 strana prepadla o polovicu – získala už len necelých 9 percent hlasov a okolo tohto čísla oscilovala ďalších dvadsať rokov.

Na druhej strane, aj napriek slabému výsledku (a tiež pre lavírovanie Strany demokratickej ľavice) sa KDH stalo jadrom protimečiarovskej opozície. To sa prejavilo napríklad na jar roku 1994 pri druhom odvolaní Vladimíra Mečiara z postu slovenského premiéra a po ďalších voľbách pri organizovaní opozičnej spolupráce s Demokratickou stranou a Demokratickou úniou.

Zároveň však v strane silneli myšlienky mladších členov, ktorí volali po otvorení sa strany aj nekonfesionálnym voličom. O strane na spôsob nemeckej CDU síce hovoril aj Čarnogurský, no KDH zostávalo predovšetkým stranou katolíkov.

https://www.facebook.com/events/190532835036592/

K hlavnému stretu došlo na sneme v novembri 1996, kde proti Čarnogurskému kandidoval Mikuláš Dzurinda. Kým Čarnogurský spolu s Františkom Mikloškom, Pavlom Hrušovským či Vladimírom Palkom presadzovali status quo, Dzurinda spolu s Ivanom Šimkom, Gabrielom Palackom či Jánom Figeľom sa zasadzovali za zmenu profilu hnutia na širokú ľudovú stranu.

Spor sa viedol aj o integráciu pravicových strán pred voľbami v roku 1998. Kým prvá skupina bola za klasickú volebnú koalíciu, Dzurinda tvrdil, že Mečiara by dokázalo poraziť aj samo KDH, keby sa dostatočne rozkročilo.

Čarnogurský boj o predsedu vyhral, ale pomer 214:130 bol už menej výrazný ako v roku 1991. Aj v roku 1996 sa mohlo zdať, že všetko je zažehnané. Nakoniec, sám Dzurinda hovoril, že kandidáti boli dvaja, ale predseda je jeden. No aj tu bol boj o predsedu predzvesťou neskoršieho rozkolu.

V roku 1997 vznikla po pokusoch o modrú či dúhovú koalíciu volebná Slovenská demokratická koalícia, kam okrem KDH, DS a DÚ patrili aj sociálni demokrati a zelení. Čarnogurský na miesto hovorcu SDK navrhol Dzurindu. Ten bol jednak prijateľnejší pre ostatné strany, ale tiež nemal čas zaoberať sa KDH, takže to vyzeralo, že sa Čarnogurský zbavil konkurenta. No Dzurinda tým dostal neopakovateľnú šancu, ktorú bezo zvyšku využil.

Viac ako dva roky sporov o dvojité členstvo v KDH a SDK, o transformáciu SDK z volebnej na regulárnu stranu či o rozdelenie peňazí za voľby skončili v januári 2000, keď Dzurinda ako predseda vlády so svojimi stúpencami z prostredia KDH i iných „materských“ strán založili Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu. SDKÚ sa stala najsilnejšou pravicovou stranou, ktorá viedla vládnu koalíciu po voľbách 2002 i po voľbách 2010. V posledných voľbách však táto strana získala už len 0,6 percenta a je prakticky mŕtva.

So Smerom nikdy

Kresťanských demokratov vznik SDKÚ opäť oslabil – prišli o výrazné tváre vo vedení i o tretinu členskej základne. KDH si však na rozdiel od DÚ zachovalo aspoň svoju existenciu a uprostred volebného obdobia sa oficiálne stalo piatym členom koalície.

V tom čase sa zmenil aj predseda – Čarnogurský však odišiel dobrovoľne a následný súboj medzi Hrušovským a Figeľom, ktorý sa do strany z SDK vrátil na poslednú chvíľu, vyhral Hrušovský.

Ján Čarnogurský odišiel dobrovoľne, jeho nástupcom sa stal Pavol Hrušovský a hnutie sa rozpadalo ďalej. Foto – TASR

V nasledujúcich rokoch vystriedali spory vnútri hnutia spory s koaličnými partnermi – najmä s Alianciou nového občana (rovnakopohlavné zväzky, interrupcie), ale aj s SDKÚ, ktoré vyvrcholili stretom o tretiu z čiastkových vatikánskych zmlúv. Vo februári 2006 KDH oznámilo odchod z vládnej koalície, čo malo za následok predčasné voľby. A práve tie sa stali spúšťačom ďalšieho boja o predsednícku funkciu a s ním súvisiaceho rozkolu.

Prvý spor prišiel hneď po voľbách 2006, keď predsedníctvo hnutia tesnou väčšinou odhlasovalo účasť na rokovaniach so Smerom. Kým ľudia okolo Hrušovského podporovaní hladnými regionálnymi štruktúrami hlasovali za, proti sa postavili František Mikloško, Vladimír Palko, Daniel Lipšic či Rudolf Bauer, ktorí neskôr rezignovali na svoje stranícke funkcie. Aj Hrušovský sa formálne vzdal funkcie predsedu, no snem ho veľkou väčšinou opäť zvolil do funkcie.

K dôležitému stretu došlo na nasledujúcom sneme v júni 2007, keď proti Hrušovskému kandidoval Palko. Delegáti však dali prednosť umiernenej a nudnej línii a Hrušovský vyhral pomerom 194:110 hlasom. Z „palkovcov“ sa do vedenia dostal len Lipšic, ktorý v hnutí aj zostal, kým ostatní v roku 2008 založili stranu Konzervatívni demokrati Slovenska.

Vznik KDS kresťanskými demokratmi nijako neotriasol. Na rozdiel od prezidentských a európskych volieb v roku 2009, nové zoskupenie v parlamentných voľbách 2010 ani nekandidovalo. O dva roky neskôr sa jeho zástupcovia ocitli na kandidátke OĽaNO, ale po Matovičovej čistke z neho vypadli. A v roku 2015 strana zanikla.

To ja som skutočný víťaz

KDH sa, naopak, do parlamentu s tradičným výsledkom opäť dostalo a stalo sa tiež súčasťou vládnej koalície. To už malo nového predsedu, ktorým sa v roku 2009 po Hrušovského odchode bezproblémovo stal Ján Figeľ.

Problém bol, že strana v tom čase už išla len na zotrvačník. Objavili sa v nej aj nové tváre ako Radoslav Procházka, Anton Marcinčin a Jana Žitňanská, ktorých do vedenia a na kandidátku pretlačil Lipšic, no to, že nepriniesli žiadnu energiu ani voličov, sa prejavilo aj v predčasných voľbách 2012. KDH sa síce stalo druhou najsilnejšou stranou v parlamente, ale na to jej stačilo len obvyklých 8,8 percenta a ešte slabšie výsledky iných strán.

Ján Figeľ neudržal ani Daniela Lipšica a nakoniec ani KDH v parlamente. Foto – TASR

Istý čas sa zdalo, že detinský spor o to, kto je skutočným víťazom prednostného hlasovania (Lipšic zdôrazňoval, že mal o šesť stoviek viac preferenčných hlasov ako Figeľ, ktorý tvrdil, že víťazom je on, pretože kandidátku viedol), prerastie do ďalšieho pokusu o výmenu úradujúceho šéfa hnutia.

Lipšic ešte krátko po voľbách hovoril, že kandidatúru na predsedu zvažuje, i o tom, že hnutie má byť aktívnejšie, má formulovať alternatívu k Smeru či o lepšom oslovení voličov. No ešte pred júnovým snemom, kde by sa tak mohlo stať, sa začali objavovať správy, že namiesto toho zakladá novú stranu. V máji oznámil, že spolu so Žitňanskou KDH opúšťajú, a v septembri predstavil stranu Nová väčšina, ktorá mala dokonca ambíciu vyhrať voľby.

Nakoniec sa mu nepodarilo udržať ani počiatočné preferencie, nepomohlo mu ani krátke spojenie s odídencami z SaS a spolu s pár ďalšími spolustraníkmi skončil na kandidátke OĽaNO, na ktorej sa dostal do parlamentu.

Jeho niekdajší spolupracovníci z prostredia KDH dopadli vo voľbách lepšie. Procházka po prezidentských voľbách založil Sieť, ktorá bola do svojho rozpadu súčasťou dnešnej vládnej koalície. Milan Krajniak je podpredsedom strany Sme rodina.

Som autentickejší kresťan

Pre KDH dopadli posledné voľby najhoršie v jeho histórii. Strana zostala tesne pod piatimi percentami, nedostala sa do parlamentu a Figeľ krátko na to rezignoval.

Hoci Figeľ hovoril, že si na svojom mieste vie predstaviť členov hnutia Milana Majerského či Renatu Ocilkovú, tí nakoniec nekandidovali a novým predsedom sa stal Alojz Hlina, ktorý jasne porazil štyroch protikandidátov. Na rozdiel od predchádzajúcich predsedov prišiel do hnutia zvonku. V predchádzajúcom volebnom období bol poslancom za OĽaNO, po odchode z poslaneckého klubu si zaregistroval stranu Občania a s KDH len spolupracoval. Členom sa stal len v apríli 2015 a predsedom v júni 2016.

Po necelých dvoch rokoch však aj tento človek, ktorý minimálne preferenčne vytiahol stranu nahor, čelí inému človeku, ktorý prichádza do KDH zvonka, argumentuje tým, že chce hnutiu pomôcť, zlými vzťahmi v hnutí či svojím autentickejším kresťanstvom.

Nech už to dopadne akokoľvek, je zjavné, že dianie v KDH ešte dokáže pritiahnuť pozornosť verejnosti, čo sa o stranách, ktoré sa od neho za viac ako štvrťstoročie odštiepili, povedať nedá.

Teraz najčítanejšie