Denník N

Keď už má človek vyhynúť, nech je to na úrovni

Ľudský rod sa dostal do finálneho štádia a je na nás, či ho prežijeme zmysluplne, myslí si Ladislav Kováč. Jeho kniha otvorila novú edíciu vydavateľstva Absynt pod značkou Kalligram.

Tvárime sa ako frajeri, ale otázku o zmysle si tajne kladie každý. Keď nájdeme nejakú čiastkovú odpoveď, nakopne nás to k životným rozhodnutiam: založíme rodinu, zmeníme prácu či konvertujeme na vieru. S pribúdajúcim vekom a skracujúcou sa perspektívou otázok o zmysle pribúda. Starší človek, vybavený skúsenosťou, má vo veciach jasnejšie a môže si dovoliť vynášať o zmysle života súdy. Ak ide o intelektuálnu osobnosť, je predpoklad, že by to mohlo zaujímať aj širšie publikum.

Ladislav Kováč tieto atribúty napĺňa. Nielen preto, že z neho prehovára „múdrosť staroby“. Ale aj preto, že ide o erudovaného vedca a mimoriadne rozhľadeného autora. Ak napíše útlu knižku s názvom O zmysle ľudského života, je tu veľké pokušenie rýchlo zistiť, ako znie odpoveď na otázku otázok. Veľký citát na obálke hádže návnady. Hlása, že „hodnota života spočíva v jeho časnosti a pominuteľnosti“ a že „dôstojnosť žitia by mala vrcholiť v dôstojnosti smrti“. Ešte skôr než si ujasníte, čo máte spoločné s týmito vzletnými slovami, dôjde vám tvrdá pointa. A to tá, že autor hovorí nielen o vás, ale o zmysle života ľudského druhu vôbec.

Konečný človek

Jednoduchšie delenie dejín neexistuje. L. Kováč rozlišuje len dve obdobia: pred Darwinom a po Darwinovi. Znamená to, že tu bola doba pred evolučnou teóriou a po nej. Ide o zásadnú vec, pretože nástup idey o evolučnom vývine mal veľký vplyv na to, ako ľudia rozmýšľali o konečnosti života a jeho zmysle. Až do Darwina si ľudia nevedeli vysvetliť usporiadaný svet inak, len ako výtvor múdreho Stvoriteľa. Darwinovský princíp oponoval, že zložité výtvory prírody sú výsledkom dlhotrvajúcej evolúcie. Súčasťou tejto teórie je téza, že vyhynú tí, ktorí sú slabší v adaptovaní na životné podmienky. V jazyku L. Kováča to znie takto: „Dôsledné darwinovské myslenie považuje vymieranie druhov za evolučný fakt.“

Vztiahnuté na človeka to znie strašidelne. Znamená to, že aj ľudský rod je konečný druh? Ešte predtým, než autor odpovie, načrtne stručné dejiny života na Zemi a ľudského príbehu v ňom. Veľmi plasticky tak ukáže, že časový úsek existencie človeka je na evolučnej osi s dĺžkou vyše štyroch miliárd rokov zanedbateľným zábleskom. Čitateľ pochopí krehkú časovosť človeka a opodstatnenosť otázky o jeho konečnosti. Ak by sme vymiznutie ľudského druhu projektovali do bližšie neurčenej budúcnosti, mohli by sme nerušene ďalej sedieť so založenými rukami. Hlavné posolstvo Kováčovej knihy však znie, že ľudská evolúcia sa uzatvára a pomaly zvoní záverečná.

Prečo sa zmráka

Čo majú byť príznaky blížiaceho sa konca? Autor vypočítava známe fenomény, ako klimatické zmeny, ekonomiku zaujatú rastom, šíriaci sa terorizmus či migračné procesy. Tie posledné podľa neho nemusia skončiť priateľským prijímaním utečencov rozvinutými ekonomikami, ale môžu vyústiť do novej svetovej vojny. Zovšeobecnene sú za súmrakom dve veci. Jednak to, že človek sa stále nedokázal vzdať bitiek za pravdu, ktoré sa končia krvavo. A po druhé, že artefakty a nástroje, ktoré ľudia tvorili v rámci kultúrnej a sociálnej evolúcie na to, aby viedli k progresu, dnes získali vlastnú dynamiku a prinášajú problémy.

Do tejto kategórie podľa Kováča patria aj technológie. Predkladá scenár, podľa ktorého všetci môžeme skončiť vo virtuálnej realite. Možné je to preto, lebo rastie naše hmotné zabezpečenie, začína ubúdať práce a ľudia sa budú stále viac orientovať na napĺňanie pôžitkov. Virtuálna realita dokáže odbremeniť od pozemských problémov a zabezpečiť permanentné blaho. Zároveň potlačí reálne sociálne vzťahy, a to aj sexuálne. To spôsobí zastavenie reprodukcie a prispeje k vymiznutiu druhu.

Komu by sa to zdalo príliš sci-fi alebo smiešne, tu je zhutnená verzia toho, čo má autor na mysli: Evolúcia človeka sa chýli ku koncu preto, lebo ubúdajú výzvy na jeho ďalší vývin. Jednak klesá jeho reprodukčná schopnosť, čo je prvý predpoklad darwinovskej „zdatnosti“. Úlohy evolučného progresu preberá človekom vytvorené prostredie (napríklad inteligentné stroje), človek sa zameriava na udržiavanie slastí, odstraňovanie bolesti a postupne tak ustupuje do zanedbateľnosti.

Vznešený koniec

Pochmúrne scenáre nie sú žiadna novinka. Knižnice sú plné kníh o úpadku civilizácie, spôsobenom odklonom od náboženstva, civilizačnými hrozbami či vplyvom technológií. Denne čítame o tom, ako nás internet ohlupuje. Na to reagujú iné články a knihy, ktoré radia, ako si mentálnu príčetnosť prinavrátiť. Téma je, že nad civilizáciou sa zbiehajú mraky a rieši sa, ako ich rozohnať.

Podľa L. Kováča sa však temná obloha nad človekom už úplne rozjasniť nedá. Hovorí o „múdrom prijatí nevyhnutného“, čo znamená počítať s tým, že tak ako „iné biologické druhy pred nami, aj náš druh Homo sapiens opúšťa evolučnú scénu“. Od ekonóma Nicolasa Georgescua-Roegena si požičiava pointu, podľa ktorej tu po nás môžu ostať iné druhy, „ktoré nemajú spirituálne ambície a zdedia Zem, ktorá sa naďalej bude kúpať v lúčoch slnka“.

Čo môže byť v takejto situácii pre človeka ešte výzvou? Podľa L. Kováča ide o to, aby sme z povrchu Zeme zmizli na úrovni. Mali by sme sa snažiť „urobiť odchod ľudského druhu z evolučnej scény vesmíru vznešeným“. Párty sa končí a slušný hosť odchádza nepovracaný.

Čo to konkrétne znamená? Kniha L. Kováča je príliš útla na to, aby napísal program pre ľudstvo v jeho finálnej fáze. Čitateľ môže siahnuť po jeho predchádzajúcej knihe Koniec ľudskej evolúcie, ktorá je práve o „živote v záverečnom veku“. Vo svojom krátkom spise o zmysle života tak aspoň navrhuje, aby sa ľudstvo – napríklad dôvetkom k Charte OSN – uznieslo, že keďže k žiadnej absolútnej pravde v dejinách nedospelo, nie je dôvod sa navzájom kynožiť.

Osobná evolúcia

Čitateľ celý čas myslí na to, čo toto všetko má spoločné s ním. Autor mu hneď na začiatku knihy povie, že mu žiadny osobný návod neponúkne. Nie je to celkom tak. V analógii konečnosti ľudského druhu a jednotlivého človeka sa na konci knihy obráti k otázke zmyslu individuálnej existencie. Ukazuje, s akou urputnosťou si túto otázku naprieč dejinami kultúry kladieme. Jeho pozícia je však striedma. Tvrdí, že žiadny zmysel „vyrábať“ nepotrebujeme. Všetky udalosti, ktorých sme súčasťou, pre nás nadobúdajú význam. A to jednoducho tým, že sa stali. Bohatosť týchto udalostí určuje výsledný zmysel diania okolo nás.

Zmysel života je pre človeka pocitom, ktorý sa len ťažko dá opísať slovami. Preto podľa L. Kováča nie je možné písať recepty na zmysluplnú existenciu. Finálny verdikt znie: „Život dostáva zmysel tým, že je žitý.“ Pochopiteľne, že zaujímavejší je vtedy, keď sa prežíva intenzívne. Odtiaľto nie je ďaleko k mantre o vedomom prežívaní okamihu z dielne budhizmu, čo aj L. Kováč považuje za múdru radu, ako žiť zmysluplný život.

Sumár zmysluplných životov vytvára zmysluplný svet. Každý k tomu môže prispieť tak, že žije zaujímavo, podnetne či akokoľvek prínosne nielen pre seba, ale aj pre iných. Pre L. Kováča to platí vrchovato. Jeho osobná evolúcia prešla veľkými križovatkami. Od násilného vylúčenia z akademickej praxe na dlhých dvadsať rokov cez návrat do nej až po opätovné umožnenie publikovania. Sám L. Kováč tento príbeh považuje za dostatočne zaujímavý a naplnený. Dospel k poznaniu, že mu dáva zmysel a že „už aj stačilo“. Ako čerešničku na jeho osobnej torte by sme si však predsa mohli priať, aby jeho múdry spis o zmysle života bol preložený, a našiel si čitateľov aj vo svete.

Ladislav Kováč – O zmysle ľudského života. Kalligram, imprint vydavateľstva Absynt, 2018, 90 s. Ide o prvú publikáciu v rámci novej edície Skica, druhou, už vydanou publikáciou je Stratená voda od ekológa Erika Baláža. 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie