Denník N

Samota v paneláku je rovnaká ako v satelitoch, hovorí psychológ urbanizmu

Foto N
Foto N

V paneláku si môžu ľudia rýchlejšie začať liezť na nervy alebo naopak, baví ich to a vymýšľajú, čo by urobili nové, hovorí psychológ Lubomír Kostroň.

Psychológ Lubomír Kostroň hovorí:

  • čo je psychológia urbanizmu a prečo je dôležitá,
  • prečo ľudia cítia v satelitoch samotu a ako s ňou bojovať,
  • ako môže satelit negatívne ovplyvniť výchovu detí alebo manželstvo,
  • ako sa dá aj v panelákoch a v satelitoch žiť spokojne,
  • prečo sú mrakodrapy rovnaký problém ako satelity,
  • ako si vybrať dobrú adresu na bývanie.

Václav Havel ako prezident pri pohľade na bratislavskú Petržalku povedal, že je to králikáreň. Ako sa v nej ľudia cítia?

Ak sa ich opýtate, dostanete celú škálu odpovedí. Každé sídlisko je v princípe králikáreň, intenzívne bydlisko. Ide len o to, ako je urobené. Všade si viete zvyknúť, a kým klady prevýšia negatíva, nemusí nad tým človek veľmi premýšľať. Každý deň je plný stereotypov, rituálov a behania, a keď človeku slúži zdravie, nasadí autopilot a robí to, čo v tú životnú etapu musí, teda napríklad živí rodinu, vychováva deti. O kvalite miesta nemá veľa času premýšľať.

Petržalka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kde ste vyrastali vy?

Keď sme mali malé deti, žili sme na sídlisku v Bohuniciach v Brne. Bolo vtedy nové, v našom dome boli veľké byty, a teda aj ľudia, ktorí na ne mali peniaze. Boli sme tam šťastní, starali sme sa o dom aj okolie, tešilo nás to. Žilo sa tam pohodlne a každý rok sme so susedmi niečo organizovali. Sú prípady, keď život v králikárňach na sídlisku nie je zlý. O pár domov ďalej boli menšie byty, menej vyberaná spoločnosť a takú radosť z toho nemali. Možno tam ani žiť nechceli, ale nič iné im nezostávalo a na domoch sa to skoro prejavilo.

Čo si môžeme predstaviť pod pojmom psychológia urbanizmu?

Podľa Wikipédie je „urbanizmus disciplína, ktorej cieľom je vytvárať funkčné a vyvážené sídelné celky“. Urbanistické plánovanie navrhuje usporiadanie sídel a tie nadväzujú na architektúru.

Ako rolu v tom hrá psychológia?

Predstavte si scénografa pri príprave inscenácie divadelnej hry. Ako pripraviť javisko, aby sa hercom dobre hralo a zmysel hry vyznel správne? Všetko spolu súvisí, začína sa to úvahami od najmenšieho prostredia, ako je kozub v obývačke, až po civilizáciu a spôsob života v mestách. Skúma, ako ľudia miesto prežívajú, prečo ho majú radi, čo tam robia a prečo tam sú.

Majú väčší vplyv na človeka tie menšie alebo väčšie prostredia?

Dôležité asi je, kde sa človek cíti doma. Zvyčajne tam, kde sa narodil alebo mal šťastné detstvo. To ho emocionálne viaže na nejaké prostredie, ktoré potom považuje za primerané, a všetko, čo sa tam deje, je jeho vlastná norma, ako napríklad veľkosť a rušnosť prostredia. Postoj k miestu a bývaniu sa v priebehu života mení, ako sa menia potreby a motivácie. Keď niečo prestane vyhovovať, a je to možné, človek odchádza preč, je to prirodzené.

Prečo prišiel boom satelitných mestečiek?

Po zmene režimu bolo zrazu omnoho viac možností na rozlet a nespokojní ľudia utekali z panelákov preč. Mnohí si chceli splniť sen, urobiť si to po svojom, keď na to teraz majú. A zaistiť rozvoj pre rodinu podľa svojich predstáv. Niektorí sa chceli predviesť, že na to majú, a byť so seberovnými ľuďmi, ako aj investovať prebytok peňazí.

Uspokojí ich to?

Otázka je: dokedy? Všetko je v pohybe, rovnako ako naša predstava o správnom bývaní. Rodina starne, rastie alebo sa zmenšuje a mení sa aj príroda, spoločnosť či ekonomické podmienky. Niekomu tam bude aj napriek zmenám dobre, a ak nie, môže dom stále predať. Paleta možností je väčšia, než keď sedíte v rovnakom panelovom byte.

Je to už starý vtip, že satelity sú vlastne tie isté paneláky, z ktorých odišli, len naležato. Aspoň vizuálne to tak pôsobí – no nemajú tam väčší pocit samoty?

Môže to tak byť. Neskôr zistíte, že bývanie v krásnych predmestských vilových štvrtiach má aj rôzne nevýhody. Domy sú väčšinou blízko seba, cez deň bývajú prázdne, všetci sa stretávajú až večer a čas prežitý doma je tiež obmedzený. Bez vzájomnej spolupráce je satelit rovnako mŕtvy ako panelák, akurát je rozliaty do väčšej plochy. Keď nemajú ľudia čas a vôľu a nevyvinú si pozitívne susedské vzťahy, tak je to veľká samota.

Mali by sa snažiť robiť rôzne aktivity?

Samozrejme, vzťahy medzi ľuďmi vznikajú tým, že niečo spolu robia. Zvyčajne sa nájde niekto, kto začne vymýšľať aktivity, spojí sa pár ľudí a ďalší sa pripoja. Keď sa to podarí, je to ako nabaľujúca sa snehová guľa. Nájdu si čas a cítia, že ich to obohacuje a je to pre život potrebné. Nezabúdajte, že spoločný život so susedmi je nutný pre spoločenský rast a vývoj našich detí. Bez toho by sa nenaučili byť ľuďmi, ako tomu sami rozumieme.

Nie je to aj tak príliš umelé?

Do istej miery áno. Každý začiatok je však taký, nikto sa pri vzniku nového osídlenia s nikým nepozná. Nie je to ako na dedine, kde sa ľudia poznajú už niekoľko generácií. Aj zo vzhľadu spoznáte, čo rástlo pomaly a prirodzene a čo je nové, skokové a umelé. Viem, že v jednom z brnianskych satelitov organizovali obyvatelia dvakrát do roka ples a iné akcie, aby sa z nich stala živá komunita, akú sme zažili aj my v paneláku. Keď sa to podarí, potom majú ľudia k sebe blízko a život je fajn.

Môžu sa také aktivity diať, keď v satelitoch chýba bežná mestská, no často aj dedinská infraštruktúra?

Každý začiatok je ťažký, ale keď ľudia cítia tú potrebu ako veľkú, začnú niečo robiť. Rozdiely v kultúrach sú však veľké, nielen geograficky, ale aj medzi generáciami. Kamaráti z hlavného mesta štátu New York Albany ma pozvali k sebe do vilovej štvrte. Historické centrum tohto kedysi slávneho mesta sa dávno prepadlo do recesie a väčšina strednej vrstvy žije v satelitoch okolo. Po vystúpení z autobusu som si mohol vybrať. Buď pôjdem v tme po ceste, kde ma ohrozujú autá, alebo v záveji snehu. Nikto tam chodníky nepotreboval, každý prišiel autom až k domu. U nás chce základnú infraštruktúru každý, a tak investori budujú aspoň tie chodníky. Zloženie infraštruktúry teda môže ovplyvniť aj odlišná kultúra a zvyky, ale stále sú všade, v satelitoch aj v panelákoch, kľúčoví najmä živí ľudia.

Pomôže, keď ubehne čas, trochu sa spoznajú, niekto z miestnych si možno otvorí malý obchod?

Veľmi, a to je riešenie. Drobné služby ako obchod sú spoločenské ihrisko. Získané skúsenosti sú ako lepidlo, ktoré spája ľudí. Ale musí si to urbanista alebo investor uvedomiť a vložiť do plánu aspoň priestor na ich vznik. Aby miesto fungovalo, v pešej dostupnosti by mal byť obchod a krčma a často aj kostol. Nič nové pod slnkom.

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Nedoženie ľudí v satelitoch tlak samoty až k tomu, že zazvonia susedom?

Záleží na tom, ako to cítia. Buď sú uväznení vo svojej samote, alebo hľadajú zmenu. Vo filme Sám doma bol strašidelný dedko, ktorého sa chlapec Kevin bál. Potom strach prekonal a išiel za ním. Zrazu sa ukázalo, že je to len osamelý starý chlap, vďačný, že si ho niekto všimol. Aj v satelite musí byť niekto, v kom je rovnaká iskra, prestane sa báť a ponúkne ruku.

Domy v satelitoch sú často obklopené aj fyzickou bariérou vysokých múrov. Prečo?

Asi je to strach z odlišného okolia. Bývajú to ľudia, ktorí sú v materiálnom svete úspešní, majú preto čo stratiť a o čo sa báť. Súvisí to možno aj s potrebou chrániť svoje súkromie, nielen materiálne bohatstvo. Pokoj na odpočinok po rušných dňoch v práci a miesto na dobíjanie vlastných bateriek.

Ako celá tá izolácia, samota a slabé susedské vzťahy pôsobia na manželstvo?

Ťažko povedať, lebo pekné prežívanie manželstva je veľmi citlivý a nestabilný proces hľadania spokojnosti a rovnováhy. Každý má rád inú mieru spoločenského kontaktu a veľkosť súkromnej bubliny, nedá sa to preto povedať paušálne. Zo satelitu je všade ďaleko, do práce, k doktorovi, na nákup. Vozíte deti na krúžky a do školy, stále ste v aute alebo v hromadnej doprave a musíte niekam dochádzať. Vzdialenosti sú väčšie aj v dome, ale máte viac súkromia. Keď prídete domov, každý môže ísť niekam inam, takže to miesto nenúti ľudí tráviť spolu čas.

Izolácia v satelite je horšia ako rušnosť paneláka?

Časová alebo priestorová obmedzenosť paneláka vzťahy zintenzívňuje dobrým alebo zlým smerom. V paneláku si môžu ľudia rýchlejšie začať liezť na nervy alebo naopak, baví ich to a vymýšľajú, čo by urobili cez víkend nové. Dnes však aj v paneláku môžete byť úplne sám, ak máte nabíjačku a smartfón. Virtuálny svet je ďalšie bludisko navyše, ktoré ešte zväčšuje individualitu, osamotenosť a rozširuje medzigeneračné rozdiely vo svete, ktorý my starší stále považujeme za reálny. Dnes je menšia šanca, že by si Kevin všimol „strašidelného dedka“.

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Štúdie tvrdia, že deti vychovávané v satelitoch mali napriek dobrému rodinnému zázemiu väčší sklon piť alkohol a brať drogy než deti z mesta z horších rodinných podmienok. Prečo môžu mať satelity negatívny vplyv na deti?

Sociálna kontrola v satelitoch je menšia asi inak než pri porovnaní mesta a dediny. Oproti anonymite mesta je v satelite síce menej ľudí a môžu sa poznať aspoň z videnia, ale súkromie a samota sú väčšie v dôsledku rozľahlého priestoru. Keď chýba rodič, ktorý by s deťmi trávil čas, a skupina vrstovníkov, ktorá má často ešte väčší vplyv, ani nie je známa, lebo škola je niekde inde, tak je aj väčší priestor na vznik sociálne patologických javov. Chýba brzda a príliš neskoro sa zistí, že je niečo zle.

Lubomír Kostroň (72)

Vyštudoval psychológiu na Univerzite J. E. Purkyně, doktorát si robil na Komenského univerzite v Bratislave, pochádza z Brna. V súčasnosti pôsobí na Masarykovej univerzite a Brnianskej medzinárodnej podnikateľskej škole v Brne. V minulosti sa venoval aj predmetu psychológia pre divadelných manažérov alebo psychológia a architektúra. V roku 2011 mu vyšla kniha Psychológia architektúry, kde rieši otázky, ako na ľudí pôsobí ich bývanie.

Čo sa potom deje?

V súkromnej izolácii a iba z hier či zo sociálnych sietí sa nenaučíte, ako byť dobrými ľuďmi a ideálnymi hrdinami v praxi. Je to podobné, ako keď celá generácia žila na dedine a potom sa presťahovali do anonymného mesta. Spomínam si na svoj úžas nad literatúrou o výbuchu kriminality v Londýne v polovici 18. a 19. storočia. Obrovské masy zbedačených ľudí z vidieka začali plniť hrozné továrne a pavlače v priestore, ktorý pre nich nebol mestom, ale predstavoval nebezpečnú džungľu. Je dôležité, aby deti v satelitoch neboli ponechané samy na seba a mali s kým tráviť čas.

Nemôžu satelity privodiť aj psychické problémy?

Možno áno, ale aj v divadle je dôležité, aké predstavenie zahráte v nejakej scéne. Satelit má nejaký vplyv, ale dôležitejšie je, čo spravíte a aké sú vzťahy, či už je to satelit, alebo panelák. Spomeňte si na knihu „Jeden deň Ivana Denisoviča“, z ktorej ide strach. Silný človek môže myslieť pozitívne a nestratiť svoju ľudskosť ani v koncentráku. Ľudia sú mimoriadni tvorovia, takí plastickí, že vydržia všetko. Podstatná je totiž hra, ktorú spoločne hrajú, ktorá im dáva vieru a silu.

Ako sa na niekom odrazí, keď žije desať rokov v satelite?

Najskôr sa prispôsobí a zvykne si alebo nie a potom sa manželia rozvedú, pretože čas strávený spolu nevnímajú ako kvalitný. Prestane ich to baviť. Za to však satelit nemôže. Prostredie nie je tak zásadne dôležité, ale môže proces urýchliť. Ten istý príbeh sa môže odohrať v paneláku či na dedine. Nestačí kvalitne prežitý čas s rodinou iba raz za rok na luxusnej dovolenke v Egypte a inak byť stále v práci. Musia sa priebežne viac venovať partnerovi aj deťom. Z dlhodobého hľadiska je najdôležitejší zmysel hry, ktorú v živote hráme, a ním je rodina. Miesto je len významný prvok a nie samotný cieľ.

Kde je však väčšia rozvodovosť, v satelitoch alebo v panelákoch?

Neviem, ale ani to sa nedá jasne povedať, museli by sme vedieť odfiltrovať ďalšie vplyvy. A to v skutočnosti poriadne nejde.

Ako sa cítia deti v satelitoch?

Ťažšie prekonávajú väčšie vzdialenosti, bez mobilu sa môžu cítiť opustené, nikto na ne nemá čas, tak sa musia nejako zabaviť. Pre nedostatok štruktúry času majú slobodu robiť si, čo chcú.

V Prahe a teraz aj v Bratislave sa rieši gentrifikácia, teda vytláčanie pôvodných obyvateľov z ich štvrtí. Často sú obeťou starší ľudia, ktorí nemajú toľko peňazí, aby si mohli dovoliť zvýšenie cien. Do satelitov sa zasa sťahujú prevažne ľudia v strednom veku. Prečo je však zlé, ak niekde chýbajú starší ľudia?

Je to vážna téma. Deťom starí ľudia asi nechýbajú, ale určite im bude neskôr chýbať vzor, ako sa majú správať, keď aj ony budú staré. Môj otec zomrel, keď mal 58 rokov. Ja som vtedy mal 23. Teraz mám o 14 rokov viac, než keď on umrel, a nemám vzor, čo so starobou robiť. Ako sa to robí? V minulosti bola interakcia medzi generáciami v súlade s viacgeneračným životom, teraz sa kontinuita preťala a deti ju pozorujú a prežívajú len v televízii.

Ešte stále pokračuje trend satelitov, ale menia sa postupne preferencie ľudí a už nevnímajú sídliská tak negatívne?

V Česku tvoria panelové sídliská snáď tretinu všetkých bytov. Ekológovia ich majú radi pre šetrnosť k životnému prostrediu. Dobre urobené a udržiavané sídlisko so živými ľuďmi je dobrý model pre spoločenských ľudí, nie samotárov. Zmena postoja môže súvisieť aj so starnutím a zmenou potrieb. Populácia v Česku aj na Slovensku výrazne starne a už sa uvažuje, kde je najbližší doktor, ako sa k nemu dostať. Potrebujeme auto na nákupy, ale čo sa stane, keď nasneží? Nie je lepšia fungujúca MHD? V meste je to omnoho pohodlnejšie. Na dôchodku vám klesnú príjmy a neutiahnete auto, chalupu a ešte bývanie v meste. Ľudia sa sťahujú do niečoho skromnejšieho, nepotrebujú toľko priestoru a vecí okolo seba, preto je aj hlad po menších bytoch a ľuďoch okolo, ktorým sa dá dôverovať a vzájomne si pomáhajú.

V Bratislave po satelitnom boome vyrastá teraz zasa veľa výškových budov. Ako pôsobia na svojich obyvateľov?

Spomeňte si na starého Gustava Eiffela, ktorý mal vo svojej oceľovej veži kanceláriu vyššie ako sám kráľ. Napĺňa to ego, ste vyššie ako ostatní. Aj moja rodina bývala pár rokov na 11. poschodí nového paneláka a výhľad bol prekrásny. Malo to však aj svoje nevýhody. Čakanie na výťah, ste podobne odčlenení od ľudí ako v satelitoch. Mrakodrapy umožňujú väčšiemu počtu ľudí bývať priamo v centre mesta a nadhľad a môžu byť pre niekoho prestížnou adresou. Ale je to iba filter, dojem z osobného kontaktu získate až inde, na prízemí a okolo.

Stavby v novej mrakodrapovej štvrti. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sú aj vplyvy na vzťahy a stav ľudí podobné?

Skôr áno a musia tomu rovnako čeliť nejakou aktivitou. Dnes fungujú spoločenstvá vlastníkov, dôležité je, či máte spoločné záujmy a niečo pre to robíte. Spoločný zážitok buduje vzťah nielen medzi ľuďmi, ale aj k miestu. Až s vloženou prácou človek získa pocit domova. To platí univerzálne všade.

Ako by malo vyzerať ideálne miesto na bývanie?

Jedno asi neexistuje, vždy ide o výber z viacerých možností. Určite by však malo byť mimo hlavných ciest, aby tam nebol hluk a smog, ktoré sú vždy zlé, podobne ako svetelný smog. Urbanisti sa vám však vysmejú, že v mestách už nezoženiete také dobré miesto, lebo nie sú žiadne voľné alebo bezproblémové parcely. Preto vznikajú aj satelity na „zelených lúkach“.

Ak boli trend paneláky, potom chaty, satelity, mrakodrapy, čo bude nasledovať ďalej?

Vo veľkých mestách ako Praha, Bratislava určite porastú domy do výšky v celých multifunkčných komplexoch a dúfam, že menej satelity. Sme malá krajina a nemôžeme sa rozliezať donekonečna. Rozťahovanie satelitov preto bude budiť čoraz väčší odpor. Teraz je na rade využitie priestoru po bývalých továrňach a upadajúcich centrách. V rakúskom Grazi nám ukázali, ako sa to robí. V spustnutých a chudobných štvrtiach, kde klesla zamestnanosť v strojárstve, začali investovať do stavieb celomestského alebo regionálneho významu. Mohlo to byť kultúrne centrum, obrovské gymnázium, bývanie pre mladých alebo loftové byty. Tak to robia aj lekári, keď vám implantujú kožné štepy na popáleniny. Ak sa uchytia, začne okolo rásť nová koža, je to teda malý biznis okolo implantátu v zranenej štruktúre mesta.

Pomohli nové investície?

Áno, začalo to generovať biznis okolo. Do kľúčových investícií prichádzali noví ľudia, pre ktorých vyrástli nové obchodíky a stúpla zamestnanosť. V brnianskom „Bronxe“ robia niečo podobné. Pár vecí, ktoré trčia nad celomestským významom, sťahuje návštevníkov odinakiaľ. Miestni sa začínajú pomaly chytať. Nič viac urobiť nevieme.

Keby som si išiel teraz vyberať bývanie, chcem si kúpiť byt alebo dom, ako by mi urbanizmus psychológie mohol pomôcť, aby som tam bol šťastný? Dokázal by mi povedať, že nemám ísť do satelitu, ale radšej do bytu alebo naopak?

Nepoznám takú poradňu, ale musíte si uvedomiť, kto ste, pre koho presne a ako dlho vám má bývanie slúžiť a aké máte vyhliadky do budúcnosti. Po čom túžite. Aký vplyv bude mať prostredie na manželstvo a rodinu. Bude neutrálne alebo vás bude postupne hubiť? Tieto dôsledky musíte s niekým rozumným a už skúseným prebrať. Najskôr si to vysnívať, ale potom aj spočítať.

Kto by to mal byť?

Nebude to bankár, ktorý vám ponúka hypotéku, ale bude to skôr niekto skúsenejší z rodiny alebo kamaráti, ktorí vám vedia povedať aj to, čo vám ešte nedochádza.

Keby ste sa išli pozrieť na nejaké miesto, viete povedať napríklad, že tieto budovy príliš tienia a sú tu príliš úzke chodníky, tak tu nebudem šťastný?

V ideálnom prípade je dôležité najmä celé sociálne prostredie, aká je celá štvrť, a až potom sa treba pozrieť na konkrétny dom. Niekedy je skôr určujúca cena nehnuteľnosti a až potom to, kde sa nachádza. Ak si môžem trochu vyberať a cena aj dispozícia bytu sú podobné, až potom sa zaujímam o ľudí v susedstve a jeho povesť. Dobré je chvíľu sledovať, čo sa deje v okolí a aká je tam premávka. Skúsiť si predstaviť, ako by som tam vychovával rodinu – pokiaľ vám o to ide. Napríklad voľba bývania v spomínanom meste Albany sa tiež riadila podľa toho, aká dobrá je tam škola pre deti. Súviselo to s príjmami obyvateľov v okolí, pretože školy sú tam platené z miestnych daní.

Ako by mala vyzerať ideálna ulica, ktorá na ľudí pôsobí dobre?

Ako píše a učí Jan Gehl, musí byť najskôr bezpečná a čistá a ak sa dá, aj pekná a zelená. Ak idete pekným prostredím a vnímate to, budete priaznivejšie naladení, keď prídete do cieľa, než keby ste sa museli vyhýbať psím exkrementom, autám a niekto by vás naháňal.

Nenegujú to všetko zaparkované autá?

Áno, preto ich v mestách, kde to už bolo na nevydržanie, vytláčajú von, ale nedá sa to urobiť za jednu noc. Idete proti mase ľudí, ktorí hovoria, že bez áut sa nedá žiť. Aj oni si musia uvedomiť, že tam autá nechcú. Potom začnú oni rozmýšľať, ako sa áut zbaviť. Nedá sa to preskočiť, musí byť najskôr horšie. Ľudia najskôr premýšľajú, ako rozšíriť parkoviská a cesty, ale keď automobilová doprava začne byť nepraktická, miesto rozširovania pruhov budú chcieť z cesty ubrať. Nájdu si iné alternatívy, napríklad bicykel. To je trend v celej Európe.

Obchodná ulica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Výstavba v Bratislave

Teraz najčítanejšie