Fico je nuda

Autor je politológ

To najhoršie, čo sa môže politikovi stať, je, že začne nudiť. Ficovi sa to práve deje. Je pri moci už druhé desaťročie, národ ho už pozná naspamäť, jeho gestá, mimiku, úsmevy, spôsob artikulácie, prechody do amoku či do chlácholenia. Stačí z éteru počuť pol vety a vieme naisto: to je on! Iba že by ho imitoval Rasťo Piško – ale ani ten to už nerobí. Prestalo to byť zábavné.

Politikom, čo sú dlhšie pri moci, sa to často stáva. Napríklad v diktátorských režimoch, kde Vodcovia sa najprv stávajú predmetom surového ľudového vtipkovania, aby potom upadli do nudy zabudnutia. Spomeňme si len si na tú garnitúru komunistických papalášov u nás 1948 – 1989. Každý z nich bol poväčšine dosť dlho pri moci na to, aby nám zovšedneli ich nekultivované prejavy, kožené vystupovanie, opakované hlášky či bonmoty.

Osloboditeľ Pezinka

Už sme nepočúvali obsah ich rečí, ale striehli sme len na ich brbty či „perly“. Novotného „souzi a soužky“ (súdruhovia a súdružky), Bacílkov „Macotun, osloboditeľ Pezinka“ (Mao Ce-tung, osloboditeľ Pekingu) a nepreberné množstvo iných. Ku koncu toho režimu sme sa takto parádne zabavili ešte na Jakešovi s jeho „kolom v plote“. A keď sme prestali striehnuť na ich trápnosti, zostalo po nich iba prázdno a nekonečná nuda.

Netýka sa to len diktátorských režimov. Aj v demokraciách je plno politikov, ktorí časom začnú nudiť, hoci iným spôsobom. Za všetky príklady stačí spomenúť Winstona Churchilla, ktorý sa stal pre Britov hrdinom druhej svetovej vojny. Boli naňho patrične hrdí až do prvých povojnových volieb, keď si uvedomili, že je už pridlho pri moci, a tak ho v nich nechali padnúť. Začal byť pre nich nudný.

Mimochodom, poznám to aj z vlastnej skúsenosti. Po tých rokoch spolužitia ma manželka pozná ako vlastné papuče, a keď idem povedať niečo vtipné v spoločnosti, často ma predbehne a dopovie to za mňa. Aj keď ma to nahnevá, musím priznať, že väčšinou trafí. Robí mi to dokonca, aj keď sa rozprávame sami dvaja. Asi tým ventiluje nudu z večitého spolunažívania so mnou, z mojej otupnej predvídateľnosti.

Pravdaže, politik má veľa možností, ako proti tomu bojovať. Môže provokovať vulgarizmami, bonmotmi či nadávkami ako český prezident Miloš Zeman. Vždy načas vzbudí pozornosť, oživí záujem verejnosti o seba, národ sa baví, ale účel je splnený. Zeman môže byť všetko možné, ale nudný rozhodne nie je. Inou možnosťou je politik, ktorý preferuje tichý chod výkonu svojho postu, nenápadný perfekcionizmus, o ktorého účinnosti svedčia dobré výsledky. Bez káuz, bez škandálov, bez pozornosti zádrapčivých médií. Hľadajte však takého: základnou potrebou politika je predsa prezentovať sa verejnosti. Čím výraznejšie, tým lepšie. Navyše, aj keby naozaj chcel zostať v ústraní, nedovolia mu to jeho oponenti, kritici a médiá.

Demokracia má ochranu

Čo môže ešte dnes ponúknuť Fico proti nude, ktorá sa čoraz viac lepí na jeho politický imidž? Na futbalovú vládnu star je, zdá sa, už pristarý, MDŽ býva len raz do roka, na halu na Pasienkoch nemá tú charizmu, akou oplýval Mečiar. Nemá ani predstavivosť, ani guráž na jeho bonmoty (pripomeniem len „Ficko“ a „Robertko“); jeho nadávky, vulgarizmy a lži voči prezidentovi Kiskovi a iným nedosahujú razancie Mečiarových či Zemanových výplodov. Čím by nás tak ešte ohúril? Fico asi vie, že už dosť nudí, tak hľadá, čím by verejnosť ešte mohol zaujať. Balíčky sľubov sa už pominuli, a to, čo by mu zdvihlo imidž u verejnosti, to urobiť nechce alebo nemôže. Napríklad presťahovať sa z paláca Bonaparte, vyraziť Kaliňáka, ospravedlniť sa Kiskovi a uzavrieť s ním politický zmier. Radšej teda bude naďalej chradnúť.

Demokracia má však proti nudným a nudiacim politikom účinnú obranu. Sú to voľby. Áno, ide v nich aj o programy, o sľuby, o bilbordy, ale ich hlavným cieľom sú predsa zmeny. Zmeny v nastavení budúcej politiky, ale predovšetkým zmeny v tvárach, osobnostiach, ktoré to nastavenie majú uskutočniť. Keď vidíte starú známu, opozeranú tvár, ktorá kričí o novom nasmerovaní svojho mandátu, tak si len znechutene odpľujete. Keď počúvate politika, ktorý stokrát zlyhal, ako sa zaprisahá, že teraz to bude iné, vypnete ho s jednoslovnou nadávkou. Za viac vám nestojí.

Áno, aj solídny politik musí chcieť zaujať svojich voličov, musí bojovať o svojich fanúšikov a podporovateľov. Keďže zemanovské nástroje sú mu zakázané a bridia sa mu, zostávajú mu hlavne mravné hodnoty, s ktorými pred verejnosť vystupuje, a vízie, ktoré jej ponúka. Mravné hodnoty sú zárukou serióznosti v očiach verejnosti a vízie zárukou „dobrých úmyslov“ jeho politickej aktivizácie. Je to, napríklad, vízia jeho osobných cieľov vstupu do politiky, vízia rozvoja krajiny, ktorú by chcel riadiť, vízia spolupráce s politikmi a ich stranami, pomocou ktorej hodlá tieto ciele dosahovať.

Takto sa v slovenskej politike etabloval a takto v nej doteraz funguje napríklad prezident Andrej Kiska. A toto sa, žiaľ, nestalo a doteraz nepodarilo Robertovi Ficovi, ktorý zostal politikom bez vízie. Konštatujú to o ňom mnohí analytici, naposledy aj Marián Leško: „Robert Fico… je človekom, ktorého najvyššou prioritou je mať a udržať si moc a ku všetkému pristupuje inštrumentálne. Keby mal nejakú víziu Slovenska, už dávno ju mohol realizovať, lebo medzi rokmi 2006 a 2018 uplynulo naozaj dosť času.“ (.týždeň 6/2018)

Priznávam teda, že Fico ma stále viac nudí. Najprv som z obsahu jeho prejavov presunul pozornosť na jeho svojráznu artikuláciu, zdôrazňovanie koncovej spoluhlásky v každom slove, teraz ma už nebaví ani to. Tak ho len vypínam, to sa ešte dá. Nepoteším sa ani vtipmi o ňom, lebo ich niet. Čo nám teda po ňom asi ešte môže nakoniec zostať?