Denník N

Mala dieťa v šestnástich, nikto jej nepovedal, ako ľahko sa dá otehotnieť

Ilustračné foto - Flickr.com
Ilustračné foto – Flickr.com

Na Slovensku sa v posledných rokoch narodí ročne asi 3500 detí mamám do 19 rokov. Tereza otehotnela v pätnástich, dnes má 25-ročnú dcéru a hovorí, že mladé dievčatá sú stále príliš naivné.

Rok 1992 zvyknú demografi označovať za rok zlomu v reprodukčnom správaní sa Sloveniek a Slovákov. Od tohto roku začal stúpať vek prvorodičiek a pomaly klesať počet detí v rodinách. A to nielen pod tlakom nových ekonomických a sociálnych pomerov, ktoré v ľuďoch vyvolávali až existenčnú neistotu, ale aj pre zlepšujúcu sa prístupnosť k spoľahlivejšej antikoncepcii. 41-ročná Tereza je však dôkazom, že tento trend nezasiahol všetkých.

V roku 1992 bola druháčkou na gymnáziu a cez letné prázdniny predčasne porodila dcérku. Po maturite sa jej spolužiačky, čo sa nedostali na vysokú školu, rozpŕchli do sveta pracovať ako aupair. Ona nastúpila do práce ako sekretárka.

Nič iné jej nezostávalo, vysoká škola neprichádzala do úvahy. Keď porodila, mama dala výpoveď v práci, aby sa mohla starať o malú a aby si Tereza mohla urobiť maturitu. Ako žena v strednom veku sa potom stala prakticky nezamestnateľnou. Chýbajúci príjem do rodiny musela zabezpečiť Tereza.

Otec roky pracoval na montážach v zahraničí, ale firma sa po rozdelení federácie rozpadla a práca, ktorú si našiel doma, nebola ani zďaleka tak dobre platená. V rodine boli ešte dvaja synovia, mladší ako Tereza. „Moja Hanka vyrastala prakticky ako naša sestra. Ľudia, čo nás nepoznali, ju automaticky priraďovali k mame.“

Dieťa z nevedomosti

Dnes má Hanka 25 rokov, žije v USA a z maminho nápadu vyrozprávať ich príbeh do novín nebola veľmi nadšená.

„Viem, že mama o tom rozpráva edukačne a otvorene, ale dlho mi nebolo príjemné žiť s pocitom, že som vlastne výsledok nedostatočnej sexuálnej výchovy. Ale ja to aj chápem, študovala som v USA s dievčatami z celého sveta a miera ich nevedomosti a veľká neopatrnosť ma prekvapili. A to boli viac ako 20-ročné ženy, nie tínedžerky z malého mesta ako moja mama.“

Svojho biologického otca nepozná. Mama jej povedala, že to bol chlapec z bývalej Juhoslávie. Streli sa na sústredení speváckych zborov. Tereza mala 15, on o dva roky viac.

„Povedal mi, že keď to budeme takto robiť, nič sa mi nemôže stať, že on už bol s viacerými dievčatami. Bola som panna a ani som netušila, čo za blbosť som urobila, keď som súhlasila s prerušovanou súložou. Páčil sa mi, mala som hrozné komplexy, že som škaredá, za ním sa obzerali všetky dievčatá, dokonca aj učiteľky, a to mi imponovalo,“ opisuje príbeh ako z tých čias populárneho tínedžerského časopisu Bravo Tereza.

Že je tehotná, zistila až vo štvrtom mesiaci. Menštruácia jej vynechávala aj predtým, ranné nevoľnosti pripisovala nervozite zo školy.

„Vždy som bola uzlíček nervov, dostali sme novú prísnu matematikárku, a tak som si myslela, že zvraciam od strachu. Neskôr sa mi zdalo, že sú mi tesné nohavice, ale stále mi nedochádzalo. Objavila to až mama, keď náhodou vošla do kúpeľne. Práve som sa utierala po sprche a všimla si, ako sa mi zmenilo telo.“

Rodičia a učitelia boli v šoku. Tereza pochádza z malého mesta, kde takmer všetci chodia do kostola, jej bratia boli miništranti.

„Farár raz zastavil mamu a povedal jej, že mu ľudia vyčítajú, ako môže dovoliť, aby miništrovali, keď je ich sestra prespanka.“

Toto všetko sa Tereza dozvedela až po rokoch. Aj mnoho iných vecí, ako napríklad to, že rodičia sa tak rozhádali, až zvažovali rozvod a že stará mama ju chcela vydediť. „Mama ma od tohto všetkého chcela uchrániť, tak hrala hru na zomknutú rodinu.“

Starosti mladučkej mamy

Terezino tehotenstvo bolo od polovice druhého trimestra, ako ona hovorí, „jedna veľká katastrofa“. Mala problémy, krvácala, musela zostať v nemocnici  na rizikovom. „Chodili si ma tam obzerať ostatné ženy, všetky vedeli, kto som. Zlepšilo sa to, až keď ma previezli do krajského mesta. Tam to bolo anonymnejšie.“

V tom čase si Tereza začala budovať vzťah k svojmu dieťatku. „Pamätám si na prvé kopnutie, na to, ako som sa s ňou začala rozprávať. Aj na ten strach, keď mi šesť týždňov pred termínom povedali, že mi musia okamžite urobiť sekciu, lebo dieťa je v nebezpečenstve.“

Po pobyte v inkubátore a na špecializovanom pracovisku pre predčasne narodené deti si po takmer dvoch mesiacoch mohla zobrať Hanku domov. Stále bola príliš drobná, stále potrebovala viac pozornosti ako ostatné deti, lekári ju upozornili, že bude chorľavejšia, možno aj zaostávať za ostatnými deťmi.

Hana sa narodila v júli, v októbri sa Tereza vrátila do školy. „Nič ma tam nebavilo, neprestajne som myslela na malú, či nie je mama unavená, či Hanke do kočíka nenazerá nejaká teta s infekčnou chorobou. Ako 11-mesačná dostala zápal pľúc, museli ju hospitalizovať, takmer som ju stratila. Taká bola moja mladosť: plienky, sirupy, komisionálne skúšky, lebo som pravidelne z niečoho prepadala, alebo mala vymeškaných toľko hodín, že ma nemohli klasifikovať.“

Má všetko

Tereza si neskôr aj urobila vysokú školu popri zamestnaní, potom aj doktorát, nedávno dostala medzinárodný certifikát z francúzštiny.

„Niekedy stretnem bývalé spolužiačky, mnohé majú ešte len školákov, mali deti po tridsiatke, jedna má dokonca prvorodeného polročného syna. Smejeme sa, že ja som to mala naopak. Ony teraz utlmujú kariéry kvôli deťom, a ja svoju len rozbieham, lebo doma ma nečakajú oškreté kolená, úlohy a príprava večere. Viem, že veľa ľudí si myslí, že som si zničila život, ale ja to tak nevidím. V prvom rade je dnes štyridsať nových tridsať, a potom napriek zlým veciam, zdravotným problémom Hanky, oboch mojich rodičov, sa mi vždy akosi podarilo zo všetkého sa vyhrabať. Mala som veľké šťastie.“

O Haninom biologickom otcovi nevie nič. Nikdy po ňom nepátrali, hoci Hana to, keď bola väčšia, skúšala. V rodine sa hovorí, že Hana po ňom zdedila hudobné nadanie.

„Krásne spieval, hral na niekoľko nástrojov. Ani neviem, či bol Chorvát či Srb. Keď tam bola vojna, aj som rozmýšľala, či vôbec prežil, možno musel narukovať. Ktovie, čo s ním je. Hana si myslí, že som sa málo snažila ho kontaktovať. Ale čo by som mu asi tak povedala? Veď bol decko ako ja. Keď mala Hana asi desať rokov, zoznámila som sa so svojím súčasným manželom. Bol to môj kolega, len o málo starší, ale už vdovec, ktorého 23-ročná manželka zomrela na rakovinu. Možno to, že sme nemali ľahký štart do dospelého života, nás zblížilo. Keď mu Hana začala asi po roku hovoriť tato, bola som šťastná. Do tridsiatky som napokon stihla aj manžela, aj dieťa, aj vysokú školu. Nie síce v obvyklom poradí, ale predsa len.“

Čo (ne)vedia naše dcéry

Tereza pracovala aj ako vychovávateľka na dievčenskom internáte.

„Nastúpila som tam ako 21-ročná, vekovo som tým dievčatám bola oveľa bližšie ako ich mamy či učiteľky. Zverovali sa mi aj s prvými sexuálnymi skúsenosťami, chodili za mnou, keď sa báli, že sú tehotné. Vtedy som si uvedomila, že sú ako ja. Že hoci mali v škole biológiu a mamy alebo kamarátky im aj niečo vysvetlili, sú veľmi naivné, zraniteľné a riskujú nielen tehotenstvo, ale aj pohlavné choroby. S mládežou pracujem dodnes a za tých dvadsať rokov sa veľmi málo zmenilo. Viem, že niektoré mamy dnes akoby zoberú rozum do hrsti, a keď ich dcéra v pubertálnom veku s niekým vážne chodí, idú s ňou k lekárovi a dajú jej predpísať hormonálnu antikoncepciu a myslia si, že je to vybavené. Veľmi málo s dcérami hovoria o sexualite ako takej, o zodpovednosti za svoje telo a za svoju budúcnosť a hoci viem, že ja som posledná, čo má k tomu čo hovoriť, tak aj o tom, že byť v šestnástich alebo osemnástich pannou nie je hanba ani zaostalosť. Veľa rodičov si myslí, že sexuálna výchova nie je potrebná, lebo deti navádza na sex vo veľmi mladom veku, myslia si, že ich deti sú ešte nevinné, a potom sú v šoku, keď riešia tehotenstvo 16-ročnej alebo to, že ich syn bude otcom pred maturitou.“

Na svete sa ročne narodí 13 miliónov detí matkám, ktoré majú do 19 rokov, teda sa podľa Svetovej zdravotníckej organizácie považujú za mladistvé. 90 percent z nich je v rozvojových krajinách. 85 percent takýchto tehotenstiev je neplánovaných.

Slovenské štatistiky uvádzajú, že pôrody žien do 19 rokov tvorili v rokoch 2006 až 2015 menej ako desať percent všetkých pôrodov. Kým na začiatku sledovaného obdobia ich bolo okolo 4-tisíc ročne, v roku 2015 ich bolo necelých 3500.

V rokoch 2007 až 2016 každoročne spontánne potratilo asi 350 žien vo veku do 19 rokov, na interrupcie ešte v rokoch 2007 až 2008 išlo vyše tisíc žien v tejto vekovej kategórii, v roku 2016 ich nebolo ani 500. Počet umelých potratov na Slovensku z roka na rok klesá.

Tehotenstvo mladistvých predstavuje podľa odborníkov množstvo problémov, môže byť výsledkom zneužívania, v extrémnom prípade incestu a pri veľmi mladých dievčatách je v hre aj trestná zodpovednosť otca. Závažné zdravotné riziká sú hlavne vo vekovej kategórii do 14 rokov (u nás ročne v tomto veku porodí do 40 dievčat), lebo tieto dievčatá sú stále vo vývoji.

Ale aj starším dievčatám a ich deťom hrozia zdravotné problémy od anémie cez predčasný pôrod po nízku hmotnosť novorodenca. Pôrod v mladistvom veku je aj emocionálnou a sociálnou záťažou. Komplikuje ďalšie vzdelávanie mladej ženy, ak nemá zázemie, privedie ju často do chudoby. Deti sa mladistvým mamám rodia často mimo manželstva, čo v konzervatívnom prostredí môže stále znamenať stigmu. Tá nezasahuje len mladú mamu, ale aj jej dieťa a celú rodinu.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Životy žien

Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie