Denník N

Párová terapeutka: Ak si chcete udržať dobrý vzťah, na rady rodičov radšej zabudnite

Júlia Halamová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Júlia Halamová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Väčšina ľudí si povie, že sa za vzťah treba obetovať, utriasť to v sebe a tváriť sa, že je všetko v poriadku, ale tak to nefunguje, hovorí psychoterapeutka Júlia Halamová.

Na Slovensku sa rozvádzame viac ako pred 25 rokmi a priemerný vek pri rozvode stúpol nad 40 rokov. „To, že teraz máme viac rozvodov, nemusí znamenať, že vedieme menej kvalitné vzťahy. Často sa však stretávam s tým, že ľudia ani len netušia, ako vyzerá kvalitný vzťah a čo môžu urobiť, aby taký vzťah žili,“ hovorí psychoterapeutka JÚLIA HALAMOVÁ. Ísť na párovú terapiu je už podľa nej aj u nás oveľa bežnejšie ako kedysi, napokon, na jej sedenia čakajú páry v poradovníku aj niekoľko týždňov.

Júlia Halamová rozpráva aj o tom,

    • ako nadviazať šťastný vzťah a ako si ho udržať,
    • či priznať partnerovi neveru,
    • ako nám slovenská výchova kazí vzťahy,
    • aj o tom, ako vyzerá párová terapia.

Chceme dnes od manželstva niečo iné, než čo od neho očakávali a chceli naši rodičia alebo starí rodičia?

Áno, naše nazeranie na manželstvo sa naozaj zmenilo. Aj u nás boli manželstvá v minulosti často aranžované, dohodnuté na základe majetku či vlastníctva pôdy, čo sa dnes už nedeje. Nemyslím si však, že ktorákoľvek žena môže žiť s hocijakým mužom, ako si ľudia aj dnes neraz myslia. Vzťah nie je iba vec rozhodnutia a dostatočného vôľového úsilia, do ktorého by stačilo dať viac energie a nejako by sa to poddalo. Niekedy sa to naozaj nepoddá.

Priemerný vek mužov aj žien, ktorí vstupujú do manželstva, u nás vzrástol približne o sedem rokov (muži: 31,4 roka, ženy: 28,8 roka), podobný trend je aj vo svete. Do manželstva teda ideme starší, čo by mohlo znamenať, že sme aj skúsenejší, ale počet rozvodov napriek tomu stúpa. Čo to znamená?

Je pravda, že ľudia sa vydávajú a ženia neskôr a teoreticky by teda mohla byť väčšia šanca, že sú zrelší a dokážu si vybrať niekoho, kto sa k nim naozaj hodí a s kým chcú žiť, takto teoreticky to však nefunguje v praxi. Druhá vec je, že vyšší počet rozvodov v súčasnosti nemusí znamenať, že manželstvá sú horšie, alebo menej kvalitné ako kedysi. V minulosti ľudia oveľa častejšie žili v neusporiadaných manželstvách, v nešťastných vzťahoch a nič s tým neurobili, lebo nemohli – zo spoločenských či finančných dôvodov. U žien bol rozvod dlho neprípustným, ale rovnako aj u mužov – najmä u mužov s istým spoločenským postavením. Rozvod by im zničil kariéru. Preto hypoteticky vyšší počet rozvodov môže byť aj odrazom toho, že ľudia majú možnosť voľby a častejšie ako v minulosti sa rozhodujú svoj život zmeniť.

Čísla o sobášoch a rozvodoch na Slovensku

  • V posledných desiatich rokoch pomaly klesá počet rozvodov, v porovnaní s obdobím spred 25 rokov ich je však ešte stále o 14 percent viac.
  • Najviac rozvodov u nás bolo medzi rokmi 2006 až 2009, v každom z týchto rokov to bolo viac ako 12-tisíc prípadov.
  • Priemerný vek rozvádzajúcich sa je vyše 40 rokov, čo je v priemere o sedem rokov viac ako v roku 1993 (muži dnes: 43,4 roka, ženy 40,6 roka).
  • Sobášov je rovnako ako pri vzniku Slovenska, zhruba 30-tisíc ročne, počet rozvodov sa však drží nad deväťtisíc za rok. 
  • V Česku sa dokonca rozvedie každý druhý pár. V roku 2016 tam bolo 25-tisíc rozvodov a 50-tisíc sobášov.

Najčastejšie udávaným dôvodom rozpadu vzťahu pri súdnych rozvodoch sú „neprekonateľné rozdiely“. Ako to vyzerá v praxi?

Najčastejšie sa stretávam s tým, že ľudia naozaj nevedia, ako majú žiť v manželskom alebo partnerskom vzťahu. Keď chodia do školy, naučia sa množstvo vedomostí a poznatkov o svete, nikto ich však nepripraví na život vo vzťahu, nikto im nevysvetlí základné emocionálne a sociálne zručnosti, ktoré sú nevyhnutné pre vytváranie dobrých vzťahov. Potom nevedia, ako si majú vyberať partnera, na čo majú dať dôraz a čo naopak dôležité nie je. Nevedia, ako si partnera získať, keď si ho už vyberú, a ako si potom dobrý vzťah udržať. Ak majú ľudia šťastie, dokážu sa to naučiť vo svojej rodine, ak však nemajú dobrý základ v rodine, tak iba dookola opakujú zlé vzorce. Jedine, že by si to uvedomili, rozhodli sa to zmeniť a prácne sa to naučia robiť inak.

Kde by sme sa také veci mali učiť – v škole?

V zahraničí sa o tom vedie debata – či by sa nemala emocionálna inteligencia zaviesť na školách ako predmet, ale je to veľmi diskutabilné. Ak ide o vedomosti – tie dokážete rôznymi metódami druhých naučiť, ale pri zručnosti, akou je táto, je to zložitejšie. Ťažko vás to totiž naučí niekto, kto to sám dobre nielen neovláda, ale ani nepraktizuje.

Aké základné veci by sme teda mali vedieť, aby sme dokázali vytvoriť dobrý vzťah?

Začnem od toho, čo nevieme a čo je iba mylnou predstavou. Ukážkou toho, ako to vo vzťahoch nefunguje, sú „hollywoodske filmy“ a mexické telenovely. Partnerský vzťah nie je o vášni, ktorá na vás spadne, keď idete po ulici, a buď zotrvá, alebo nezotrvá, a ak náhodou zotrvá, tak až do konca života. Je to bizarná predstava vzťahu, ktorá sa však mnohým ľuďom páči. Súčasťou vzťahu je aj romantika, ale nie takáto.

Keď to teda nie je takto, ako to je?

Ak ide o partnerský alebo manželský vzťah, som dosť pragmatická. Napríklad – ak vás dlhodobo niekto odmieta, tak vaša fantázia o tom, čo by bolo keby – je veľmi nepraktická. Buď sa to deje, alebo nie. Manželský alebo dobrý partnerský vzťah je založený na tom, že obaja tento vzťah chcú a niečo preň aj robia. Rovnako je ilúziou, ak jeden z partnerov dlhodobo zotrváva vo fantáziách či spomienkach o svojom predošlom partnerovi alebo nejakom inom, ideálnom, vysnenom partnerovi. To nie je partnerský vzťah.

Stretávate sa s týmto prípadom často?

Veľmi často sa stretávam s tým, že ľudia sa boja emočne zaangažovať do nejakého vzťahu, a tak si nevedomky v mysli uchovávajú iných partnerov – predošlých alebo nejakých vysnených, ktorých majú ako zadné dvierka. Potom však žijú na dvoch stoličkách. Keď s týmto postojom niekto ide do partnerského vzťahu, môže čakať obrovské množstvo problémov, lebo takýto vzťah nemôže nikdy ani jemu, ani tomu druhému partnerovi poskytnúť to, čo by mohol.

Znie to paradoxne. Prečo to robíme?

Ľudia sa boja, že budú zranení, a majú zlé skúsenosti. Východiskom je v takomto prípade uzdraviť si svoje zranenia, naučiť sa lepšie fungovať a nie iba ostávať zo strachu v starých vzorcoch. Človek si môže v živote vybrať dva základné smery – buď bude žiť zo strachu a bude sa snažiť iba zabezpečovať nejakú istotu, alebo bude žiť s radosťou a tak, ako túži, a vtedy bude schopný aj riskovať. Niekedy to vyjde, inokedy nie, ale bude sa učiť, napredovať. V mode strachu iba fixujete to staré a snažíte sa uchrániť sa, ale nijaký progres nenastane.

Dokáže človek tento strach prekonať sám, nemôže mu v tom pomôcť práve partner?

Áno aj nie, každý sa môže zmeniť iba sám, nikto to zaňho neurobí. Istý typ správania však môže partnera vylákať z ulity, aby sa viac otvoril a riskoval, rovnako, ako opačné správanie môže človeka ešte viac zastrašiť. Platí však, že ak dvaja ľudia spolu žijú, musia na vzťahu pracovať, inak stroskotá samospádom. Žiaden vzťah nemôže dlhodobo fungovať bez toho, aby ste doň investovali.

Čo to presne znamená – investovať do vzťahu?

Sú to celkom základné veci, akurát, že v našom kultúrnom prostredí, hoci sa to objavuje aj inde, sme často boli od detstva učení zachovať sa celkom naopak, než by bolo dobré. Napríklad – keď sa vám niečo nepáči alebo vás to zraňuje, čo je štandardným výchovným odporúčaním?

Dať to najavo?

Práveže je to presne naopak. Väčšina ľudí si povie, že sa za vzťah treba obetovať, utriasť to v sebe a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Lenže, ak to urobíte raz, druhýkrát a potom tretíkrát, niekde vnútri sa to vo vás začne zhromažďovať. Stretla som sa s pármi, ktoré sa na začiatku mali naozaj veľmi radi, ale nakoniec sa priam udusili vzájomnou dobrotou. Tak dlho každý jeden z nich potláčal všetko vo svojom vnútri, len aby to bolo dobré, až sa jedného dňa našli v situácii, že sa úprimne neznášajú a zo vzájomnej prítomnosti preukazujú až fyziologickú nepohodu, lebo už aj ich organizmus reaguje na to, že sa opäť bude musieť nejako prispôsobiť a niečo v sebe potlačiť.

Čo je riešením – vždy povedať všetko, čo človeka ťaží?

Niečo také ako „vždy“ a „nikdy“ veľmi nefunguje. Ak človek nehovorí so svojím partnerom na rovinu a úprimne o zásadných veciach, ktoré ho trápia, ostanú kvasiť na pozadí. A aj preto nemôže žiaden vzťah dlhodobo fungovať iba samospádom. Lebo nech sa majú ľudia akokoľvek radi, sú rozdielni – a skôr alebo neskôr sa stane, že si čosi zle vysvetlia alebo niečo zle pochopia. Ani za tým nemusí byť zlý úmysel. Navyše, každý z nás má aj zraniteľné miesto, na ktoré je obzvlášť citlivý, a keď sa ho niekto dotkne, reakcia nemusí byť racionálna a ani zrozumiteľná zvonka, a preto treba vedieť o veciach hovoriť.

Párovej terapii sa venujete niekoľko rokov, máte medzinárodné skúsenosti. Sú jej už ľudia u nás viac otvorení ako v minulosti?

Áno, prísť na párovú terapiu sa už stalo akceptovaným krokom, povedzme podobne, ako si neopravujete topánky sami doma.

Štatisticky je najviac žiadostí o rozvod podaných po letných prázdninách a po Vianociach. Kopíruje túto krivku aj počet párov, ktoré prídu na terapiu?

Áno, vtedy chodí najviac ľudí na individuálnu aj na párovú terapiu. Ľudia majú predstavu, že cez dovolenku by mali byť predpísane šťastní a keď sa to nestane, mnohí si myslia, že v ich vzťahu už nič neostalo. A vtedy ho buď skončia, alebo prídu na terapiu.

Čo sa deje na prvom stretnutí?

Snažím sa dozvedieť, prečo prišli a čo od terapie očakávajú – čo by podľa nich malo byť výsledkom za predpokladu, že by terapia bola úspešná, a aký by mal byť ich ďalší život. Snažím sa dávať pozor, aby mali obaja rovnaký priestor, keďže často nie sú obaja partneri rovnako komunikatívni. Väčšinou ich však k mojej otázke musím vracať, lebo majú tendenciu hovoriť, čo je zle. Lenže z toho, čo je zle a čo nechcú, ešte automaticky nevyplýva, čo by chceli.

Nie je už to dobrým znamením, že pár na terapiu príde a má snahu veci riešiť?

Nie je to také jednoznačné. Niekedy to snahu naozaj naznačuje, prídu však aj páry, ktoré terapiu vnímajú ako bezpečné prostredie, v ktorom môžu oznámiť, že majú milenku, milenca, alebo že skrátka zo spoločného vzťahu odchádzajú. Sú rozhodnutí, ale nevedia to povedať sami. Takto majú istotu, že ja dám pozor, aby sa v rámci rozhovoru nezraňovali.

To sa naozaj deje, že takúto vec niekto povie prvýkrát svojmu partnerovi pred treťou, cudzou osobou?

Áno, a v niektorých prípadoch je to naozaj lepšia cesta. Niekedy však prídu aj páry, v ktorých má jeden z partnerov dlhodobo aj iný vzťah, o ktorom ten druhý partner nevie, a on sa ho svojou účasťou na terapii len snaží uchlácholiť a presvedčiť, že predsa urobil všetko pre to, aby to fungovalo. Lenže skôr alebo neskôr sa to ukáže, či má človek naozaj snahu niečo robiť, alebo nie.

Júlia Halamová

Psychologička, psychoterapeutka so súkromnou praxou, pracuje na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je absolventkou dlhodobého vzdelávania v terapii zameranej na emócie, v systemickej terapii a v budovaní komunít podľa Scotta Pecka. Profesijne sa orientuje na psychológiu emócií, komunitnú psychológiu, poradenskú psychológiu a psychoterapiu. Je členkou výboru Európskej asociácie komunitnej psychológie (European Community Psychology Association) a tiež je zvolená za medzinárodného koordinátora Spoločnosti pre komunitný výskum a akciu Divízie 27 Americkej psychologickej asociácie (The Society for Community and Action Research (SCRA) Division 27 Americal Psychological Association). Zároveň je aj členkou International Society for Emotion Focused Therapy.

Koľko úprimnosti vzťah znesie? Treba povedať úplne všetko – napríklad aj o nevere, ktorá bola jednorazová alebo ukončená?

Som zástancom úprimnosti a myslím si, že ľudia sú oveľa menej úprimní voči sebe aj svojmu okoliu, ako by im prospelo. Nepovažujem však za úprimnosť, keď niekto niekomu iba vynadá alebo ho skritizuje. A ak ide o staršiu záležitosť – za čisto hypotetického predpokladu, že ide o niečo úplne uzatvorené, nevidím dôvod povedať to, mohlo by to byť zbytočne zraňujúce. Pravda však je väčšinou taká, že to uzatvorené nie je.

Čo vo vzťahu znamená nevera?

Vo svojej praxi som si vypočula stovky príbehov nevery a existuje predvídateľný sled toho, čo sa vo vzťahu deje. Ak nie sú partneri alebo jeden z partnerov promiskuitní, tak to, že k nevere dôjde, má jasný sled okolností a sú to opakujúce sa vzorce.

Napríklad: Jeden z partnerov dlhodobo rozpráva tomu druhému, že je s niečím nespokojný, alebo by niečo chcel mať inak. Jeho partner sa však tvári, že všetko je v úplnom poriadku a nič sa nedeje. Keď sa to takto opakuje dlho, že jeden rozpráva a druhý nereaguje, je to veľmi zraňujúce. A čuduj sa svete, v tomto partnerovi, ktorý sa sťažoval a nebol vypočutý, sa v nejakom momente čosi zlomí a začne byť otvorený voči iným partnerom. Začne reagovať na podnety a všímať si iné ženy alebo iných mužov. Druhý partner – môže to byť rovnako muž alebo žena – si stále nič nevšíma. Dokonca ani to, že jeho partner si všíma iných ľudí, že sa inak začne správať, že reaguje na iné veci. Ak to takto pokračuje, po čase jeden z potenciálnych vzťahov, voči ktorým začal byť prvý partner otvorený, vyjde. Druhý partner si stále nič nevšíma a tvári sa, že je všetko v poriadku, hoci evidentne nie je. Keď sa to nakoniec prevalí, je to preňho akoby blesk z jasného neba. Lenže, keby bolo všetko v poriadku, tak by si jeden z partnerov nezačal hľadať niekoho iného. A aj na tomto opakujúcom sa príklade vidno, že za takúto situáciu sú zodpovední obaja. Jeden, ktorý je možno citlivejší a chce zmenu, a druhý, ktorý je stabilnejší a drží veci rád po starom.

Čo sa stane potom?

Nejaký čas spolu partneri hrajú hru na to, že sa nič nedeje. Prvý skrýva svoj nový vzťah, druhý sa stále tvári, že všetko je v poriadku, až kým sa to jedného dňa neprevalí. Tieto momenty bývajú dosť paradoxné a dá sa povedať, že toto prevalenie býva často do vzťahu prinesené nevedomky. Niekto nechá otvorený počítač s emailami alebo nezaheslovaný mobil. V skutočnosti to nie je náhoda, lebo unášať tlak dvojitého života je veľmi stresujúce. A pre mnohých je nevera aj formou protestu. Často je to tak, že človek má svojho pôvodného partnera stále veľmi rád, ale už naozaj nevie, čo má urobiť, lebo vyskúšal veľa vecí, aby niečo v ich vzťahu zmenil, a toto je už taký posledný výkrik do tmy: zobudí ťa to alebo ma necháš odísť s niekým iným?

S takýmto sledom udalostí sa stretávate často?

Áno, často, a pritom sa o ňom veľmi málo hovorí na rozdiel od príbehov o tej úbohej obeti, ktorá bola zrazu opustená neverným manželom alebo nevernou manželkou a ani len netušila, čo sa deje.

Je toto ten najčastejší príbeh, o ktorom sa hovorí?

Áno, je to klasický scenár o tých úbohých, opustených, podvedených partneroch alebo partnerkách, zanechaných s deťmi a bez prostriedkov. A potom sa ešte hovorí o neverníkoch a neverniciach, idiotoch a idiotkách, ktoré svojho partnera alebo partnerku opustili. Preto som povedala ten odlišný scenár, aby bolo jasné, že to má vždy dve strany. Nevera je príbehom vzťahu, ktorý jej umožnil, aby k nej došlo. Vráťme sa k nášmu príkladu – keby bol druhý partner naozaj citlivý, tak by si všimol, že jeho partner je zamĺknutý alebo že už dlhšie spolu nezdieľajú emocionálnu blízkosť, že každý žije sám za seba, a pýtal by sa jeho alebo jej, čo sa deje. Lenže on tieto signály dlhodobo prehliada a tvári sa, že všetko je tak, ako má byť.

Môže pár neveru prekonať?

Áno, mala som na terapii veľa párov, ktoré mali dokonca oveľa lepší vzťah po nevere ako pred ňou.

Ako je to možné?

Niekedy prídu ľudia, čo spolu žijú dvadsať-tridsať rokov, a konečne si po rokoch povedia pravdu. Zistia, čo majú alebo nemajú radi. Znie to asi bizarne, ale tak to je. Ľudia si často nehovoria skutočne hlboké, zraniteľné veci. Naša kultúra nepodporuje zraniteľnosť. Lepšie je predviesť sa, ukázať sa ako ten silný, nezraniteľný, odolný, v najlepšom možnom svetle. A ľudia si práve tie hlboké veci, v ktorých cítia zraniteľnosť, nepovedia, a pritom práve tie môžu byť zdrojom veľkej vzájomnej lásky a intimity. Ako som už vravela – mnoho našich kultúrnych vzorcov správania a presvedčení, ktoré denne nasledujeme, je nastavených presne naopak, než ako v skutočnosti fungujú. Keď chce u nás človek s dobrou vôľou využiť všetko, čo ho naučili rodičia v našich podmienkach, s najväčšou pravdepodobnosťou sa dostane do slepej uličky, ak teda nejde o nejaký výnimočný príklad.

Čo sa konkrétne môže zmeniť na terapii – čo sa tu partneri môžu naučiť robiť inak a dobre?

S pármi absolvujem desať až dvadsať sedení a cieľom terapie je, aby sa navzájom naučili komunikovať svoje emócie a potreby nezraňujúcim spôsobom. Napríklad – manželka príde z práce neskôr, ako sa ráno s manželom dohodla, a namiesto toho, aby sa na ňu manžel vrhol s kritikou, aká je egoistická karieristka, keď ho nechala čakať, by jej mohol povedať: veľmi som sa o teba bál, nabudúce mi daj, prosím, vedieť, keď sa neplánovane zdržíš, aby som vedel, že si v poriadku. Cítim sa nedôležito, ak mi nedáš vedieť, že prídeš neskôr, hoci sme sa dohodli inak.

Čo ďalšie je kľúčové pre vzťah?

V súčasnosti sa v psychológii veľa rozpráva o vzťahovej väzbe v súvislosti s rodičovstvom a s výchovou detí, ale málo sa hovorí o tom, že takáto vzťahová väzba v optimálnom prípade funguje celoživotne aj medzi partnermi. Každý človek potrebuje mať jedného, dvoch či troch blízkych ľudí, na ktorých je emočne naviazaný a od ktorých odvodzuje aj svoju emočnú pohodu. Je oveľa príjemnejšie, ak je takýmto človekom váš partner, s ktorým žijete. A cieľom terapie je aj snaha budovať medzi partnermi vzťahovú väzbu tak, aby sa obaja cítili dobre, a aby medzi sebou cítili emocionálnu blízkosť a vzájomne si napĺňali svoje potreby.

Ako sa to dá budovať?

Vzťahovú väzbu tvoria tri roviny: prvou je emocionálna dostupnosť, čo je dnes relatívne náročné u partnerov získať. Je to pomyselná odpoveď na otázku, či je tu ten druhý pre mňa, keď ho potrebujem. Dospelí nepotrebujú neustálu starostlivosť ako deti, ale rovnako potrebujú vedieť, že niekto blízky je im k dispozícii bez ohľadu na to, aké má iné povinnosti. Druhou rovinou je emocionálny záväzok – a teda, že sa môžete na svojho partnera spoľahnúť v dlhodobom horizonte, že váš vzťah beriete obaja vážne a chcete tu byť jeden pre druhého. Dáva vám to možnosť riskovať, byť odvážny, no s vedomím, že stále môžete so svojím partnerom/svojou partnerkou rátať. Treťou rovinou je emocionálna rezonancia, a teda či partner dokáže odčítať, čo sa vo vás deje, a či na to dokáže aj adekvátne reagovať. Viaceré štúdie ukazujú, že spokojnosť vo vzťahu je priamo úmerná tomu, ako dokážu partneri spolu emocionálne rezonovať – čiže, ako dokážu navzájom reagovať na svoje emócie a potreby.

Ako to funguje v praxi?

Napríklad – manžel je smutný, manželka si to všimne, príde k nemu, pritúli sa, porozpráva sa s ním a zistí, čo sa deje. Alebo – manželka je nahnevaná, manžel ju vypočuje a dá jej za pravdu v tom, že ide o rozčuľujúcu situáciu. Emocionálna rezonancia teda znamená, že ak má jeden z páru nejakú emocionálnu potrebu, tak ten druhý dokáže nielen odčítať, že niečo sa deje, ale dokáže aj adekvátne zareagovať. Alebo iný príklad, opäť schválne otočím pohlavia – manželka má chuť milovať sa, dá to najavo svojmu partnerovi a on na to odpovie a milujú sa. To je príklad dobrej emocionálnej rezonancie.

Musia fungovať všetky tri roviny súčasne, aby bol vzťah funkčný a dobrý?

Áno, opäť to vysvetlím príkladmi – ak má muž manželku a popritom milenku, tak s milenkou možno bude výborne rezonovať raz za týždeň, ale nebude pre ňu dosiahnuteľný, keď ho práve potrebuje, a časom v ňom ona nebude vidieť ani dlhodobejší emocionálny záväzok, ak bude ostávať s manželkou, a tento vzťah sa skôr či neskôr skončí, lebo ona sa začne cítiť ponížená, nedôležitá a zneužívaná. Alebo opačný príklad: žena je workoholička a so svojím mužom výborne emocionálne rezonujú, keď sú spolu, ale ona je každú chvíľu na služobných cestách, nezdvíha telefón, nie je teda emocionálne dostupná, a ich puto sa naruší. Na emocionálnej rezonancii sa však dá pracovať a dá sa pomerne ľahko naučiť.

Ako?

Základom je, že sa naučíte rozumieť svojim vlastným emóciám a potrebám, ktoré dokážete vyjadrovať nezraňujúcim spôsobom a zároveň sa naučíte čítať emócie partnera a reagovať na ne. Je to jednoduché, stačí nevyčítať, neobviňovať, ale namiesto toho povedať jasne, po čom túžite. Obzvlášť u žien je to však obrovská téma. Ženy sú naučené obetovať sa, zadržiavať, prispôsobovať sa a vo vnútri sa im kopí pomyselná kopa obetovania a utrpenia, ktorú po čase vysypú, a partner často ani nemusí vedieť, čo sa to v nich ukladalo.

Prečo majú ženy problém povedať, po čom túžia?

Myslím, že v našej kultúre ženy nie sú naučené ani len rozmýšľať v intenciách toho, čo by potrebovali. Mám skúsenosť, že mnohé ženy majú naozaj veľký problém dokonca samy pred sebou priznať svoje vlastné potreby. A potom je to ďalšia nekonečná práca – naučiť sa povedať to svojmu partnerovi. Majú pocit, že na to nemajú právo a sú tu preto, aby sa starali o blaho a šťastie ostatných. A to sa nedá vydržať. Keď človek dáva, musí aj dostávať, lebo časom nebude mať už z čoho dávať.

Je to náš slovenský, lokálny kultúrny fenomén, alebo je to širší spoločenský jav?

Nejde iba o slovenský fenomén, je to témou aj v zahraničí – povedať, čo by ste chceli a čo sa vám, naopak, nepáči. Iba tak, jednoducho, ako to je. Oveľa jednoduchšie je odvolávať sa na morálne štandardy a na to, ako žijú druhí a ako sa veci „majú“ robiť. Síce ťažšie, ale oveľa lepšie by bolo na rovinu povedať, ako by vám veci vo vašom vzťahu vyhovovali. Ženy majú z môjho pozorovania práve s týmto oveľa väčší problém než muži. Dá sa to naučiť, akurát musia samy prísť na to, že to chcú. Keď to zmenia, niečo sa stane. Ak totiž začnete brať seba a svoje vlastné potreby a emócie s dôležitosťou, začnete trochu inak žiť. Otočí vám to hodnotový systém.

Júlia Halamová. Foto N – Tomáš Benedikovič

S čím ďalším sa okrem nevery alebo nesprávnej komunikácie často stretávate na párovej terapii?

Často sa stretávam s fenoménom, ktorý by sme mohli nazvať: ako zo seba urobiť puťku domácu. Prebieha to približne takto: keď je žena bez partnera, žije naplno svoj život, organizuje si program, má kamarátov, chodí von, má veľa záujmov, ale v okamihu, keď stretne niekto, kto sa jej páči a začne z toho byť vzťah, zrazu si myslí, že sa od nej očakáva, aby sa správala ako puťka domáca. Stiahne sa, chodí už iba do práce a z práce domov, obmedzí okruh priateľov aj záujmov, snaží sa otrocky partnerovi prispôsobovať a myslí si, že to je to, čo jej prinesie partnerské šťastie. A muž ostane neraz zaskočený, lebo už nežije s tou, ktorú si vybral. Ona sa neustále prispôsobuje, ale hromadí sa to v nej, začne svojho partnera neznášať a on to cíti, vytratí sa blízkosť, ona sa mu vzďaľuje, nie je mu už rovnocennou partnerkou a on už v nej nevidí to, čo v nej videl, keď si ju vybral. Tento model existuje aj v opačnom garde – zo sebavedomého rozhľadeného muža sa stáva v partnerskom vzťahu ten, ktorý sa dá natierať na chlieb. Má svoju partnerku tak rád, až sa jej prispôsobuje natoľko, že sa vzdáva svojej osobnosti i svojho života a nakoniec ním začne partnerka pohŕdať, pretože jej prestane byť rovnocenným partnerom a iba sa podkladá a vyhovuje.

Prečo začnú ľudia túto rolu hrať?

Videla som to v množstve párov a neviem, prečo to začnú robiť, ale väčšina z nich na túto otázku odpovedá, že si mysleli, že sa to od nich očakáva a že tak to bude dobre fungovať. Ak ide o ženy – často sú to ženy vzdelané, s dobrou kariérou a nemajú na to žiaden dôvod, niekedy ich však k tomu vedie, napríklad, úzus, že muži nemajú radi úspešné ženy, čo je nezmysel. U mužov je to skôr strach, že nebudú dostatočnými partnermi, a strach z toho, aby ich partnerka s nimi nebola nespokojná, čo si väčšina mužov berie ako svoju osobnú prehru a spochybnenie ich mužskej identity.

Do akej miery na naše vzťahy pôsobia spoločenské očakávania?

Som zástankyňou toho, že veci by mali fungovať, a keď nefungujú, je čas na zmenu. Ak dlhodobo robíte niečo, čo prináša zlý výsledok, je to naozaj dôvod na zmenu bez ohľadu na to, čo na to hovorí vaša mama, otec, alebo ktokoľvek, koho považujeme za autoritu.

Dá sa slušne rozviesť, aby to na človeku nezanechalo dlhodobé následky?

Áno, ide to. Aj na terapii sa stretávam s pármi, ktoré sa dohodnú na rozvode a chodia na terapiu preto, aby si to slušným spôsobom vydiskutovali a vyriešili aj ďalšie fungovanie, ak majú spolu deti alebo usporiadavajú majetok. Nie je takých veľa, ale sú. Horšie je, keď sa takéto páry dostanú do modu vzájomného ubližovania, vytrestávania a „hrania sa na vinníka“. Neraz angažujú celé svoje sociálne okolie a preťahujú si rodiny, priateľov, kolegov aj deti v tom, kto komu drží stranu. A to potom vie byť veľmi zlé.

Čo treba robiť, aby to tak neskončilo?

Základ je v tom, že sa na veci pozriete triezvo. Ak vzťah dlhodobo nefungoval a každý žil paralelne svoj život, ak sa už partneri stresovali iba svojou prítomnosťou, a rovnako stresovali aj svoje deti a okolie, a ani jeden, ani druhý nemajú záujem pokračovať vo vzťahu, tak je dobré priznať si to na rovinu a povedať, kto čím prispel, že to dospelo do takéhoto stavu. A potom sa treba dohodnúť na ďalších pravidlách spoločného vychádzania, najmä ak partneri majú spolu deti.

Vnímame ešte stále v spoločnosti rozvod ako negatívnu nálepku zlyhania, napriek tomu, že približne tretina párov končí rozvodom?

Áno, stále je to negatívne vnímané, pre množstvo ľudí je to osobná prehra a aj v sociálnom prostredí je to často považované za prehru, lebo to, aké majú ľudia očakávania od seba alebo od iných, nemusí zohľadňovať skutočnosť.

Kam by sme do celej tejto debaty o vzťahoch, manželstvách a rozvodoch zaradili lásku? Má tam niekde miesto?

Záleží, čo si pod tým predstavujete. V celom našom rozhovore som toto slovo doteraz nepoužila a urobila som to zámerne. Skrýva sa pod ním toľko obsahov, že sa mu aj v komunikácii s klientmi niekedy radšej vyhýbam a používam iné termíny. Nechcem ich zavádzať fantáziami a ilúziami, lebo práve to sa deje veľmi často. Ľudia si zamieňajú skutočné vzťahy s niečím, čo nie je reálne, čo nie je skutočnosť. Keď ku mne príde niekto, kto žije vo vzťahu, ale dlhodobo myslí na nejakého svojho bývalého partnera alebo partnerku a povie, že to bola „ozajstná láska“, tak hneď zakročím. Sú to fantázie, nie láska. Ak by sme teda mali lásku definovať, pozostávala by z troch rovín, o ktorých sme hovorili. Na to, aby sa človek cítil milovaný, potrebuje všetky tri – potrebuje vedieť, že niekto je tu preňho, keď ho potrebuje, musí cítiť, že s ním môže rátať aj v budúcnosti a musí dokázať odčítať naše aktuálne potreby a reagovať na ne, pričom my musíme byť schopní ponúknuť svojmu partnerovi to isté. A toto by sme mohli nazvať vzájomnou láskou.

Na začiatku ste vraveli, že často robíme chybu už v prvom kroku a nevieme si správne vybrať partnera, čo potom vedie k mnohému z toho, o čom sme hovorili. Ako si teda vyberať partnera – čo bežne prehliadame a naopak, čomu zbytočne prisudzujeme dôležitosť?

Prirovnala by som to k pyramíde. Spodná časť pyramídy sú fyzické potreby, v prípade partnerského vzťahu je to otázka, či vás partner priťahuje sexuálne, či vám je v jeho prítomnosti príjemne, či cítite vnútorný pokoj, alebo vás svojou prítomnosťou znervózňuje, to je základ. Ľudia si často myslia, že keď cítia trochu sexuálneho vzrušenia, je to na vzťah dosť, ale to je omyl. Potom idete vyššie – zisťujete, či s ním máte o čom komunikovať, či vás zaujíma jeho svet a či sa on zaujíma o ten váš. Ďalej nasledujú otázky ohľadom životného štýlu – môžete totiž stretnúť niekoho, kto je pre vás sexuálne príťažlivý a dokážete sa s ním rozprávať hodiny, ale ak sú vaše predstavy o tom, ako chcete žiť, totálne odlišné, zruinuje vás to. Ak sa ona nechce nikdy viazať a mať deti, ale on túži po rodine – nevydrží to. Na vrchole je sebarealizácia, spoločná duchovná orientácia – a teda, či majú ľudia podobné životné hodnoty, či majú spoločné smerovanie v živote a či ich to spája. Keď zistíte, že nejaký človek vám v tomto všetkom vyhovuje, potom je dobré skúsiť, či s ním viete fungovať aj dlhodobo, či dokážete spolu riešiť konflikty, či sa viete udobriť, či je tento partner prístupný k dohode alebo presadzuje iba svoj názor. A to sa dá zistiť pomerne skoro, ak máte oči otvorené.

Tento text ste mohli čítať vďaka vášmu predplatnému Denníka N.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte na editori@dennikn.sk.
Vážime si vašu podporu.

Vzťahy

Teraz najčítanejšie