Denník N

Albánsko je prírodný klenot a posledná divočina Európy, vraví zoológ. V krajine skúma vzácne plazy a obojživelníky

Albánsko. Foto – archív Daniel Jablonski
Albánsko. Foto – archív Daniel Jablonski

Vedec Daniel Jablonski skúmal v Albánsku jedného z najohrozenejších európskych hadov či najväčšiu suchozemskú korytnačku Európy. Vedec opisuje zážitky z krajiny, kde sa na časti územia uplatňuje krvná pomsta, a hovorí, že hosť je v Albánsku skoro na úrovni Boha, ako žijú pastieri v horách či ako vyzeralo stretnutie s protidrogovou jednotkou.

Zoológ Daniel Jablonski podnikol do Albánska od roku 2007 viac ako desať výprav, aby v krajine skúmal miestne plazy a obojživelníky.

Odborník pôsobí na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a o krajine na západe Balkánskeho polostrova s láskou hovorí: „Albánsko je úžasná krajina, ktorá je jedinečnou zmesou Orientu a Európy. Má starobylé tradície, unikátny jazyk a národ, o ktorého pôvode sa stále vedú debaty. Množstvo hôr a rozmanitých biotopov na takom malom území robí z Albánska európsky unikát.“

V krajine žije množstvo vzácnych druhov, ktoré nikde inde neuvidíte, alebo len veľmi vzácne. „Je to jedna z posledných divočín Európy, v ktorej sa dá stále robiť dobrodružný bádateľský výskum.“

Život s pastiermi

Vedec precestoval skoro celý svet, no o pohorí Trebeshina na juhu Albánska vraví, že je to jedno z najkrajších miest, aké videl. „Na prvý pohľad vyzerá miestna krajina nehostinne, ale keď sa ráno zobudíte, vychádza slnko a v pozadí počujete, ako ovciam a kozám zvonia zvonce, a cez ešte vlhký vzduch sa pozriete do diaľky, žijete len tým krásnym okamihom. Ako na dlani máte takmer všetky juhoalbánske pohoria. A ak sa pozriete zblízka, môžete zbadať všetky tie úžasné živočíchy,“ povedal Jablonski.

Kopce Trebeshiny sú posiate trsmi trávy, ktoré spásajú stáda oviec a koz, čo vo výške až okolo 1800 metrov nad morom chovajú miestni pastieri. Žijú skromne v chatrčiach z kameňov a dreva, kde sa ukrývajú pred silným horským slnkom, ktoré v lete hreje natoľko, že sa teploty šplhajú až k štyridsiatke.

„Príbytok tvorí často jediná miestnosť, v ktorej spia aj traja pastieri,“ vraví zoológ a o prostom živote miestnych dodá: „Živia sa tak, že mlieko a syry, ktoré vyrobia, znášajú do dediny, niekedy aj na mulách, čo môže trvať aj viac ako deň. Pol roka žijú v horách a zvyšok roka sú dole v dedine. Keď sú v horách, konzumujú nejaké to mäso a aj syry, ktoré im zrejú v príbytku. Zdroje pitnej vody sú vzácne, a preto sa voda často nosí z dediny. Pastieri pijú mlieko, striedmo aj rakiju, a robia vynikajúcu kávu.“

Výhľady z Trebeshiny. Foto – archív D. J.

Pastier na Trebeshine. Foto – archív D. J.

Vretenica Vipera graeca

Na pohorí Trebeshina, rovnako ako na asi 50 kilometrov vzdialenom pohorí Tomorr, a na ďalších vybraných lokalitách Albánska, žije vzácna vretenica Vipera graeca. „Ide o jedného z najohrozenejších európskych hadov,“ povie vedec.

Jablonski a jeho kolegovia vydali minulý rok štúdiu, v ktorej dokázali, že Vipera graeca nie je poddruhom rozšírenejšej, hoci tiež kriticky ohrozenej vretenice Vipera ursinii, a povýšili ju na samostatný druh, takže v Európe pribudol celkom nový had.

„Keď som videl svoju prvú vretenicu Vipera graeca, bol som nadšený. Je to veľmi vzácny had, ktorý žije v Albánsku len na pár lokalitách. Toto horské prostredie s veľkými teplotnými rozdielmi medzi dňom a nocou jej vyhovuje. Na jednej jesennej výprave sme spozorovali samicu pri pôrode mláďat, čo je veľmi vzácny okamih,“ hovorí zoológ z UK.

Vedec vysvetlil, že živočích nie je úplne plachý a ľudí sa nezľakne, hlavne preto, že je zvyknutý na čulú aktivitu v horách, najmä dobytka a pastierov. „Vipera graeca nie je agresívna, často okolo nej môžete prejsť vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov a ani sa nepohne. Zaujímavé je, že Vipera graeca sa živí hlavne hmyzom a loví aj endemické (také, ktoré žijú len na vybranom území a nikde inde, pozn. red.) koníky a sarančatá. Medzi nimi sme s kolegami z Maďarska objavili aj doposiaľ neznáme druhy,“ pochválil sa zoológ ďalším objavom z Albánska.

Daniel Jablonski (1987)

Foto N – Tomáš Benedikovič

je zoológ. Pôsobí na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa evolučnými a molekulárno-biogeografickými otázkami pôvodu, rozšírenia a ochrany genetickej diverzity obojživelníkov a plazov v prírodných populáciách. Za týmito živočíchmi cestuje po celom svete. Zvláštny dôraz kladie na Balkánsky polostrov, ktorý je jedným z najdôležitejších evolučných ihrísk v Európe. Do Albánska podnikol viac ako 10 výprav a o faune krajiny publikoval viac ako 20 odborných prác. Má osobnú stránku www.danieljablonski.com.

Začudovali sme sa, keď zoológ povedal, že Vipera graeca je nie príliš jedovatý had, a spýtali sme sa, na čo je jed vretenici, ktorá sa živí malými bezstavovcami.

„Keď je reč o evolúcii jedov, musíme uvažovať v širšom kontexte. Je možné, že v minulosti, počas glaciálneho obdobia, využívali vretenice jed na lov inej potravy ako dnes, napríklad hlodavcov, ktorými sa tieto vretenice tiež živia. Nezabúdajme ani na mláďatá, ktoré sú veľmi drobné a jedom väčšiu korisť paralyzujú. Dospelé vretenice však jed pri love pravdepodobne príliš nevyužívajú. Keď som ich niekoľkokrát pozoroval pri love a prijímaní potravy, videl som, ako sa ulovený hmyz pri prehĺtaní stále hýbal.“

Príbuzná vretenica Vipera ursinii bola prvým hadom, ktorý zoológa pred rokmi uhryzol, no tiež nie je príliš jedovatá. „Nebolo mi skoro nič. Palec mi trochu napuchol, bolo mi nevoľno, točila sa mi hlava, ale za pár hodín to prešlo. To však neznamená, že priebeh otravy bude u každého človeka rovnaký, a preto sa treba uhryznutiu vždy vyvarovať.“

Keďže v lete panujú v Albánsku vysoké teploty, mnoho plazov, hlavne hady sa cez deň ukrývajú, odpočívajú a aktívne sú predovšetkým po súmraku. „Hoci patria plazy medzi živočíchy, ktoré sú závislé od teploty svojho prostredia, na silnom stredomorskom slnku by sa v lete veľmi rýchlo prehriali. Preto sa terénom pohybujú a lovia ráno, za súmraku alebo až po zotmení.“

Zoológ a jeho tím tomu prispôsobili aj svoj pracovný režim a často robili hlboko do noci. „Letné Stredomorie je na tom v tomto ohľade podobne ako trópy. Ak by ste sa dažďovým tropickým lesom prechádzali cez deň, skoro nič by ste nevideli. Čo sa týka Albánska, niektoré druhy sú takmer výlučne nočné, napríklad hady z čeľade Erycidae. Sú veľmi vzácne, skryto žijúce a vyzerajú ako malé veľhady.“ 

Vipera graeca. Foto – archív D. J.

Dobrodružná príhoda

Na juhovýchode Albánska pri meste Korçë, ktoré sa nachádza neďaleko hraníc s Gréckom, zažili pred časom Jablonski a jeho kolega zoológ Daniel Gruľa z UK v Bratislave príhodu s protidrogovou jednotkou, ktorá v lokalite vykonávala zásah proti mafii s marihuanou.

„Išli sme cez miestny priesmyk, bolo po 23. hodine, obe ŠPZ nám nebolo vidieť, lebo boli od blata, a v aute sme boli celkovo traja chlapi. Asi to vyzeralo dosť podozrivo. Dve policajné vozidlá pri nás zastavili a keď som sa rozbiehal, jedno z nich nás chcelo zastaviť a zhodou okolností do nás narazilo. Vyskákala z neho policajná jednotka so samopalmi, no keď zistili, že sme iba turisti, ospravedlnili sa nám,“ opisuje nepríjemné zážitky Gruľa.

Podľa neho je v lokalite pomerne bežné, že sa zlodeji vydávajú za políciu, a pod zámienkou kontroly prepadávajú autá. „Sami od seba nám ukázali svoje preukazy, aby nás uistili, že sú naozaj policajti,“ dodal Gruľa.

Obchod s drogami stále sužuje niektoré lokality Albánska, povedal Jablonski a doplnil: „Keď sme chodili do hôr za vretenicami, sprevádzali nás miestni, s ktorými sme sa spriatelili, a tí nám radili, kam by sme radšej nemali chodiť.“

Korytnačka so spečeným pancierom

Lokalitu, ktorá leží juhozápadne od mesta Korçë v samom cípe Albánska pri gréckych hraniciach medzi mestami Sarandë a Konispol, opisuje vedec Jablonski ako oblasť s najväčšou diverzitou plazov v Albánsku.

„Je to úžasné miesto. Na malej ploche máte najrôznejšie typy prostredia od lagúny tektonického pôvodu a typicky mediteránnu krajinu po takmer kilometer vysoké kopce. Na nich rastú niektoré vzácne rastliny, a máte tu aj niektoré endemické druhy plazov. Celkovo tam žije až 26 druhov týchto živočíchov,“ povedal Jablonski.

V oblasti vedci pozorovali aj najväčšiu suchozemskú korytnačku Európy, korytnačku žltočiernu (lat. Testudo marginata).

Zoológ Gruľa vysvetľuje, že živočích, ktorého našli, bol unikátny: „Korytnačka mala spečený pancier a pravdepodobne prežila požiar. Pastieri často v letných mesiacoch vypaľujú pasienky, aby mali lepšiu pastvu. Miestni hovoria, že požiare niekedy zakladajú aj lokálni ‚developeri‘, aby tak znižovali ceny pozemkov, najmä v prímorských oblastiach. Rok 2017 bol v tomto ohľade extrémny.“

Korytnačka žltočierna, Testudo marginata. Foto – archív D. J.

Ochrana prírody

Jablonski hovorí, že miestni ľudia často netušia, aké vzácne živočíchy, medzi nimi hady, v ich krajine žijú.

V Albánsku žije až 17 druhov hadov z celkových 40 druhov plazov a Jablonski s kolegami vyrobili postery, ktoré posielajú do miestnych škôl a národných parkov, aby medzi obyvateľmi popularizovali miestnu faunu a prispeli k jej ochrane.

Zoológ Gruľa hovorí, že s ochranou prírody v Albánsku je to „všelijaké“, a dodá, že viac ako legislatíva chráni albánsku prírodu to, že „mnohé lokality sú stále nedostupné. Hory sú vysoké, cesty sú často zlé a hustota osídlenia je nízka. Problémy začnú vznikať vtedy, keď sa postavia dobré cesty“.

„Vybavuje sa mi jeden kaňon rieky Vjosa na juhu Albánska,“ doplní kolegu Jablonski, „ktorý je celý od nánosov plastových fliaš, tašiek a sáčkov, keď v ňom v lete opadne voda. Odvoz odpadu v Albánsku niekedy viazne a v riekach okolo miest na niektorých lokalitách pláva neporiadok. Je pomerne bežné, že v nich Albánci umývajú autá, hoci umývačky majú na každom kroku.“

Albánsko je bohatá krajina na vodné zdroje. „Neďaleko Ohridského jezera pred časom navŕtali vodný zdroj a pretože voda vytekala kúsok od frekventovanej cesty, podnikaví Albánci tam postavili umývačku áut.“ 

Kaňon rieky Vjosa na juhu Albánska. Foto – archív D. J.

Sfarbenie hadov

Vedec nám ukáže spomínaný poster a našu pozornosť upriami na užovku stromovú, o ktorej povie, že sa vyskytuje aj na Devínskej kobyle. „Je to dlhý had, ktorý dosahuje dĺžku do dvoch metrov.“

Medzi klenoty albánskych hadov zoológ zaraďuje užovku leopardovitú (lat. Zamenis situla), ktorá si pozornosť ľudí vyslúžila výrazným farebným vzorom. „Ide o pomerne vzácneho hada. V prírode som ho videl len raz, bolo to v Albánsku vo výške cez 1800 metrov, čo je zrejme najvyššie zaznamenaný výskyt tohto druhu vôbec.“

Čo sa týka sfarbenia hadov, vedec podotkne, že si ho nevieme vždy presne vysvetliť. „Väčšina hadov Európy má nenápadné sfarbenie, ktorým často zapadajú do prostredia, v ktorom žijú. Zistilo sa dokonca, že aj nápadný kľukatý pruh vreteníc je pravdepodobne formou kryptického sfarbenia, ktoré napomáha živočíchovi lepšie sa stratiť v podraste.

To už celkom neplatí pre užovku leopardovitú, ktorá má často výrazné červené skvrny. Zatiaľ si úplne nevieme vysvetliť, prečo má práve také sfarbenie, isto je však pre hada nejakým spôsobom výhodné,“ hovorí o sfarbení hadov Jablonski.

Zamenis situla. Foto – archív D. J.

Keď sa vedca opýtame, či kontrastné sfarbenie nie je pre jedovaté hady spôsob, ktorým prípadného predátora upozorňujú „Pozor, vyhni sa mi, lebo som jedovatý“, zoológ podotkne, že sú aj hady, ktoré sú podobne kontrastné, no nie sú jedovaté a také hady iba napodobňujú.

„Máte aj hady, ktoré sú v mladosti červené a v dospelosti zmenia farbu na čiernu. Mladé hady sú častejšie lovené predátormi a výstražnou farbou dravce pravdepodobne vystríhajú, že sú jedovaté, hoci to tak nemusí byť a v skutočnosti môžu byť neškodné. No to predátor nevie. Keď mladé hady vyrastú, červené výstražné sfarbenie stratia, lebo sú už pre prípadné predátory ťažšou korisťou,“ hovorí o zmene sfarbenia niektorých hadov vedec z UK.

Kanun a krvná pomsta

Albánsko sa delí na prevažne kresťanský sever a moslimský stred a juh, čo súvisí s izolovanosťou horských osád pohoria Prokletije na severe, kde bol vplyv Osmanskej ríše obmedzený.

„Islam berú moslimovia v Albánsku pomerne vlažne,“ vraví Jablonski o skúsenostiach s náboženstvom v krajine a dodáva: „Albánsko je aj známe tým, že v roku 1967 pod vplyvom čínskej kultúrnej revolúcie zakázali praktikovať náboženstvo a krajina sa prehlásila za prvý ateistický štát. Viac ako náboženstvo často určovalo chod spoločnosti zvykové právo (kanun) a takzvaná besa, čiže čestné slovo.“

Mesto Skadar a Skadarské jazero, ktoré je úplne na severe na hranici s Čiernou Horou, som pred desiatimi rokmi navštívil aj ja, ako turista.

Cez rieku Drin viedol most, na ktorom sa striedala jednosmerná premávka z mesta a do mesta a vozovku tvorili drevené dosky. Keď sme sa dostali na druhú stranu rieky k pevnosti Rozafa, ktorá sa vypína nad mestom, sprievodkyňa nám povedala, že asi dva týždne predtým sa pod niektorým z vozidiel na moste dosky zlomili, takže auto zahučalo do vody.

„Ja som bol v Skadare po prvý raz pred 11 rokmi,“ vraví Jablonski. „Ulice boli vtedy dosť rozbité a prašné. Teraz je Skadar zrekonštruovaný a je to veľmi príjemné miesto. Do mesta aj regiónu sa veľa investuje, lebo je to turistický magnet.“

Zoológ dodal, že v okolí Skadarského jezera žije endemický druh vzácnej žaby, skokan albánsky (lat. Pelophylax shqipericus).

Pelophylax shqipericus. Foto – archív D. J.

Skadarskú oblasť dodnes sužuje zvyk krvnej pomsty (gjakmarrja). Ak niekto spácha vraždu, rodina obete a rodina vraha sa znepriatelia a rodina obete môže pomstiť smrť svojho člena vraždou niekoho zo znepriatelenej rodiny.

BBC píše, že v Skadarskom regióne sú dodnes desiatky znepriatelených rodín, ktorých členovia opúšťajú domovy len minimálne, lebo sa boja, že by ich z pomsty zabili.

To je aj prípad tínedžera Nika, ktorý je v ohrození vždy, keď opustí domov, lebo ho môžu pomstiť za zločiny jeho predkov, ktoré spáchali, keď ešte nebol na svete. „Hriech“ v rodine, v ktorej sa dopustili zločinu, sa totiž dedí. Z obáv o vlastný život nechodí Niko ani do školy.

Symbolom dnešného Albánska sú betónové bunkre, ktorých bolo po krajine v roku 1983 rozosiatych okolo 175-tisíc. V 60. až 80. rokoch minulého storočia ich dal postaviť miestny komunistický diktátor Enver Hodža ako obranu pred prípadným vojenským napadnutím. „Staval tiež veľmi úzke cesty, ktoré mali zabrániť pozemnej invázii tankami.“

Jablonski hovorí, že z bunkrov dnes robia všetko možné, maľujú ich a prestavujú na kaviarne či múzeá. „Niektorí ľudia ich ničia, hlavne preto, ak potrebujú pôdu pod bunkrom. No nie je vôbec jednoduché ich zbúrať. Na tieto hríbiky, ktoré sú hlavne pri hraniciach, som si už zvykol, vytvárajú miestny kolorit a Albánsko si bez nich už nedokážem predstaviť,“ hovorí zoológ Jablonski. 

Mesto Skadar leží na severe pri Skadarskom jazere. Foto – archív D. J.

Hosť na úrovni Boha

Ľudí, ktorých Jablonski a jeho kolegovia stretli, či už na severe, alebo na juhu Albánska, považuje zoológ za veľmi milých a priateľských.

„Bežní ľudia by sa pre vás niekedy až rozdali. Staré zvykové právo v Albánsku hovorilo, že hosť je akoby na úrovni Boha; hostiteľ vás chránil a v krajnom prípade aj za cenu riskovania vlastného života. Hosťovi sa nesmelo ublížiť alebo uraziť jeho česť. Po jedle vás hostiteľ vyprevadí a ide s vami až k bránke, k hranici svojho pozemku alebo vás autom nasleduje až za dedinu. Mnohí Albánci majú takúto pohostinnosť zabudovanú v génoch.“

Vedec vraví, že sa mu mnohokrát stalo, že ho úplne cudzí ľudia pozvali na obed či večeru, k stanu mu doniesli syr či mlieko alebo mu pomáhali chytať žaby počas výskumu. „Keď ich pozdravíte v rodnom jazyku, sú unesení. V zapadnutých dedinkách sa často zbehli celé húfy detí, aby sa pozreli na tých zblúdilcov. Milujem tú zmes zvedavosti, krajiny aj bežných ľudí. Rečou si síce nerozumieme, ale ľudsky áno.“

Keď sú vedci v horách, spia v stanoch a jedia väčšinou konzervy, no keď zídu do miest a dedín, užívajú si miestnu gastronómiu. „Jedlo je mediteránne a sú v ňom talianske, grécke a turecké prvky. Milujem baranie mäso a slané ovčie balkánske syry. K tomu vám usmažia zemiaky a spravia paradajkový šalát s olivami a oreganom. Pijú víno a veľa kávy, ktorú varia v džezve. Je vynikajúcej kvality,“ hovorí Jablonski.

Trailer k vznikajúcemu filmu o Albánsku. Zdroj – YouTube

Film

V ostatných rokoch si vedci berú do Albánska aj kameru. „Momentálne striháme, dokument by sme chceli dokončiť tento rok a mal by mať dve až tri časti. Krajinu predstaví po prírodovednej i kultúrnej stránke. Pripravujeme aj celovečerný dokumentárny film, ktorým by mal asi 50 minút a chceli by sme s ním ísť aj na festivaly,“ vraví zoológ Gruľa, ktorý bol jedným z kameramanov.

Druhým z nich bol Braňo Molnár, autor viacerých prírodopisných dokumentov, napríklad Žijem Dunajom (2017) alebo Bratislava, mesto uprostred prírody (2016). Projekt možno podporiť na Startlabe (na platforme je aj iný projekt Jablonského študentky, ktorý tiež súvisí s výskumom plazov a Albánskom).

Jablonski hovorí o Albánsku ako o prírodnom klenote Európy. Pohorie Helenidy, ktoré tvorí strednú a južnú časť Albánska (na severe je Dinársky masív a pohoria oddeľuje rieka Drin), patrí medzi najvýznamnejšie historické centrá speciácie, čiže miesta vzniku nových druhov, v Európe.

Prečo to tak je, však nie je celkom jasné. „Jedna z hypotéz je, že to súvisí s veľmi komplexným geomorfologickým, topografickým a klimatickým vývojom oblasti počas miocénu (pred cca 23 až 5 miliónmi rokov, pozn. red.). Pôvodné populácie morfologicky podobných druhov sa oddelene vyvíjali tak dlho,až došlo k ich separácii, inými slovami k vzniku odlišných druhov,“ hovorí Jablonski.

Film o Albánsku možno podporiť na Startlabe. Reprofoto – Startlab

Teraz najčítanejšie