Denník N

Sú to obrazy brutálnej reality bez ilúzií, zato plné fantázie

Zimný slnovrat, 2017.
Zimný slnovrat, 2017.

Jarmila Sabová Džuppová maľuje klavíry, draky, líšky, kone, vlčice aj číslice, ale najmä do mnohých vrstiev svojich obrazov vkladá príbehy plné citu. Jej obrazy ilustrujú štvrtkové vydanie novín.

Na prvý pohľad pôsobí trochu krehko, zraniteľne, a to sa u nás často nenosí. Jej sila sa však prejavuje inde. Vo vrstvách, ktoré smerujú dovnútra, k podstate. Nemaľuje na plátno, ako väčšina súčasných maliarov a nepoužíva ani akrylové farby, „je to ako guma, ktorá sa dá celá stiahnuť. Nežije, nedýcha a nič sa na to ani nechytá, žiadne farbičky,“ argumentuje.

Veľmi skoro si našla svoj vlastný rukopis, hoci je otázne, či ho vôbec hľadala, tak presvedčivo a autenticky pôsobí. Dokonca až tak, že pred jej obrazom ostal ticho aj Rudo Sikora. Nech nám prepáči, že sme ho takto bez jeho vedomia zatiahli do tohto textu, ale tí, ktorí ho poznajú, iste pochopia silu tohto momentu. „Vždy všetko komentuje, inak to nejde, ale ja som s ním naozaj zažila ticho pri obraze a toto ticho so Sikorom sa mi zdalo dôležité,“ hovorí Jarmila Sabová Džuppová s úsmevom, no nesnaží sa prikladať tomu nejakú prehnanú pozornosť. To jej nie je vlastné.

V ateliéri u Ruda Sikoru končila štúdium na košickej univerzite v roku 2010, to ešte maľovala klavíry, ktoré boli zatvorené. Na jednom z nich sedel obrovský drak. Odvtedy sa toho veľa stalo. Klavíry sa otvorili.

Letný slnovrat, 2016.

Chrlič zapchatý odkvitnutým lipovým kvetom. Príslopský, 2015.

Jeleňový chrlič, 2015.

Chrlič zapchatý odkvitnutým lipovým kvetom. Prší. 2015

Denný šíravový, slnko spoza vlajky, 2014 – 2015.

Ako to má byť správne?

Ani na jednom z nich sa však nedá hrať. Ani na tých zatvorených, ani na tých otvorených, ktoré môžete práve teraz vidieť aj v bratislavskej galérii DOT, kde má výstavu s názvom Smrek podľa vzoru dub a ktorej kurátorom je Richard Gregor.

„Vzniklo to dávno, keď som raz v lete bola v Slovinsku. Vošli sme do kaviarne, ktorá sídlila v pivnici. Oproti mne stál lesklý zatvorený klavír. V jeho vnútri je brutálny potenciál, ale zvonka je to len čosi tiché, zatvorené, lesklé,“ hovorí Jarmila Sabová Džuppová. Cez okno doliehal dovnútra humbug zvonka, bol tam nejaký mestský festival. Nebola to žiadna konkrétna melódia, skôr také druhotné miešajúce sa decibely, z ktorých sa nedalo nič rozumieť. A oproti stál ticho zatvorený klavír.

„Všetko to súvisí s mojím rodinným životom. Zrazu sa mi zdalo, že tak som prišla aj ja do svojho vzťahu. Vyhovovalo mi byť potichu, ale potom sa človek musí prejaviť. A aj ja som sa musela prejaviť v hraničných situáciách, musela som sa otvoriť, už som nemohla ostať utiahnutá,“ hovorí.

Jej klavíry sa teda otvorili, z pianín sú dnes obrovské krídla s otvoreným vekom, ale opäť sú ticho, ak teda nerátame pnutie, ktoré z nich cítiť. Chýbajú im kladivká a struny sú natiahnuté na zrkadlovo napísanej jedenástke. „Je to strmé číslo, má v sebe pnutie, tak som naň natiahla aj struny,“ vysvetľuje. Súvisí to pritom hneď s niekoľkými vecami. Jej starší syn Andrejko má rád čísla a rád ich píše zrkadlovo, nevidí v tom chybu a aj ona si spomína, že to v detstve mala podobne.

„Bol to až pocit akéhosi závratu, keď som nevedela, či má byť nejaké písmeno tak alebo opačne, ako je to správne a môj syn to má rovnako. Pasuje mu pohybovať sa na papieri sprava doľava a zdola nahor. Detská neurologička nás v jeho troch rokoch postrašila, aby sme ho to preúčali, inak bude mať veľké problémy v škole. Ale mňa viac zaujíma, ako to je – čo je nám v živote prirodzené a čomu sa musíme naučiť, v ktorých veciach sa skrátka musíme napojiť na systém,“ hovorí.

Náčrt k diplomovým obrazom I, 2010.

Odbrzdený kolotoč, 2017.

Zrkadlová 11 s antikryštálmi, 2017.

Kde niet kryštálov, tam niet rodiny

Napokon, jej deti, Andrejko a Matejko, majú na jej maľbách aj celkom bezprostredný podiel. Neraz totiž do nich sami vchádzajú farbičkami. Jarmila Džuppová Sabová nemaľuje v žiadnom ateliéri, ale doma v kuchyni. „Tak mi to vyhovuje, je to provizórne, ale ide to. Obrazy tam stoja a postupne do nich chodím a deti tiež,“ hovorí. „Keď sa bojím pokračovať, oni do toho idú, lebo sa neboja a vždy mi pomôžu, neriešia, či zasiahnu dobre alebo zle. Kedysi by som si nemyslela, že je to taká paráda, ale je. Moja mama potom nado mnou zalamuje ruky, čo som im to zasa dovolila, lebo to po nich potom vždy znova musím prekrývať vrstvami maľby. Znepokojuje ju, že si len pridávam robotu, ale mne sa zdá, že týmto vrstvením sa obraz napĺňa a prehlbuje,“ hovorí.

Vrstvenie však neprišlo až s deťmi, v jej obrazoch je prítomné od začiatku. Rovnako ako rozličné symbolické výjavy spojené s jej životom, ktoré sa zväčša iba ťažko dajú presne odčítať, ich sila je však v metaforickej, poetickej rovine a v rovine výrazu. Keď k nim potom pridá nejakú spomienku či východisko, človeka až ovalia, ale zväčša sa tým iba potvrdí prvotný zážitok z nich.

Rovnako je to aj s klavírmi a s už spomínanou jedenástkou. Okrem závratu a napätia z toho, ako majú byť veci správne, je u nej toto číslo späté ešte s rokom 2011. „Zdá sa mi, že to bol pre mňa kľúčový rok. Rok pred tým som skončila školu a začala som bývať so svojím budúcim manželom, dnes už minulým. Nechcela som veriť, že sa nám od začiatku zle býva, že žijeme vo veľkom napätí. Veľmi som chcela rodinu a verila som, že sa to skrátka nejak utrasie a uhladí, lebo si ho vážim ako človeka, ale dnes sa mi zdá, že už tam kdesi tkvela nemožnosť, že by sme harmonicky žili,“ hovorí.

Aj preto sú na jednom z klavírov porozbíjané kryštály, pre ňu symbolizujúce rozbité rodiny. Aj kryštály, keď rastú, sa zhlukujú do útvarov, ktoré sa nazývajú rodinami. Toto však nie sú skutočné kryštály, tieto sa nerozbili, lebo nemohli spolu ani narásť – sú to totiž antikryštály, s ktorými sa Jarmila stretla v tvorbe Svätopluka Mikytu.

Zo dna horúceho leta až na vrchol ostrej zimy a odtiaľ už priamo ďalej na prah nahej vlahej jari, v ktorej klíči moje iné ja. Z pesničky Ursiny, Štrpka: Spojenie uprostred jesene, 2017.

Žihľava v kamennom napájadle, 2012.

Grafika z edície bsc vytvorená v Banskej Štiavnici, 2017.

Z edície bsc, 2017.

Vo vani, 2017.

Komínový, 2016 – 2017.

Smrek podľa vzoru dub

Na jeho prácu však odkazuje viacero motívov, s ktorými pracuje v dielach na výstave v DOT-e. „Jeho diela som vždy sledovala iba tak kútikom oka. Nikdy som sa na to nesústredila,“ hovorí Jarmila Sabová Džuppová.

Prišlo to až v lete, a to dosť intenzívne, keďže mala možnosť stráviť niekoľko dní na banskoštiavnickej vlakovej stanici, kam ju na tvorivú rezidenciu pozvali Zuzana Bodnárová so Svätoplukom Mikytom. Na jeseň sa tam ešte na chvíľu vrátila, z tejto spolupráce vznikla séria grafík. „Grafiku som nikdy nerobila, ale veľmi sa mi to páčilo. Našla som v nej čosi, čo neviem nájsť v maľbe – tá totiž vždy zakryje kresbu a ja ju potom musím znova vyťahovať na povrch, alebo ostane vnútri a iba verím, že to má nejakú váhu, keď je tam skrytá,“ vysvetľuje.

Okrem grafík ju tu však inšpirovali aj staršie práce Svätopluka Mikytu – antikryštály, ktoré vypaľoval z hliny alebo vzory, ornamenty z plotov, ktoré Džuppová použila vo viacerých obrazoch vrátane toho najsilnejšieho, podľa ktorého zvolila aj názov pre výstavu: Smrek podľa vzoru dub.

„V minulosti som už mala výstavy Kožuch podľa vzoru dub a Klavír podľa vzoru dub. To kľúčové je v nich podľa vzoru dub. Mám rada duby. Sú to také brutálne stromy,“ hovorí Jarmila Sabová Džuppová.

Aj jej obrazy sú brutálne. Ona síce hovorí, že ešte stále sa po všetkých vyhrotených situáciách z minulých rokov cíti ako taká materina dúška, „slabá, prislabá, ako mama – šuvix“, ale na sile jej obrazov to neuberá. Vznikajú v totálne lokálnom kontexte a sú rýdzo osobné, ale zároveň uchopiteľné univerzálnou rečou. A medzi tými neraz ťaživými, napätými, sa objaví nejaký ten „michalovský stonehenge“ ako na obraze Slnovrat. „Počas slnovratu sa dajú nájsť miestne stonehenge hocikde. Slnko sa dakam vopchá, do nejakej brány, oblúka, a vytvorí obraz,“ vysvetľuje.

A to je často kľúč k jej maľbám. Pôsobia surreálne, nedržia ich pravidlá perspektívy, no pritom ponúkajú celkom presné obrazy skutočnosti zbavené ilúzií. Zbavené ilúzií, ale nie fantázie. Lebo medzi ilúziami a fantáziou je veľký rozdiel. A práve toto je v jej maľbách kľúčové.

Aj tie najvyhrotenejšie, zlomové situácie v živote, môžu totiž vyzerať banálne, možno tak banálne, ako keď sa dieťa kúpe vo vani. Zdanlivý pocit bezpečia je však iba domnienkou, možno prirodzenou snahou vidieť veci v lepšom svetle, než aké sú naozaj. Chce to silu, silu, akú majú napríklad duby alebo smreky, vidieť veci presne také, aké sú, skutočné a brutálne vo svojej podstate a neprísť pritom o fantáziu, ktorá má oslobodzujúci účinok. Jarmila Sabová Džuppová presne toto dokáže.

Obsadenie II., 2009.

Klavír a luster, 2010.

Červená kapura, 2009.

Obraz s čuvačom, 2015.

Vlk s bodliakmi na chvoste, 2008.

Vlčica, 2012.

Jarmila Sabová Džuppová

(1984)

študovala na Fakulte umení TU v Košiciach v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby pod vedením profesora Rudolfa Sikoru. V roku 2009 bola finalistkou Ceny Oskára Čepana pre mladých umelcov, v roku 2010 získala druhé miesto v súťaži Maľba, ktorú vyhlasuje Nadácia VÚB. Mala viacero samostatných výstav, jej aktuálna výstava Smrek podľa vzoru dub prebieha v bratislavskej galérii DOT do 5. marca. Žije v Michalovciach, má dve deti.

Umelecké noviny

Teraz najčítanejšie